Reagoval tak na prepustenie moderátorky Oľgy Bakovej. Po médiách sa podľa Chmelára šíria hrôzostrašné správy s dramatickými titulkami: “RTVS dala výpoveď Bakovej, jednej z najskúsenejších reportérok! Škandál! Vedenie RTVS sa zbavilo dlhoročnej redaktorky Bakovej! Je to hanba! Quo vadis RTVS? Najskúsenejší dostávajú výpoveď a Rezník dáva spravodajstvo do rúk úradníkom vládnych strán!” a pod.

“No. Ako takmer vždy, keď ide o spravodajstvo denníka N, denníka Sme, portálu omediach.com a podobných spriatelených webov, treba si najprv položiť spochybňujúcu otázku – naozaj? – a preveriť spoľahlivosť týchto informácií,” uvádza Chmelár. V rámci organizačných zmien bolo zrušených desať samoúčelných pozícií šéfeditorov, ktoré nemali nijaký praktický význam okrem výšky platov. Tie boli v niektorých prípadoch naozaj škandalózne. Keď predseda Národnej rady Andrej Danko vyčítal RTVS, že niektorí redaktori v nej majú príjmy na úrovni najvyšších ústavných činiteľov, myslel zrejme predovšetkým na tieto miesta. “Zdôrazňujem, že nejde o nejaké súkromné rádio, že tieto pozície sa platia z našich spoločných daní, a teda verejnosť by mala byť o nich informovaná transparentne ako o akejkoľvek štátnej pozícii,” dodal analytik.  Generálny riaditeľ RTVS mal podľa informácií Chmelára snahu s Oľgou Bakovou sa dohodnúť a ponúkol jej údajne plat, ktorý je v tomto médiu stále nadštandardný – ona ho však odmietla s tým, že je to pod jej úroveň. “Pripomínam, že ostatným deviatim bývalým šéfeditorom to pod úroveň nebolo a všetci nové ponuky prijali – s výnimkou Oľgy Bakovej.”

“Netvrdím, že na RTVS nie sú vyvíjané politické tlaky. Znepokojujú ma najmä nekompetentné slová šéfa parlamentu o potrebe zoštátniť médiá verejnej služby, čo je postavenie charakteristické len pre totalitárne štáty. Situáciu v RTVS treba podrobne monitorovať, dnes to robia až tri orgány – mediálny výbor parlamentu, Rada pre vysielanie a retransmisiu a Rada RTVS. Ale to neznamená, že v spravodajstve RTVS je všetko v poriadku a nič netreba meniť.” Eduard Chmelár pripomína, že nijaká vláda – ani Dzurindova, ani Radičovej – nedala médiám verejnej služby takú voľnú ruku ako druhý Ficov kabinet, v ktorej vládol sám Smer. Toto nijaký z nespokojných novinárov nikdy neocenil, ani len nespomenul. “Práve v tomto období sa však začalo spravodajstvo RTVS budovať personálne veľmi jednostranne, až do dnešnej podoby, kedy nadobudlo vyslovene a zreteľne protivládny charakter.” Niekomu sa to môže páčiť, avšak treba pripomínať, že médiá verejnej služby musia zo zákona dbať na objektívne a vyvážené spravodajstvo, čo sa dosahuje jednak dodržiavaním stanovených princípov, ale v neposlednom rade aj rôznorodým zložením redakcie. “Je preto zvláštne (ale pre slovenské pomery typické), že za osem mesiacov, čo je Jaroslav Rezník vo funkcii, nikomu neprekážala čoraz otvorenejšia jednostrannosť a neprofesionalita spravodajstva tých istých novinárov, ktorých si tam priviedol Václav Mika, že nikto z nich nekritizoval do očí bijúcu angažovanosť redaktorov (ktorí pri svojich spravodajských vstupoch neraz zabúdali na to, že nie sú aktivisti, ale žurnalisti, že majú realitu reflektovať, nie spoluvytvárať), že nikto si nevšimol anarchiu v riadení za posledné mesiace – ale začali jačať až potom, keď tam niekto začal konečne robiť poriadok,” pokračoval Chmelár.

Následne vo svojom príspevku uviedol aj príklad. Na Veľký piatok došlo na hraniciach pásma Gazy k neuveriteľnému masakru, keď izraelskí ostreľovači zabíjali neozbrojených civilistov. “Dobre počujete: strieľali na nenásilných demonštrantov ako na zajace.” Tohto zabili, keď utekal s pneumatikou v ruke (odkaz). Na túto ženu vystrelili len preto, že kráčala k plotu s palestínskou vlajkou (odkaz).”  Celkovo izraelskí vojaci zastrelili 17 neozbrojených civilistov, 1400 ich zranili, protestuje Human Rights Watch, protestuje OSN i Európska únia. “A naša verejnoprávna televízia? Tá kompletne prevzala jednostrannú izraelskú propagandu, že Izrael iba zasiahol proti konkrétnym agresorom v dave desaťtisícov protestujúcich a že vlastne strieľal po teroristoch. Túto nehanebnú lož nechali bez akejkoľvek verifikácie – napríklad aj vyššie uvedenými videami,” upozorňuje politológ a analytik Chmelár.

Takýchto príkladov je podľa neho veľmi veľa. “Je príznačné, že tento typ novinárov pranieruje alternatívne médiá, konšpirácie a hoaxy, ale sami sa ich dopúšťajú v miere, ktorá je pre serióznu žurnalistiku neúnosná. Sami sa pritom nekriticky opierajú o proamerických trollov typu Jaroslav Naď, ktorý má vo vysielaní RTVS prakticky monopol na bezpečnostnú politiku, hoci sa neštíti zámerných dezinformácií a klamstiev.” Naposledy pred sviatkami pre denník Sme obhajoval potrebu vyhostenia ruských diplomatov tým, že vraj ruská strana obvinila Slovensko, že „Slováci mohli byť tými, kto použil proti Sergejovi Skripaľovi zakázanú chemickú látku“. To je však otvorená lož – Rusi povedali, že zakázané chemické látky sa nachádzali na území iných štátov a odtiaľto sa mohli dostať do Veľkej Británie.

“V tomto statuse nie je priestor na to, aby som podrobne analyzoval nedostatky spravodajstva médií verejnej služby, na konkrétnych (a vôbec nie ojedinelých) príkladoch som však chcel ukázať, ako sa klame, zavádza a manipuluje v mainstreamových médiách. Ak to robia súkromné noviny, je to ich hanba, ak to však robí RTVS, treba zasiahnuť, lebo verejnoprávne médium nesmie slúžiť ani opozícii, ani koalícii, ale všetkým občanom Slovenskej republiky. Vedenie RTVS zatiaľ robí len organizačné zmeny, o žiadnych politických čistkách nemôže byť v tejto chvíli ani reči. A zmeny potrebné jednoducho sú. Dnešné spravodajstvo RTVS nie je ani profesionálne, ani objektívne, ani vyvážené – titul “najobjektívnejšie spravodajstvo”, ktorým sa chvastá Václav Mika, je len figový list jeho neschopnosti zasiahnuť proti jednostrannosti. On veľmi dobre vie, že objektivita sa nemeria prieskumami verejnej mienky, že je to podobná hlúposť a demagógia, ako usporiadať anketu, ktorý vedecký časopis je najlepší – na to sú určené odborné kritériá.”

Chmelár dodal, že ak bude ohrozená sloboda vysielania vo verejnoprávnej televízii, bude medzi prvými, ktorí voči tomu pozdvihnú svoj hlas. “Ale nič také sa zatiaľ nedeje. Moju stavovskú príslušnosť uráža, ak toho času blogerka Miroslava Kernová (bývalá redaktorka denníka Sme a manželka redaktora denníka N) napíše, že „Rezník dal spravodajstvo do rúk úradníkom vládnych strán“. Čo si to vlastne dovoľuje? Kam sa podela jej česť?” Ľudia vo vedení dnešného spravodajstva RTVS majú neporovnateľne dlhší verejnoprávny príbeh ako Diko spolu s Hanzelovou a všetkými tými sebavedomými postavičkami, ktoré sú presvedčené, že pravdu nehľadajú, ale vlastnia. Petra Maťašovská, Boris Chmel, Juraj Rybanský či Michal Dzurjanin boli dlhoročnými redaktormi Slovenského rozhlasu z jednej kancelárie na 9. poschodí obrátenej pyramídy. Spolu s Vahramom Chuguryanom a ostatnými patria k tomu najlepšiemu a najkvalitnejšiemu, čo v slovenskej žurnalistike máme. A nie je toho veľa, o to viac si to treba vážiť. “Je to nielen hrubá neúcta k dlhoročným profesionálom hraničiaca s hulvátstvom, ale aj podobná hlúposť, ako keby niekto novinára Petra Petrusa, ktorý sa po pôsobení vo funkcii hovorcu prezidenta Kisku vrátil do TV JOJ, niekto označil za úradníka. Áno, medzi najskúsenejších profesionálov patrí aj Oľga Baková – hoci jej reportáže z Ukrajiny boli viac odvážne ako objektívne, ale takí ako ona majú svoje miesto v RTVS. Verejnoprávna televízia by mala byť rôznorodá ako pestrofarebná lúka zložená zo silných, ale rozdielnych osobností, ktoré sa navzájom dopĺňajú a spolu tvoria kvalitný tím.”

“Mne osobne je ľúto, že Oľga Baková odchádza. Ale nemalo by sa pritom klamať. Neodišla z politických dôvodov, ale pre svoje neuspokojené finančné nároky. Rovnako by sa nemalo klamať tak, ako pred sviatkami, keď médiá zavádzajúco informovali o tom, že Vahram Chuguryan zakázal redaktorom nosiť odznaky „All For Jan“. Ako sklamane a znechutene uviedol vo svojom FB statuse, v skutočnosti s nimi viedol iba úprimnú diskusiu, ako sa vyrovnať so situáciou, keď na jednej strane novinári cítia hlbokú spolupatričnosť za zavraždeného kolegu a na druhej strane by nemali porušovať záväzné predpisy pre redaktorov RTVS, ktoré nedovoľujú prezentovať príslušnosť k nejakej skupine vo verejnoprávnom vysielaní.” Jeho slová potvrdzuje aj fakt, že aj po tejto diskusii viacerí redaktori a redaktorky tieto odznaky nosili vo vysielaní aj naďalej. S kým máme teda dočinenia? S novinármi alebo s politicky angažovanými aktivistami? Je toto ešte žurnalistika? Je naozaj prehnané, že medzi novinármi sa šíri označenie „mediálna mafia“ ako pomenovanie siete určitých angažovaných žurnalistov, ktorí deformujú verejnú mienku politicky želateľným spôsobom? Odpovedzte si na tieto otázky sami, ja som vám len poskytol doplňujúce informácie, ktoré vám neposkytli médiá.