Voľný čas detí si podľa odborníčky vyžaduje dôveru aj jasné pravidlá

Podľa Stanislavy Knut z Ligy za duševné zdravie je dôležité nájsť rovnováhu medzi primeranou slobodou dieťaťa a jasne nastavenými pravidlami, ktoré nebudú vnímané ako neustála kontrola, ale ako normálna dohoda.

„Dieťa potrebuje cítiť, že mu rodič verí, nie že ho neustále sleduje alebo vypočúva. Zároveň je úplne prirodzené, že rodič chce vedieť, kde dieťa je, s kým trávi čas a či je v poriadku. Dôležité je nastaviť si základné veci dopredu – ozvať sa, keď sa plán zmení, prísť domov v dohodnutom čase alebo dať vedieť, ak sa ide niekam inam. Keď dieťa cíti rešpekt a nielen príkazy, väčšinou má oveľa väčšiu potrebu tú dôveru nesklamať,“ uviedla Knut.

Primeraná miera samostatnosti závisí od veku, povahy dieťaťa aj prostredia, v ktorom sa pohybuje. Približne vo veku desať až 12 rokov už mnohé deti zvládnu byť chvíľu vonku samostatnejšie, napríklad ísť s kamarátmi na ihrisko, do mesta či na zmrzlinu. Dôležité však je neprechádzať z úplnej kontroly rovno do úplnej voľnosti.

Konflikty často vznikajú aj pri čase návratu domov. Lepšie ako jednostranný príkaz funguje podľa Knut dohoda, pri ktorej má dieťa pocit, že jeho názor rodič berie do úvahy. Podobne citlivou témou je sledovanie polohy v mobile. Môže byť užitočné ako poistka, najmä pri mladších deťoch, no ak sa zmení na neustálu kontrolu, môže narušiť dôveru. Ak dieťa pravidlá opakovane porušuje, rodičia by nemali reagovať iba krikom.

„Dôležité je nereagovať hneď len krikom alebo zákazmi, ale skúsiť zistiť, prečo sa to deje opakovane. Niekedy dieťa hranice testuje, inokedy si možno neuvedomuje, aký stres tým doma vytvára. Pomáha, keď sú následky dopredu jasné a primerané. Radšej teda zvoliť najbližšie menšiu voľnosť, než hneď v afekte udeľovať nejaké veľké tresty,“ vysvetlila Knut.

O rizikách, ako sú alkohol, cudzí ľudia, úrazy či tlak partie, je podľa odborníčky vhodné hovoriť priebežne a bez strašenia. Dieťa by malo vedieť, že sa rodičovi môže ozvať aj vtedy, keď sa niečo pokazí