Spoločenstvo svätých, ako vyznávame vo vyznaní viery, znamená to, že Cirkev tvoria oslávení v nebi – Cirkev oslávená, duše v očistci – Cirkev trpiaca, ktorí už zomreli a sú na ceste k večnej radosti v nebi a my pokrstení kresťania na tejto zemi, Cirkev bojujúca, putujúca.

Cirkev oslávená už dosiahla svoj cieľ, cirkev trpiaca k nemu smeruje a pomáha jej svojim orodovaním Cirkev oslávená a svojimi modlitbami a obetami aj my Cirkev putujúca. Zároveň, my Cirkev putujúca máme svoj život naplno prežívať v službe Bohu, aby sme raz dosiahli cieľ – večnú spásu.

Tí, ktorí tvoria Cirkev trpiacu, pomáhať nikomu nemôžu, ale sú na pomoc iných celkom odkázaní. Tí, ktorí už prešli bránou smrti, čo čaká o nejaký nám neznámy čas nás všetkých členov Cirkvi putujúcej na zemi, už vedia o Bohu a večnosti oveľa viacej než my veriaci na zemi. Zatiaľ nám musia postačovať slová sv. Pavla „Ľudské oko nevidelo, ľudské ucho nepočulo, do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ /por. 1. Kor. 2,9/ Máme teda nádej, že po skončení nášho pozemského života náš život bude pokračovať vo večnej blaženosti. Aspoň takto to Cirkev naplno učila dve tisícročia.

Zdá sa mi, že v posledných rokoch akoby Cirkev akosi zmenila svoju prax. Akoby sa svojou pozornosťou a činnosťou sústredila na pozemské starosti a šťastie človeka a o večnosti sa toľko nehovorí. Iste k tomu smerovali postupne kroky od reformácie, francúzskej revolúcie a Cirkev akoby sa usilovala priblížiť viac požiadavkám reformácie, heslám bratstvo, rovnosť, sloboda a ako sa často definuje druhý Vatikánsky koncil otvoriť sa svetu. Ale či týmto otvorením nenastal opak deklarovaných cieľov?

Nedávno mi jeden priateľ prezentoval v počítači, ako v posledných rokoch rástli počtom členov iné náboženstvá, pričom počet katolíkov zostával na rovnakej úrovni, ale predovšetkým moslimovia ho prerástli. Faktom je, že Cirkev stratila na kvantite i kvalite svojich členov a dnes sa stáva čoraz menšou skupinou ľudí a majúca existenčné problémy, ktoré sú už veľmi značné v krajinách západnej Európy, ale vidíme ich v miernejšej forme aj u nás.

A riešenia, ktoré aj zvnútra Cirkvi sú ponúkané akoby celý proces sebadeštrukcie Cirkvi ešte urýchľovali. Od Cirkvi  sa postupne vzďaľujú a odchádzajú jednotlivci, rodiny, obce, národy, krajiny… Nastala kríza kňazstva, rodiny, farností, spoločenstiev, Cirkvi, národov, štátov, sveta… Myslím si, že problémy zasahujú do existencie sveta, ekológie, ekonomiky, politiky, výchovy, morálky, kultúry… Akoby úpadok postihoval všetky oblasti života človeka.

Cirkev sa otvorila svetu a mnohí uleteli do sveta bez toho, že by si boli vedomí toho, kde vyrástli a zapreli svoj domov a tak nás čoraz viac zaplavuje vlna novopohanstva. Pýtam sa: Či sa Cirkev tým, že sa sústredila viac na pozemské šťastie človeka nevzdialila od Boha a tým aj od človeka? Sloboda je dar, ale odpoveďou nemôže byť popretia a odmietnutie Stvoriteľa a Darcu života, človeka a sveta.

Cirkev, ktorá háji slobodu bez hodnôt, ktoré ju a človeka budujú a presahujú a robia ho trvale šťastným nemá budúcnosť. Cirkev nie je možné definovať len v prirodzenej rovine, vtesnať ju do prirodzených noriem ani ju brať ako občianske združenie, spolok, neziskovú… a už vôbec nie ziskovú spoločnosť. Ježiš ju založil a dal jej sviatosti, kňazstvo, učenie i cieľ. „Choďte a učte všetky národy… /por. Mt. 28,19/. Ak si ju prispôsobíme svojim ľudským podmienkam, názorom, predstavám, požiadavkám… určite to nedopadne dobre pre ňu, ani pre nás.

Cirkev bez hodnôt, ktoré Ježiš učil, žil a bránil nemôže mať budúcnosť. Máme dnes vo svete stovky, možno tisíce cirkví a cirkvičiek, ktoré už desaťročia či stáročia fungujú tak, že si niečo zoberú z Ježišovho učenia a zvyšok si prispôsobia a rozličnými aktivitami získavajú členov, prívržencov, podporovateľov. To, o čo sa snaží súčasná Cirkev o ženatých kňazov, ženy pri oltári, v riadiacich funkciách, demokraciu v rozhodovaní… majú takmer všetky protestantské Cirkvi. A predsa rýchlo nerastú, proces delenia a úpadok a úbytok veriacich pokračuje aj v nich.

V Cirkvi nie je možné meniť pravidlá hlasovaním desiatok, stoviek, či tisícov vybraných členov, ako sa to deje v súčasných demokratických krajinách, kde už takmer všade máme svetské zákony v rozpore s Božím poriadkom a súčasný svet prichádza do základných existenčných problémov, akoby nevedel  ako ďalej. Pribúdajú problémy, ktoré presahujú možnosti svetských riešení.

Tam, kde sa poprú prirodzené a nadprirodzené pravidlá pre život, kde chýba hlboká a pevná viera v Trojjediného Boha nastáva chaos. U nás mnohé moderné reformy nemohli nastať hneď keď boli centrom Cirkvi uvedené do plnej praxe, lebo tu vládla totalita a demokratizácia v Cirkvi prišla až s novembrom 89. A tak sa mi zdá, že aj v našom národe postupne opúšťame vieru, ktorá nás držala viac než tisícročie, od sv. Cyrila a Metoda a vďaka nej sme prežili aj veľmi zložité obdobia.

Nestačí uspokojiť sa s tým, že to je inde ešte aj horšie. Ale zdá sa mi, že nie sme schopní zabrániť tomu, aby deštrukcia spoločnosti a Cirkvi pokračovala. Zdá sa mi, že proces je tak nastavený a dnes, aj keď si aj niektorí uvedomujú, že neideme správnou cestou, nie je možné, ako rozbehnutú lavínu už ho zastaviť ani spomaliť.

Myslím si, že svet je v kríze, pretože Cirkev je v kríze a akoby jej nezáležalo na jej budúcnosti. Niekedy mám dojem, že sa tvári akoby chcela zachraňovať či ozdravovať svet, ale pokiaľ nevyrieši problémy vlastné tak nemôže pomôcť ani svetu. Deštrukčný proces pokračuje aj napriek viacerým varovaniam. Svetu je Cirkev ľahostajná, rád by bezodplatne síce prijal jej služby, ale nie je ich schopná v požadovanej miere poskytovať.

Niekedy sa mi javí ako zvetralá soľ, mnohí od nej odskakujú a potichu či nahlas z nej odchádzajú, kláštory a semináre sa vyprázdňujú a zatvárajú, chrámy sa stávajú kultúrnymi stánkami, turistickými cieľmi, muzeálnymi objektmi, mnohé sa predávajú či bezplatne prevádzajú na rozličné subjekty a hľadá sa ich využitie,  ale prestali byť miestami živej modlitby a bohoslužby na Božiu Slávu, posvätenie sveta a posilu človeka.

Akoby sa prestalo sústrediť na výchovu zrelého, zodpovedného, duchovného, tvorivého, pozitívne mysliaceho človeka. Ponuka pohodlia, ľahšej cesty, nízkosti, konzumu, prináša úpadok a skazu. A mnohí z nej celkom dobre aj prosperujú. Cirkev nevybudujeme ľudskými prostriedkami. Bez Boha sme stratení.

Cirkev sa neubránila procesu, ktorý pred 60 rokmi nastal v Holandsku, napriek tomu, že sa o ňom diskutovalo, zdá sa že vypuklé problémy zasahujú súčasné Nemecko, ale aj ďalšie krajiny a tento proces môžeme badať aj u nás, napriek tomu, že sa diskusií o ňom vytrvale bránime a tvárime sa, že je všetko v najlepšom poriadku.

Zostáva nám síce nádej, že Boh vzbudí novú vlnu nádeje a nás zachráni. Ale ak my nebudeme počúvať a zachovávať jeho slová, ale ich ignorovať tak si možno ponesieme dôsledky do krajnosti a nielen na tomto svete. Dostali sme mnoho darov, nie len preto aby sme sa mali dobre a využili ich pre vlastné potešenie, ale budeme zodpovední za to, ako sme s nimi naložili. Tí, ktorí veľa dostali od tých sa bude aj veľa požadovať /por. Lk. 12,48/.

Niekedy sa pýtam, či sme nepristali na hru tých, ktorí nás kresťanov potrebujú umlčať?  Je na nás, či vieru, ktorú sme ako osoby, rodiny, národy, Európa i svet dostali ako základný dar do života odovzdáme aj ďalším generáciám. Viera je základná hodnota, od ktorej záleží trvalé šťastie, ktorú nie je možné ničím nahradiť.

Ľudovít Košík