Chmelár: Spojené štáty si u Putina jednoducho museli vyprosiť “time out”

Bratislava 20. mája 2015 (HSP/parlamentnilisty/Foto:TASR/AP-Laurent Gillieron)

Švédsky exminister zahraničia Carl Bildt sa obáva toho, že vystúpenie Británie z EÚ vyvolá aj v ďalších krajinách podobné tendencie, čo rád podporí Vladimír Putin usilujúci o rozdelenie Európy. Bude mať Putin v najbližších rokoch dôvod na radosť? V ktorej z krajín EÚ by mohla úspešne vyvrcholiť tendencia pre vystúpenie z únie?

Vy si skutočne myslíte, že Putinovým záujmom je rozložiť EÚ? Prečo by to robil? Severoatlantickú alianciu, to áno, pochopiteľne, ale Európa je pre Rusko výhodným obchodným partnerom a vítaným prirodzeným spojencom, Moskva nemá logický dôvod oslabovať svoje vzťahy týmto smerom. Silná Európa je hrozbou skôr pre USA ako pre Rusko. Médiá často navodzujú paranoidné dojem, akoby za gréckym pokukovaním po iných možnostiach stál Kremeľ. Sú to však neznesiteľné podmienky vo vnútri samotnej EÚ, ktoré nútia nielen niektoré členské štáty, ale aj niektoré kandidátske, ako napríklad Srbsko, stále viac uvažovať o alternatíve. Naša vlastná politika je nebezpečenstvom pre európsku integráciu, nie Rusko.

Rovnako tak vzbudzuje obavy možnosť vystúpenia Grécka z eurozóny, ktoré by mohlo vyústiť do rozdelenia eurozóny na dve menové únie. Hrozí takýto rozpad eura?

Pozrite sa, postavím problém inak a teraz budem mimoriadne tvrdý: Som čím ďalej tým viac presvedčený, že súčasná Európska únia je nereformovateľná. A to hovorím ako vášnivý priaznivec zjednotenej Európy. Ale dnešná integrovaná Európa nie je mojou Európou. Jedným z hlavných argumentov, ktorým sa zdôvodňovala existencia Európskej únie, bol predpoklad, že len toto zoskupenie dokáže krotiť a vôbec regulovať agresívne nadnárodné korporácie, ktoré už dnes majú väčšiu moc ako národné štáty. Dnes už vieme, že sa to nedarí, a otázkou je, či ide o chybu vo vývoji, ktorú je ešte možné zvrátiť, prípadne korigovať, alebo je to charakteristický konštrukčný prvok samotnej EÚ. Obávam sa, že bližšie k skutočnosti je druhá možnosť.

Od začiatku diktoval pravidlá hry záujem európskeho kapitálu. Reforma Európskej únie je ešte väčšou utópiou ako reforma OSN: Základné smerovanie tejto integračnej štruktúry nie je možné reformovať. Sú to samotné štruktúry EÚ, ktoré bránia akejkoľvek veľkej reforme. Európska komisia sa vymyká tlaku občanov ešte viac ako národné vlády. Menová únia neslúži občanom EÚ, ale európskym korporáciám. A sú to práve koncerny a banky, ktoré majú najväčší záujem na zachovaní eura, lebo práve jeho súčasná podoba im umožňuje presúvať účinky krízy, ktorú sami spôsobili, na najzraniteľnejšie obyvateľstvo. Práve tejto logike povedali grécki voliči DOSŤ. Snaha o “zásadnú reformu” takejto Únie je mýtus. Tento projekt sa už nedá zachrániť, a čím skôr to pochopíme, tým menej to bude bolieť.

Stanú sa strany typu francúzskeho Národného frontu súčasťou mainstreamu, alebo im mainstreamove strany vyzobú ich agendu?

Ich voliči majú pocit, že títo politici sú jediní, ktorí hovoria o problémoch otvorene, hoci často ich len vulgarizujú. Keď vidím ich kritiku neoliberálnej globalizácie, tak nemôžem takmer nič namietať, lebo to by som presne chcel vidieť od ľavice. Problémom týchto strán však nie je ich kritika súčasných pomerov, ale riešenia, ktoré navrhujú. A tie sú stále častejšie fašistické. To je jeden z dôvodov, prečo držím palce gréckej SYRIZE. Syriza nie je žiadna extrémna ľavica – to sú hlúposti polovzdelaných tárajov, ktorí opakujú prežité ideologické floskule. Syriza v skutočnosti ponúka to, čo už roky sľubuje európska sociálna demokracia – na rozdiel od nej to však myslí vážne. Navrhuje namiesto politiky úspor politiku investícií. Pokiaľ je v niečom Syriza radikálna, tak je to len demokracia. Grécka vláda vyslala signál, že demokracia pre ňu znamená viac ako “fiškálnu konsolidáciu”, že vplyv Nemecka na politiku EÚ je nezmyselný a deštruktívny. A práve v tomto bode zasiahla finančné kruhy najtvrdšie. Toto nie je o dlhoch, ktoré sú mimochodom nesplatiteľné a fakticky väčšie ako pred zavedením drastických úspor. Toto je o skoncovaní s oligarchickou podstatou politiky, s diktovaním zákonov zo strany finančných inštitúcií, s ignorovaním vôle ľudu. Ak sa to podarí, Syriza zapáli iskru, z ktorej môže vzplanúť skutočná európska revolúcia. A ak sa to nepodarí, Grécko môže dopadnúť ako Weimarská republika a uvoľniť cestu fašistickým silám. V tom je najväčšie riziko tohto projektu. To platí aj o iných európskych krajinách, kde sú na vzostupe extrémne pravicové sily na úkor štandardnéj ľavice.

Ruský prezident Putin vyzval na Červenom námestí na vytvorenie nového systému globálnej bezpečnosti, ktorý bude bez účasti vojenských blokov. Dlhodobo kritizuje svetovú hegemóniu USA, Putinovi európski priaznivci bojujú proti obchodnej dohode TTIP a namiesto toho chcú pozitívnejší vzťah s Ruskom. Čo k týmto úvahám povedať?

Že zjednodušujete. Po prvé, obchodnú zmluvu medzi EÚ a USA kritizujú nielen Putinovi prívrženci, ale aj jeho odporcovia. Čím ďalej viac nezávislých expertov, medzi nimi aj nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu, ako Joseph Stiglitz či Paul Krugman, poukazujú na zavádzajúcu argumentáciu podporovateľov Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP). Jeho výhody pre obchod sú viac než pochybné a oprávnené sú aj obavy ľudskoprávnych, ekologických, spotrebiteľských a odborových organizácií zo zníženia európskych štandardov v určitých oblastiach. Kľúčový je však geopolitický zámer tejto zmluvy, ktorú bývalá šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová trefne označila za “ekonomické NATO”. Skutočným cieľom TTIP nie je odstrániť prekážky obchodu, ale odrezať Európsku úniu ekonomicky od Ruska. Podobné ciele sleduje aj pripravovaná zmluva TPP (Transpacifické partnerstva), kde sa Spojené štáty usilujú odrezať jedenásť štátov pacifického regiónu od Číny. Rusko veľmi rýchlo pochopilo, o čo tu ide, a urýchlilo vznik eurázijskej únie. A reakciou Číny bolo oznámenie zámeru obnovenia Hodvábnej cesty. Okrem iného v ňom ide aj o vytvorenie nového obchodného uzla z Afganistanu, z ktorého by sa mohlo stať prekladisko indických a čínskych výrobkov pre štáty Perzského zálivu a Európy. To sa, prirodzene, nebude páčiť Američanom, ktorí si chcú zachovať v tomto strategickom priestore medzi Ruskom, Čínou a Iránom dominantné postavenie. Putinova výzva na vytvorenie nového systému svetovej bezpečnosti bez vojenských blokov má teda svoje racionálne jadro. Súčasný trend vytvárania a upevňovanie nielen vojenských, ale aj ekonomických blokov teda môže viesť k jedinému cieľu: ku globálnej vojne.

Aspoň významnejšie náznaky podpory pre takéto vyhlásenia vidíme u českého prezidenta, u slovenského a maďarského premiéra, v Taliansku, samozrejme vo Francúzsku, v Grécku, na Cypre atď. Kde zmierlivosť voči Rusku ešte vzrastie? Budú niektoré krajiny dlhodobo Putinovým trójskym koňom?

V prvom rade by som rozlišoval medzi zdravým rozumom a kolaboráciou, medzi mierovým a proruským uvažovaním. Nevidím žiadne významnejšie náznaky, že by sa Česko, Slovensko alebo Francúzsko chceli stať Putinovým trójskym koňom. To je pomerne nudná propaganda, ktorá vidí za každým priateľským gestom smerom na východ zradu. Takéto paranoidné uvažovanie rázne odmietam, dôležité sú činy a tie sú jednoznačné. Naše krajiny sa v ničom neodklonili od jednotného postoja Európskej únie, hlasovali vždy v súlade s postojmi iných členských štátov a v prípade Slovenska, ktoré poskytlo Kyjevu reverzný tok plynu, si dokonca dovoľujem tvrdiť, že nikto tak nepomohol Ukrajine ako my, a to nad rámec našich ekonomických možností. Trochu iný prípad je Grécko a Srbsko, ale tam je treba vidieť aj vplyv kultúrnych tradícií, najmä pravoslávia. Rusko nie je totalitný štát a neohrozuje Európsku úniu, aby sme museli považovať umiernený tón voči Moskve za neprípustné správanie. To je choré, to je mentalita päťdesiatych rokov minulého storočia – a ja sa jej odmietam prispôsobiť.

Mimochodom, Miloš Zeman odhaduje, že do konca roka budú zrušené protiruské sankcie. Putin naliehavo žiadal vyplnenie minských dohôd “do posledného písmena”. Je zrušenie sankcií do konca roka reálne? Bude teda mier na Ukrajine?

Sankcie jednoznačne zlyhali, na čo som upozorňoval od začiatku. Rusi pod tlakom nikdy neustupujú, skôr ich to zomkne a nakoniec, sankcie v dejinách prakticky nikdy neviedli k úspechu a mali by byť odstránené z medzinárodnej politiky ako kontraproduktívne a nefunkčné nástroje. Niektorí analytici u nás sa už tešili, že ruská ekonomika ide ku dnu, ale toto malo byť cieľom sankcií? Ponížiť ruský ľud? Spomeňte si na Saddáma Husajna, sankcie uvalené na iracký režim v deväťdesiatych rokoch spôsobili, že státisíce ľudí zomreli od hladu, ale pozíciu diktátora to nijako neoslabilo. Je to absolútne nehumánny spôsob, ktorý nás nectí. A je tu ešte jeden závažný dôvod. Vojenská prehliadka v Moskve pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom demonštrovala, že Putin má silných spojencov od Číny a Indie až po latinskoamerické štáty. Ak sa bude Európa správať ako rozmaznané dieťa, môže sa stať, že ju Rusko potrebovať nebude – ani politicky, ani ekonomicky. Putinov výrok na Červenom námestí (“Každý, koho som chcel vidieť, tu bol”) je v tomto smere príznačný. Aj Angela Merkelová naznačovala v Moskve oživenie hospodárskej spolupráce. Počet členských štátov EÚ, ktoré tlačia na zrušenie sankcií, preto rastie, dnes ich je približne tretina. Odhad Miloša Zemana je realistický, nespájal by som ho však s ukončením vojny.

Pokiaľ ide o návštevu Miloša Zemana a Róberta Fica v Moskve a ich výsledky, predovšetkým rokovania s prezidentom Putinom, ako to hodnotíte?

Ako úplne štandardný prejav úcty voči národu, ktorý obetoval desatinu svojej populácie, aby nás zbavil skazy fašizmu a aby sme si tú vôbec mohli takto rozprávať. Pre Rusko, v ktorom nie je rodina, ktorá by nemala padlého v druhej svetovej vojne, je to najposvätnejší sviatok a kultúrny človek by to mal pochopiť. Nikto z tých moralizátorov a apologetov izolácia Ruska nežiadal, aby sme sa v roku 2004, uprostred zúriacej vojny v Iraku, nezúčastnili 60. výročia vylodenia spojencov v Normandii, lebo tam bol George Bush, ktorý, keby sme žili v spravodlivom svete, by bol súdený ako vojnový zločinec. Každý chápal, že toto nie je o súčasnej politike.

Rovnako by sme mali pristupovať k oslavám Dňa víťazstva nad fašizmom. Navyše, je niečo úplne iné, keď Putinovo pozvanie odmietne Veľká Británia, ktorú nikto nemusel oslobodzovať, neutrálne Švédsko alebo Francúzsko, ktoré oslobodzovali západní spojenci. Od nás by to bola hrubá nezdvorilosť a neúcta nielen voči padlým, nielen voči žijúcim veteránom, ale voči celému ruskému ľudu, ktorý vníma tieto veci veľmi citlivo. Som rád, že tam naši štátni predstavitelia boli, a myslím, že väčšina obyvateľov tiež. Nič viac to neznamená.

Rokovania s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom v Soči absolvoval jeho americký náprotivok John Kerry. Analytici hovoria o zásadnej schôdzke, kde sa navyše stala doteraz úplne nevídaná vec. Kerry kritizoval ukrajinského prezidenta Porošenko, za čo už zožal kritiku v americkej tlači. Ako máme túto schôdzku podľa vás vnímať? Môže znamenať nejaký prísľub dôležitých zmien?

Bolo by naivné si myslieť, že obe strany sa dohodli na ukončenie vojny. Nič také, bohužiaľ, nie je na programe dňa, geopolitický boj o Ukrajinu bude trvať aj naďalej. Nakoniec, ukrajinský parlament v prvom čítaní schválil návrh zákona, ktorý legalizuje pôsobenie zahraničných žoldnierov v ukrajinskej armáde. Pre režim v Kyjeve je to nevyhnutnosť, lebo Ukrajinci proti svojim bratom bojovať nechcú a vyhýbajú sa odvodom, ako len môžu. Niečo sa však predsa len zmenilo. Kerryho varovanie určené Porošenkovi znamená, že Kyjev nemá povolenie pre ďalší útok. Mnohí budú určite namietať, že sú to predsa suverénne štáty, ale to je slaboduchá ilúzia, americká moc voči európskym štátom je stále imperiálna a v impériu platí princíp podriadenosti. Američania si uvedomili, že spoluprácu s Ruskom potrebujú. Aspoň dočasne. Či už pri riešení krvavého konfliktu v Sýrii či pri riešení problémov v strednej Ázii alebo na juhu Európy, kde sa nám začal pred očami opäť rozkladať Balkán.

V Macedónsku bez záujmu našich médií fakticky prebehol štátny prevrat, bosnianski Srbi sa vyhrážajú vystúpením z federácie, Albánsko destabilizuje okolité štáty a Srbsko sa čím ďalej viac zbližuje s Ruskom. V Jemene sa zase zrútilo krehké prímerie. Ak k tomu prirátame sobotňajšiu demonštráciu v Kišiňove, na ktorej tisícky obyvateľov Moldavska žiadali pripojenie k Rumunsku, lebo neveria vlastnému rozkladajúcemu sa štátu, vidíme, že množstvo problémov tak enormne narastá, že USA už dávno nezvládajú úlohu svetového policajta. Spojené štáty si jednoducho museli vyprosiť “time out”. Znamená to, že konflikt na Ukrajine síce pokračuje, ale jeho vyriešenie nie je momentálne pre USA prioritou. Prvé ovocie tejto dohody je potrebné vidieť aj v sobotňajšom útoku amerických špeciálnych jednotiek na pozície Islamského štátu vo východnej Sýrii, voči ktorému Moskva neprotestovala a výnimočne mlčala. Konkrétny obsah rokovania v Soči síce nepoznáme, ale zo zmeny rétoriky je jasné, že bolo dôležitejšie, než väčšina ľudí tuší. Dôsledky pocítime v najbližších týždňoch.

Článok bol krátený.

bg