Človek v „novom svete“ stratil hodnotu. Svet stál na rozume, ale potom došlo k tragickému zlomu

Moskva 21. novembra 2021 (HSP/Vzgľad/Foto:TASR/AP – Sakchai Lalit)

Priemyselný svet modernej doby, svet minulého dvadsiateho storočia, mal svoje temné stránky. Mal veľa problémov. Ale jedno mu nemožno uprieť. Ľudia v ňom mali pocit, že sú potrební. Stál na myšlienke, že každý človek si môže nájsť nejaké rozumné miesto. Že každé územie či krajinu treba rozvíjať. Že všade je čo robiť a treba čosi vyrábať. Jednoducho tvoriť niečo užitočné. Uvádza Vzgľad

Aj v Sýrii, Líbyi, Iraku či Venezuele. Nehovoriac už o serióznejších krajinách. A hoci sa k moci dostali mladí vojenskí velitelia či samozvaní otcovia národa. Takmer všetci stavali továrne, cesty a veľké mestá. Vychovávali vlastných inžinierov a lekárov. Prirodzene, že budovali aj armádu. Každopádne mali cieľ. Snažili sa dosiahnuť americké, nemecké a dokonca aj sovietske štandardy.

Jedným slovom, všade vznikla nejaká norma. Síce v podstate všade obdobná, ale nechýbal jej zdravý rozum. Niekedy s nadmierou krutosti a často s malým úspechom. Celý svet mal však podobný cieľ.

Výrobu nahradila zábava

A potom došlo k tragickému zlomu. Osudným momentom boli s najväčšou pravdepodobnosťou osemdesiate roky minulého storočia. Vtedy sa prvýkrát ukázalo, že zabávať sa je výhodnejšie než vyrábať. Že špekulovať s číslami vynáša viac ako predávať tovar. A riadiť chaos je výnosnejšie ako riadiť tímy. A tak sa starý svet ocitol na vedľajšej koľaji. A nezáležalo na tom, či kapitalistický, socialistický, diktátorský, demokratický, národný alebo triedny.

Vládu nad svetom prevzalo akési „odporné stvorenie“

Na miesto vládcu „nového sveta“ sa posadila nejaká veľmi nepríjemná bytosť. Naďalej sa naparuje a silnie. Toto stvorenie potrebuje iba klientov nie robotníkov. Tínedžerov ale nie dospelých. Iba finančné nástroje no nie veci. Len korporácie nie štáty. Kočovníkov namiesto miestnych obyvateľov. Nájomní žoldnieri vytláčajú pravidelné armády. Veľkomestá majú nahradiť štáty a rodiny rodová rovnosť. Menšiny majú ovládať väčšinu a cudzie je milšie než domáce. Zdravý rozum majú nahradiť emócie.

Takže teraz sme pomaly na každom kroku svedkami výsledkov práce tohto „odporného stvorenia“. Napríklad migranti. Postavia si stan doslova hocikde. Alebo sa plavia na lodi smerom k vysnívanej civilizácii.

Utečenci sú užitoční len „na ceste“

Problém je v tom, že migranti sú pre novú civilizáciu významní len vtedy, keď migrujú. Nesejú a ani neorú, iba migrujú. Pre „nový svet“ je potrebné, aby utekali navždy. Len vtedy bude možné dokola hovoriť o výhodách miešania kultúr, o znevýhodňovaní rás či menšín, ľudskosti či prekliatom dedičstve starého sveta.

A čo keby zostali doma? Povedzme v Iraku či Tadžikistane. Čo keby sa toho vysnívaného moderného sveta opýtali, či nemôžu byť užitoční tam, kde sa narodili. Možno v továrni a elektrárni. Alebo ako učiteľ či vojak? Ten moderný svet by sa im vysmial.

Odpovede by boli jednoznačné. Vaša továreň je neúčinná, všetko dokážeme vyrobiť v Bangladéši. Pre učiteľov máme online kurzy. Armáda je násilie a násilie je zlo. V prípade potreby to vyriešime dronmi. Zbombardujeme pár kôlní a povieme, že sloboda zvíťazila. Vaše elektrárne škodia prírode a namiesto áut vám darujeme skútre.

Takže tá moderná civilizácia povzbudzuje kedysi hrdých obyvateľov svojej pôvodnej krajiny, aby sa obliekli do handier, skočili do člna a plávali. A keď sa im podarí dostať do zasľúbenej zeme, aby si sadli uprostred ulice. A aby sa sťažovali, ako im ublížili. A potom, keď sa nad nimi „nový domov“ zľutuje a dá im príspevok na prežitie, budú ďalej sedieť na zemi uprostred ulice.

Zatiaľ čo sa akademická obec „civilizovaného sveta“ bude naďalej donekonečna dohadovať o príčinách ďalšej a ďalšej utečeneckej vlny.

Pretože človek už nemá vo svojej domovine žiadnu hodnotu. Žiadnu cenu nemá jeho práca, udržiavanie svojho pozemku a celej krajiny. Nič stabilné, pravidelné a jednotné už nemá cenu.

Šťastie treba hľadať na miestach „pridelených pre nový život“. Úspechom budú kurzy psychológie a dizajnu a „vyrábanie prázdnoty“. V prípade neúspechu je vždy miesto na ulici so štátnymi výhodami. K dispozícii je aj upratovacia služba, ak je zem príliš studená.

Zbohom zdravý rozum

Večná spomienka na teba továreň, elektráreň, cesta, škola, auto a aj tanková brigáda našej armády. Zbohom buď krajina domova. Zbohom buď zdravý rozum.

Dmitrij Olšanský