Ako človek už raz prežil “jadrovú zimu”

Moskva 23. mája 2019 (HSP/Sputnik/Foto:Wikimedia)

Dešifrovanie mitochondriálnej DNA ukazuje, že pred asi 70 tisíc rokmi ľudstvo skoro zmizlo z povrchu zemského. Populácia sa zmenšila na približne desať tisíc jedincov. Stopy po podobných udalostiach boli nájdené tiež v genóme východoafrických šimpanzov, juhoázijských tigrov a orangutanov

Efekt hrdla fľaše a genetický drift

V roku 1993 uskutočnila medzinárodná skupina vedcov prvýkrát analýzu mitochondriálnej ľudskej DNA a zistila stopy po dvoch závažných procesoch – efektu hrdla fľaše a genetickom drifte. Ten prvý poukazuje na prudké zníženie populácie a ochudobnenie genofondu – početné varianty génov jednoducho miznú spolu s ich nie príliš šťastnými nosičmi.

Ten druhý proces je príznačný pre menšie populácie, kde sa výskyt určitého variantu génu mení rýchlo a úplne náhodným spôsobom. Akákoľvek dokonca aj bezvýznamná demografická udalosť – napríklad náhla smrť len jedného dospelého bezdetného muža – môže navždy zmeniť farbu očí alebo vlasov budúcich predstaviteľov jeho kmeňa.

Interpretácia týchto údajov je jednoznačná. Pred 50 až 70 tisíc rokmi sa ocitlo ľudstvo na pokraji vyhynutia. Populácia sa prudko zmenšila na desať tisíc ľudí a zostávala malou počas dosť dlhej doby.

Dlhá vulkanická zima

Na Zemi je dvadsať supervulkánou, ktorých erupcia môžu spôsobiť zmenu podnebia na planéte. Švajčiarski vedci zistili, že tieto vulkány sa prebúdzajú raz za sto tisíc rokov a že k poslednej podobnej erupcii došlo pred asi 75 tisíci rokmi, práve pred ľudským efektom hrdla fľaše. Ide o indonézsky vulkán Toba.

V dôsledku toho vzniklo na Sumatre obrovské jazero Toba a nánosy vulkanického popola sa objavili na ploche štyridsiatich miliónov kilometrov štvorcových. Tento popol je dokonca na dne afrického jazera Malawi vzdialeného sedem tisíc kilometrov od Sumatry, prudký výkyv obsahu solí kyseliny sírovej zaznamenaný vo vzorkách ľadu z vrtov v Grónsku tiež pripadá na toto obdobie – pred 74 tisíc rokmi.

Popola bolo toľko, že keď sa dostal do atmosféry, zakryl na niekoľko mesiacov slnečné svetlo a nastala vulkanická zima, predpokladá medzinárodný tím výskumníkov.

Klíma našich predkov beztak nepríliš tešila – bola to posledná doba ľadová. Po erupcii Toby dosiahli priemerné ročné teploty minimá a poklesli podľa rôznych údajov o 5 až 15 stupňov Celzia.

A bola to naozaj katastrofa?

To vysvetľuje, prečo prví predstavitelia homo sapiens, ktorí opustili Afriku pred 125 tisíci rokmi, úplne vymreli a počet tých, ktorí zostali na rodnom kontinente, sa znížil na kritických desaťtisíc jedincov. A bola to naozaj katastrofa?

Sú však svedectvá, ktoré odporujú hypotéze o veľkom a hroznom vulkáne Toba. Vo vykopávkach na juhu Indie našli americkí antropológovia paleolitické nástroje ako pod i nad vrstvou popola.

Podobná situácia je aj so sídliskom pravekých ľudí na pobreží južnej Afriky. Nástroje, ktoré tam boli nájdené, poukazujú na to, že naši predkovia obývali tieto miesta ako pred katastrofou, tak aj v jej priebehu a po nej. Teda k žiadnej pauze v archeologických kultúrach po erupcii supervulkánu nedošlo. Viac než to: katastrofa akoby vôbec nezasiahla neandertálcov, ktorí už po erupcii Toby dosiahli svojho rozkvetu, aj keď krátkodobého.

Po výskume popolu z Toby nájdeného na dne jazera Malawi dospeli vedci k záveru, že jeho koncentrácia je nedostatočná na to, aby vážne ovplyvnila miestny ekosystém. Keby bolo toho popola veľa a teplota v regióne by sa znížila aspoň o štyri stupne, v horných vrstvách jazera by vyhynula značná časť biotu. Avšak súdiac podľa sedimentov k ničomu podobnému nedošlo. A to znamená, že erupcia Toby a hypotetická vulkanická zima nemohli zapríčiniť efekt hrdla fľaše, ktorý ľudstvo zažilo. Vedci ale nepochybujú o tom, že naši predkovia pred asi 70 tisíc rokmi skoro vymreli. Na Zemi došlo skutočne k nejakej globálnej prírodnej katastrofe. Otázka je, aká to bola katastrofa.