Korčok na Facebooku napísal, že slúžiť Slovenskej republike nie je žoldnierstvo. „Pán poslanec sa nám zase raz rozčertil. Až tak, že ma označil za žoldniera. Nuž, nepopieram, za 28 rokov v diplomacii človek zažije viacerých premiérov, Mečiara, Dzurindu, Fica a zo zoznamu Vám vypadli Moravčík, Radičová a Pellegrini. Aj u tých som žoldnierčil…“

Uviedol, že okolo toho nepotrebuje robiť žiadne piruety. „Môj životopis je každému dostupný. Rovnako ako moje názory, ktoré Vás očividne dostávajú do ráže,“ odkauje ďalej expremérovi Ficovi.

„Pre pána poslanca je zjavne nepredstaviteľné, že som pritom neslúžil žiadnej strane ale “len” Slovenskej republike. Som na to hrdý a Vy a Váš hlavný ideológ ma neznechutíte. Je to úplne naopak…“

Na uvedený príspevok ministra Korčoka zareagoval aj politický analytik Eduard Chmelár. Ten tvrdí, že slovná prestrelka medzi bývalým premiérom Ficom a súčasným šéfom slovenskej diplomacie Korčokom si zaslúži vyjasňujúci dovetok.

„Po tejto patetickej scéne môže nasledovať potlesk, spadnutá opona a zhasnuté svetlá. Problém je… že Ivan Korčok politickým žoldnierom naozaj je. Sám som na to už viackrát upozorňoval. Pri pôsobení na poste hovorcu ministerstva zahraničných vecí za éry Vladimíra Mečiara sa ešte môže brániť tým, že tohto premiéra iba „zažil“, pretože táto funkcia je ešte úradníckou pozíciou . No už ako štátny tajomník rezortu diplomacie vo vláde Mikuláša Dzurindu neslúžil iba Slovenskej republike, pretože táto funkcia je politická.“

Chmelár doplnil, že ešte predtým sa Korčok vyšplhal na diplomatickom rebríčku po chrbte Pavla Hamžíka, ktorému najprv robil hovorcu a ten mu ako podpredseda vlády zabezpečil miesto vedúceho našej diplomatickej misie v Švajčiarsku, neskôr zástupcu slovenskej misie pri NATO. „Tento rýchly postup okomentoval v kuloároch slovami: „Vsadil som na dobrého koňa.“ Lenže tohto „koňa“ opustil ihneď ako Pavol Hamžík stratil moc a po získaní kresla štátneho tajomníka sa na svojho bývalého chlebodarcu doslova vykašľal, čo mu Pavol Hamžík nevedel dlho zabudnúť.“

Pripomenul, že po páde Dzurindovej vlády sa Korčok rýchlo zorientoval v novej mocenskej situácii a získal si priazeň špičiek Smeru-SD. Najprv sa stal stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii a neskôr štátnym tajomníkom rezortu diplomacie vo vláde Roberta Fica i Petra Pellegriniho. „Po vymenovaní za ministra v Matovičovej vláde sa síce Korčok rýchlo bránil, že do straníckej politiky Smeru sa nikdy nezapájal, to však nie je celkom pravda. Predovšetkým, bez dôvery Roberta Fica by sa štátnym tajomníkom nikdy nestal.“

„O blízkosti týchto dvoch vedeli všetci zainteresovaní – politici, diplomati i novinári – nazývali sa navzájom priateľmi. A potom, počas pôsobenia Miroslava Lajčáka vo funkcii predsedu Valného zhromaždenia OSN Ivan Korčok celý rok riadil ministerstvo zahraničných vecí. Takže nie, pán minister, vy ste neslúžili len štátu, vy ste slúžili aj protichodným politickým cieľom SDKÚ-DS, Smeru-SD a OĽaNO – to HZDS vám pripíšeme k mladíckej nerozvážnosti.“

„Mňa tento typ ľudí nikdy neprekvapoval. Nazývam ich „diplomatickí kariéristi“, nie kariérni diplomati. Dlhodobo vyčítam slovenskej zahraničnej politike, že ju formujú takíto technokrati bez chrbtovej kosti, ktorí slúžia len svojim osobným záujmom, nie politici s víziou v službách Slovenskej republiky.“

Označenie politický žoldnier, ktoré použil začiatkom týždňa Fico, preto podľa Chmelára sedí. „To, čo ma prekvapuje, je skôr fakt, že si Robert Fico dlhodobo najímal práve takéto kádre. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Rastislav Káčer – taktiež štátny tajomník za Dzurindu (na obrane), z ktorého Fico urobil veľvyslanca v Maďarsku. Martinovi Glváčovi ako ministrovi obrany robil poradcu Ivo Samson. Všetko kádre mentálne späté s proamerickými jastrabmi v našej zahraničnej politike. Pritom v rezorte pôsobí celý rad vysoko kvalifikovaných ľavicovo orientovaných diplomatov od Petra Juzu až po Jaroslava Chleba. Dôvodom takejto personálnej politiky Smeru-SD bola premiérova zbabelosť.“

„ Robert Fico jednoducho chcel, aby mu niekto v Bruseli a Washingtone kryl chrbát. A tak uzavrel dohodu s ľuďmi, o ktorých vedel, že mu nie sú politicky blízki, ale boli mu mocensky lojálni a za najväčších nepriateľov považoval paradoxne ľavicových kritikov. Ak sa dnes pajedí, že mu Korčok vrazil nôž do chrbta, je to len a len výsledok jeho práce. On ho totiž ako žoldniera stvoril tým, že ho kúpil na svoju stranu – pretože Korčok mal mentálne i politicky vždy bližšie k Dzurindovi, Radičovej a Sulíkovi ako k nemu.“

Korčokova politika

Eduard Chmelár komentoval aj ambície, ktoré si pri nástupe do funkcie stanovil nový šéf slovenskej diplomacie. „Pán minister si dal za cieľ obnoviť „zahranično-politický konsenzus“. Podľa mojej mienky sa nikdy nerozpadol, to len samozvaná „bezpečnostná komunita“ (ako sa radi nazývajú diplomati, analytici, zbrojárski lobisti a propagandisti jedného ideologického razenia) neznáša iné názory, ale v poriadku.“

„Dnes už však Ficov „hlavný ideológ“ (strašne ho preceňujete, pán minister) Ľuboš Blaha nie je problémom, nemá žiadnu funkciu. Zato váš nominant (áno, už si zvyknite, že aj vy ste politický nominant SaS), podpredseda Zahraničného výboru NR SR Peter Osuský sa včera na sociálnej sieti opäť raz pateticky rozrečnil a neuznanie Taiwanu označil za „nehorázny diktát červených súdruhov z Pekingu“.“

„Chcem sa preto pána ministra Ivana Korčoka alebo jeho štátneho tajomníka Martina Klusa (ktorí mali v minulosti tiež výhrady k výrokom bývalého šéfa parlamentného eurovýboru Blahu) s plnou vážnosťou spýtať, či sú si vedomí, že takéto vyjadrenia sú v rozpore s oficiálnou politikou „jednej Číny“, ktorú uznáva Slovenská republika; či sú si vedomí, že vyjadrenia tohto militantného politika poškodzujú naše štátne záujmy a či budú žiadať, aby sa Peter Osuský v budúcnosti zdržal takýchto vyjadrení – tak ako to v minulosti žiadali od Ľuboša Blahu a jeho výrokov na adresu Európskej únie.“

Na záver šéf strany Socialisti.sk Chmelár uviedol „jednu nepodstatnú drobnosť“. „Pre mňa sú takmer literárnym námetom komentáre pod statusom Ivana Korčoka. Nájdete tu celý rad charakterov od podlízavého komentátora Aktualít.sk Ľubomíra Jaška až po poklonkujúceho analytika Globsecu Daniela Mila, ktoré dokresľujú obraz o „nezávislosti“ našej mediálnej a mimovládnej sféry.“ Všetci kompetentní by podľa Chmelára mali vytriezvieť, vyjsť zo svojej bubliny a uvedomiť si, že konsenzus sa buduje snahou o čo najširšie vzájomné porozumenie a dohodu, nie diktátom „jednej extrémne neznášanlivej ideologickej sekty, ktorá propagandisticky pretláča svoje videnie sveta proti vôli väčšiny obyvateľstva“.

Jaroslav Zajac