V Bratislave sa v pondelok konalo spomienkové stretnutie pri príležitosti 14. výročia tragickej smrti Jána Langoša, bývalého disidenta, ministra vnútra a zakladateľa Ústavu pamäti národa.

Popri spomienke na zosnulého bolo toto stretnutie do značnej miery práve aj o Ústave pamäti národa (ÚPN), ktorý Langoš založil a bol jeho prvým predsedom. A vzhľadom na politický charakter ÚPN, neprehliadnuteľná bola aj politická dimenzia stretnutia, keď viacerí rečníci zdôraznili dôležitosť boja proti totalitným ideológiám a šírenia myšlienok slobody a demokracie.

„Práve v tejto oblasti je úloha ÚPN mimoriadne dôležitá. Je totiž našou povinnosťou upozorňovať na javy, ktoré môžu viesť k strate slobody, osvetľovať dôvody a mechanizmy týchto procesov a verejnosti sprostredkovať výsledky praktík totalitných režimov tak, aby sme už ako spoločnosť poučená vlastnými dejinami nemuseli chyby minulosti opakovať. V záujme nastolenia spravodlivosti bude ústav aj naďalej vyvíjať a podporovať aktivity súvisiace s vyrovnávaním sa s totalitnou minulosťou, s odškodnením obetí a nápravou spáchaných krívd,“ uviedol predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ján Pálffy.

Vidíme teda, že vedenie ÚPN si berie za svoju úlohu angažovať sa v politickej práci. Ale je to jeho skutočné poslanie? Čím by mohol byť ÚPN dnes užitočný? A má vôbec jeho existencia zmysel?

Má, a veľký! Čo ľudstvu dnes chýba viac než inokedy, je historická pamäť. Obklopení neslýchaným morom informácií sme celkom stratili cit pre ich zmysel. Kým jedna generácia zmúdrie a na vlastnej koži precíti, ako plynie história a aké je jej posolstvo naprieč vekmi, tak medzitým sa už k veslu dostane ďalšia generácia, informačne zdatná, ale ešte netušiaca – a tak to ide stále dookola.

A preto myšlienka Ústavu pamäti národa je skvelá, geniálna! Ibaže… musel by to byť naozaj ústav pamäti národa a nie ideologický komisariát. Jeho hlavné posolstvo by malo spočívať v šírení poznania, že zlo nie je stotožnené s konkrétnou ideológiou – veď každá jedna bola pôvodne myslená dobre, ale konkrétni ľudia doposiaľ každú jednu z nich vždy zneužili na to, aby urobili iným peklo na zemi.

Prečo vlastne ľudia v minulosti nadšene volili tie režimy, ktoré dnes označujeme ako totalitné? V skutočnosti tým vždy reagovali na iné zlo, ktoré v spoločnosti videli a hľadali niekoho, kto by s ním zatočil. Tým sa však bláznivý kolotoč nenávisti nezastavil: po čase sa zlo objavilo opäť, len v inej podobe, pretože za vinníka bola vždy označená tá či oná ideológia a nie ľudská prirodzenosť, ktorá v každom systéme má tendenciu k zneužívaniu moci.

Stretnutia sa zúčastnilo viacero bývalých Langošových „spolubojovníkov“: Peter Osuský a František Mikloško pospomínali na časy, keď boli disidentmi. Aký je to paradox: kedysi bojovníci za slobodu slova, dnes sú v jednom tábore s tými, ktorí najhorlivejšie chcú zatvárať ústa ľuďom, ktorí sa neboja otvorene vysloviť nepríjemné pravdy o súčasnom režime a jeho hriechoch, napriek tomu, že tým riskujú stratu zamestnania, existenčnú istotu a spoločenskú diskreditáciu, prípadne aj niečo horšie.

Nesloboda sa začína vždy od slobody slova. Až keď sú umlčané kritické hlasy, dá sa jednoducho a beztrestne okliešťovať aj to ostatné. Preto niet inej šance na lepšiu spoločnosť bez bezpodmienečného trvania na slobode slova, aby pravda mohla byť v prípade ohrozenia nahlas vykričaná. Kto sa možno aj s dobrým úmyslom k veci stavia tak, že pozná jedinú politickú a ideologickú pravdu a tie ostatné treba zakázať, tak je na najlepšej ceste k totalitnému rozmýšľaniu.

„Dôležitejšie je pravdu hľadať, než ju nájsť,“ hovorí citát, parafrázujúci starú múdrosť, že tí, ktorí pravdu definitívne našli, ju práve definitívne stratili. A jeden je ešte krajší: „Musíme stále putovať z tábora do tábora, spolu s pravdou, tou večnou utečenkyňou z tábora víťazov,“ hovorí citát. Kto ho vyslovil? Ján Pavol II. Čo a koho tým asi myslel?

O tomto by mal byť ÚPN – o nadčasovej múdrosti. Na druhej strane, čím by rozhodne nemal byť, to je kladivo na ľudí s opačným názorom.

Podpredseda Národnej rady Juraj Šeliga (Za ľudí) na pondelkovom spomienkovom stretnutí povedal: „Je našou úlohou vytvoriť konečne na Slovensku múzeum zločinov a obetí totalitných režimov, posilniť postavenie a dať konečne vlastnú budovu Ústavu pamäti národa a vziať výsluhové dôchodky ľuďom, ktorí namiesto toho, aby chránili svoju krajinu a svojich občanov, im škodili.“

Pán Šeliga, ktorý vtedy ešte ani nebol na svete, chce teda, tridsať rokov od zmeny režimu, začať opäť kádrovať. Chcú dodatočne dokončiť Nežnú revolúciu, prípadne ju pretvoriť po tridsiatich rokoch na menej nežnú? Kto si pamätá plameň svätej vojny (nazvime to takto pekne) v očiach niekdajších aparátčikov a kádrovčíkov, tomu pri pohľade do očí pána Šeligu netreba viac vysvetľovať…

Sú to práve oni, kto hovorí o hrozbe novej fašistickej totality – a vlastne to ani nie je paradoxné, to je totiž celkom očakávateľné. Im pritom vôbec neprekáža, že keď sa reálne pozrieme na štatistiku kriminality, ak si odmyslíme abstraktné strašidlá, ktorými sa oháňajú, nikde nevidno ani náznak tej extrémistickej hrôzy, o ktorej rozprávajú. Máme tu azda stovky či tisíce rasovo či inak šovinisticky motivovaných útokov, či podobné dôkazy, ktoré by sa dali zovšeobecniť ako nejaký masový fenomén? Vyvodzovať všeobecné závery z jedného-dvoch špecifických a ešte k tomu sporných prípadov, to nie je hrozba, ale hystéria.

A na druhej strane, to, čo je skutočným nebezpečenstvom a zlom tejto doby, to si títo ľudia neráčia všímať. ÚPN sa zaoberá hriechmi režimov, ktoré si ideologicky stanovila, ale bude si pamätať aj hriechy tohto režimu? Iste je dôležité zmapovať aj dávnejšiu minulosť, ale nie je treba zmapovať aj fakty o tom, že tento režim v priebehu krátkeho času odovzdal podstatnú časť hospodárstva do rúk cudzincom, zničil potravinárstvo a poľnohospodárstvo, ktoré bývalo sebestačné (teraz sme sebestační cca z jednej tretiny!), vyrobil vrstvu pracujúcej chudoby, tisíce bezdomovcov, desaťtisíce existencií zničených exekučnými mafiami a z veľkej časti národa ohlúpnutú apatickú vykorenenú masu?

ÚPN sumarizuje obete totalitných režimov. Ale nebolo by treba zosumarizovať aj obete kapitalizmu? Ľudí, ktorí zomreli v dôsledku opatery vytunelovaného zdravotníctva, užívania drog, otrávení jedovatými otravinami, zabití mafiou, vycicaní neľudskými pracovnými podmienkami v otrokárňach…? Alebo státisíce tých, ktorí sa vôbec nenarodili, pretože ich potenciálni rodičia si nemohli dovoliť založiť rodiny?

Naozaj sa história začala holokaustom? Nemala by pamäť národa obsahovať aj tisícročný feudálny útlak, nevoľníctvo, nespočetné dobyvačné vojny a ďalšie podobné veci?

Povedzme to celkom otvorene: ak sa ÚPN nebude venovať súčasne aj zločinom feudalizmu, kapitalizmu a globalizmu, tak bude na jednej úrovni s niekdajším ústavom marxizmu-leninizmu: nebude to skutočná pamäť národa, ale iba Ústav pre jednostranný výklad vybraných kapitol histórie za účelom ospravedlňovania politických a ideologických čistiek.

Ivan Lehotský