Chmelár: Denník SME – 25 rokov slobody… a manipulácií

Bratislava 17. januára 2018 (HSP/Foto:Facebook)

Na oslavu 25. výročia vzniku denníka SME zareagoval v obsiahlom príspevku na sociálnej sieti známy politológ Eduard Chmelár, ktorý píše:

“Denník Sme včera (15.1. pozn. red.) oslavoval 25. výročie svojho založenia. Oslávencovi sa patrí zablahoželať, veď tieto noviny zohrali naozaj významnú úlohu v transformácii slovenskej spoločnosti najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Tu však treba pribrzdiť, oslobodiť sa od mýtov a uviesť na pravú mieru niekoľko skutočností. Predovšetkým, denník Sme nebol jediný, kto v deväťdesiatych rokoch zápasil s nedemokratickými Mečiarovými metódami. Rovnako významnú úlohu tu zohrali aj denníky Práca, Pravda, rádio Twist a televízia Markíza. To treba vysvetliť najmä tým neskôr narodeným,” píše Chmelár v úvode svojho komentára.

“Denník Sme dnes už len parazituje na odkaze jeho zakladateľa Karola Ježíka. Karol Ježík bol jedným z najvýznamnejších slovenských novinárov po roku 1989. Nemal som tú česť poznať ho osobne, ale poznám jeho vdovu, dnes docentku slovakistiky na Univerzite Karlovej v Prahe Miru Nábělkovú a jej brata, známeho psychiatra z Banskej Bystrice Ludvíka Nábělka. Obaja mi niekoľkokrát potvrdili, že Karol by odmietal mať so súčasnou redakciou a jej metódami čokoľvek spoločné. Jeho meno len zneužívajú,” vysvetlil.

Nazávislosť či manipulácia a štvavé kampane?

Robert Kotian prezentuje SME ako nezávislé a kritické noviny. V rozhovore pre TASR uviedol: “Podstatou bolo, aby tam odznelo viacero názorov, nielen jeden. Samozrejme, aby bolo vidieť aj to, ktorým názorom fandíme, ktoré princípy sú pre nás dôležité. A strana mala svoju mustru, boli tam názory redakcie, názory príčetných ľudí zvonku. Ľudia to radi čítali. Tam dostali informácie v kontexte. Spravodajské oddelenie prinášalo informácie a kauzy, ale my sme ich dávali do kontextu. V tom bol denník vždy silný a presadzuje sa v tom aj naďalej,“ vysvetľuje Kotian.

“My sme nechceli byť opozičné noviny, chceli sme byť nezávislé, kritické noviny. Kritické voči akejkoľvek moci. Ale tým, ako reagovala štátna moc, ako reagoval Vladimír Mečiar, sme sa prirodzene dostali ešte trochu ďalej, ako sme pôvodne chceli. Ale v tom čase išlo o veľa. Či sa bude krajina uberať smerom na východ, alebo ostane súčasťou západného civilizačného okruhu,“ dodáva.

Chmelár má však odlišný názor: “Dejiny denníka Sme totiž nie sú len dejinami boja za slobodu, nezávislosť a demokraciu – ako znelo včera (15.1. – pozn. red.) počas celého dňa. Sú to aj dejiny tej najhrubšej manipulácie, propagandy, lží, extrémne neobjektívneho spravodajstva, štvavých kampaní, zámerných invektív či zamlčiavania nepohodlných informácií. Najtemnejším obdobím denníka Sme bola otvorená podpora vojny v Iraku prostredníctvom šírenia neoverených informácií a obludných lží, za ktoré sa redakcia nikdy neospravedlnila (k týmto udalostiam sa čoskoro vrátim v samostatnom článku, blíži sa 15. výročie invázie „koalície ochotných“). Rovnako aj propagandistická podpora tých najdrastickejších neoliberálnych reforiem Dzurindovej vlády, ktoré mali také tvrdé dopady na sociálnu situáciu, že sa proti nim rázne postavila aj inak lojálna cirkev. Redaktori denníka Sme v tom čase dokonca aj bagatelizovali rozkrádanie štátnych podnikov, povedané slovami klasika – hryzkali slabúčko. Navyše, denník Sme zásadným spôsobom prispel k tomu, že zo slovenskej žurnalistiky sa vytratila živá polemika a pluralita a nahradili ju masívne politické kampane,” ozrejmuje analytik a dodáva…

“Moja spolužiačka z vysokej školy, dnes šéfredaktorka denníka Sme Beata Balogová, včera uverejnila článok pod názvom „Sloboda médií je ohrozená“, ktorý navodzuje dojem, že toto je najdôležitejší problém, s ktorým sa v strednej Európe stretávame. Nie, nie je. Problémom nie je sloboda médií – Slovensko stále patrí medzi krajiny s najväčšou mierou slobody médií na svete. Problém je pluralita médií a informácií, ktorá bola za druhej Dzurindovej vlády na takom dne, že nás na to musela upozorniť Európska komisia. A hoci sa odvtedy situácia mierne zlepšila, dodnes s týmto problémom zápasíme.!

Predchodca denníka Sme, možno ešte slávnejšia Smena, siahla podľa jeho slov počas Pražskej jari v marci 1968 k bezprecedentnému kroku: redakcia vydala vyhlásenie, že sa cíti byť nezávislá nielen voči štátu, ale aj voči vydavateľovi. “Niečo také sa dovtedy nestalo ani vo vyspelých demokraciách západnej Európy. Dnešní redaktori takúto odvahu nemajú. Pohybujú sa v mantineloch daných počiatočnou investíciou Georga Sorosa a dnešným kapitálom finančnej skupiny Penta. A sú spokojní. Rozdielne politické názory berú ako ohrozenie. Namiesto toho vyzdvihujú “spoločné hodnoty”. A tak keď je verejnoprávna televízia obsadená takmer výlučne redaktormi inklinujúcimi k dnešnej opozícii, nikto z novinárov v tom nevidí problém a akákoľvek snaha o vyváženosť je zo strany médií hystericky označovaná za pokus o cenzúru,” vysvetlil Chmelár.

Analytik vo svojom komentári reagoval aj na informácie Denníka N o prezidentovi SR Andrejovi Kiskovi: “Dnes som sa preto schuti zasmial, keď hradný denník N napísal, že Fico a Kaliňák „zneužívajú dobromyseľnosť médií“ (ešte vydržte, ešte sa nesmejte), a to tým, že vraj šíria falošné správy, lebo podľa týchto spriatelených novinárov neexistuje žiadne vecné podozrenie, že by Andrej Kiska minul na prezidentskú kampaň viac ako povoľuje zákon (už sa môžete smiať).”

Spochybňovanie NATO

Chmelár zároveň upozorňuje, že je potrebné zbystriť ostražitosť a venovať oveľa väčšiu pozornosť plánovanému boju Európskej únie proti falošným správam.

“Chcel by som varovať, že je tu skutočne obrovské nebezpečenstvo obnovenia cenzúry. Nejde o potieranie bludov, že Zem je placka, že svet ovládajú veľjaštery a ilumináti a že najväčšou hrozbou pre deti je očkovanie – na takéto nezmysly by sme v 21. storočí naozaj nemali míňať energiu. Ide o samotnú definíciu falošných správ. Včera som zachytil vyjadrenie nejakého „experta na mediálne právo RTVS“, ktorého vybrali do spomínanej hodnotiacej komisie EÚ a ktorý tvrdil, že medzi falošné správy patrí napríklad – spochybňovanie NATO. No ja nie som nijakým expertom na mediálne právo, iba som ho dvadsať rokov prednášal, ale moje skromné vedomosti mi stačia na to, aby som označil tieto reči za otvorené volanie po cenzúre. Lebo spochybňovanie úlohy jednej militaristickej organizácie, ktorá ako historický relikt už dávno nemala existovať, patrí aj do toho najobmedzenejšieho, kontinentálneho chápania slobody prejavu. Určite sa k tejto téme ešte vrátim, zdá sa, že nám tu vyrastá nebezpečné monštrum, pred ktorým sa musia mať na pozore všetci demokraticky zmýšľajúci ľudia.”

Spriaznené redakcie

Analytik tiež poukázal na závažný konflik záujmov: “Všimol som si, že niektorí politici mimoriadne obľubujú večierky spriatelených súkromných médií. Niečo také je vo vyspelých demokraciách nemysliteľné, úzke prepojenie politiky a médií by v niektorých prípadoch viedlo až k parlamentnému vyšetrovaniu. Ak však na takéto večierky chodí hlava štátu, a to výlučne do spriaznených redakcií svojich priateľov – .týždeň, denník N a denník Sme – je to nielenže nedôstojné a neetické, ale hraničí to s konfliktom záujmov.”

“Fenomén „našich ľudí“ tak očividne nie je doménou len pohlavárov Smeru. Veď Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš sa na večierku nechali počuť, že denník Sme stál vždy „na ich strane barikády“ a vždy na tej „správnej strane“. Výsledky potom môžeme vidieť aj v takýchto servilných článkoch voči Andrejovi Kiskovi. Ak médiá radi moralizujú o férovosti a transparentnosti nášho verejného života, mali by sa v prvom rade už konečne pozrieť do zrkadla. Možno by tam uvideli pokrivený obraz našej demokracie,” dodáva na záver Chmelár.