Praha 23. júna 2018 (HSP/Sputnik/Foto: Slavica)

Hoci sme príslušníci slovanského národa a hoci myšlienka slovanskej vzájomnosti bola po prvej svetovej vojne úspešná a vznikli samostatné slovanské štáty, teraz sa pojem “Slovan” akosi nenosí. Ako je to možné, prečo mizne ruský jazyk z našich univerzít? Prečo je “panslovanstvo” prirovnávané k extrémizmu? Pýta sa Vladimír Franta

Hon na Slovanov sa odštartoval za éry Stanislava Grossa

Skončila éra “hejslovanstva”. Povedať verejne “Slovan som a Slovan budem” si dnes môže dovoliť snáď len filmová postava v rámci školskej besiedky nazvanej “Kde je ten, čo nosil fúzy? Vojna nie je – všade mier!” Dnes sa nenájde druhý Igor Hnízdo (pozri Svěrákov film” Obecná škola z roku 1991), ktorý by k podobným ideálom viedol svojich žiakov.

Kto by snáď na seba chcel strhnúť všetku pozornosť v negatívnom zmysle, ten nech rovno spustí o “panslavizme”. A aj pán režisér Svěrák si netrúfol slová o slovanstve nechať filmovej postavy prednášať len tak. “Slovan som a Slovan budem!” hlási malý maďarský žiačik Lakatoš. Učiteľ Hnízdo ho za to “ironicky” chytí za plece a hovorí: “Až inokedy …” Irónia? Dvojzmyselnosť?

Výraz “panslovanstvo” nie je ani v slovníku MS WORD vopred definovaný

Ing. František Nevařil, CSc. v článku “Demokracia alebo demokratúra?” píše nasledovné: “[…] Mám na mysli také normy, akými sú napríklad lustrácie alebo zločiny typu extrémizmu či rasizmu. Ich výklad v praxi umožňuje v podstate nežiaduce, potenciálnych politických oponentov vyradiť, a to diferencovane . […] Veď podľa niekdajších (grossovských) kritérií ministerstva vnútra možno takto posudzovať napríklad panslovanstvo (prečo nie paneurópanstvo?) alebo neuznávanie ‘vedúcej úlohy USA’?”

Nevařilove slová zaujímavým spôsobom, hoci nepriamo, ilustruje aj textový editor MS Word, ktorý vo svojej prednastavenej korekcii českého jazyka nemá v slovníku výraz panslovanstvo.

“Zaujímajú sa o nás spravodajcovia”, tvrdia niektorí predstavitelia českých slovanských organizácií

Môže tu ísť o príslovečné “želanie otcom myšlienky”, aby som na seba upozornil, tvrdím, že sa o mňa niekto zaujíma. Čo by nato povedal inžinier Nevařil, kandidát vied? Ešte raz zacitujeme z jeho článku: “Kapitalizmus dokáže byť tvrdý, keď ide o niečo vážne a pre neho nebezpečné. Ak by šlo o stíhanie politických protivníkov v dobách obdobných povojnovým začiatkom studenej vojny, neviem, neviem … ”

Na druhej strane, bolo by to pochopiteľné. Jedine homogenita jazyková a kultúrna je zárukou stability systému. Zrejme by sa EÚ zakymácala v základoch, keby sa začala zdôrazňovať panslovanská otázka, ktorá bola “zhubná” aj pre integritu Rakúska-Uhorska. Dodnes Čechov vo Viedni akosi “nemusia”. V lepšom prípade nám to dávajú najavo nápisy “Česi – nekradnúť tu!” Tak snáď majú tí predstavitelia pravdu, že sú neustále v hľadáčiku spravodajcov …

Zriekli sme sa suverenity pre ČR, preto teraz nesmieme byť Slovania

JUDr. Čestmír Kubát, CSc. v kapitole “Popretie myšlienky demokratického a právneho štátu” včlenenej do knižného zborníka “Ako to bolo naozaj” uvažuje takto: “Česká republika sa bude vo vojenských veciach riadiť zásadou ‘konsenzus mínus jedna’ a podriadi sa rozhodnutím ostatných členských štátov Aliancie, aj keby s nimi sama nesúhlasila.

“Doktor Kubát hneď vysvetľuje, že niečo také “znamená vedomé a zámerné obmedzenie štátnej suverenity Českej republiky, podobne ako pristúpenie Českej republiky k Lisabonskej zmluve”. V oboch prípadoch v integrácii do nadnárodných štruktúr sa z hry zámerne vylúčila verejnosť. Od nej sa naopak žiada, aby zmenila svoje myslenie tak, aby to bolo zlučiteľné s nadnárodnými formáciami, ktorých sme sa stali členmi. Tu skutočne nie je priestor pre panslavizmus, respektíve nie je tu pre to priestor, keď sa celá záležitosť kontempluje optikou NATO a EÚ.

Pozor! Jazyk je nositeľom identity

Na vysokých školách sa niekedy prekresľuje tendencia preferovať v rámci “slavistiky” len tie slovanské jazyky, ktorými sa hovorí na území EÚ (napríklad o ruštine teda nemôže byť ani reči, pozri Katedru literárnej a kultúrnej slavistiky, Fakulta filozofická, Univerzita Pardubice, klks.upce. cz). Ak ide o jasne označené jazykové katedry, v jednoodborovom zmysle, potom príkladom môžu byť skôr fakulty pedagogické. V tomto zmysle by sme teda samostatnú rusistiku síce našli – pokiaľ je autorovi článku známe, iba však v Brne – a práve na fakulte pedagogickej.

Nemusíme pripomínať, že poslanie pedagogickej fakulty a filozofickej nie je vôbec to isté. Jazyky na FF sa ďalej oslabujú vznikajúcimi duplicitnými pracoviskami v rámci univerzít, sú chápané ako rôzne “centrá jazykovej prípravy”. Široko vzaté: konštatujeme tendenciu združovať jazykové katedry, rôzne ich fúzovať s ďalšími disciplínami, nie je však jasné, či vždy na prospech veci.

Ak by boli pedagogické fakulty z hľadiska jazykových katedier preferované (prinajmenšom od reakreditácie v roku 2010 to tak pravdepodobne je), potom tu vidíme snahu odtrhávať zložku jazyka od ostatnej kultúry, histórie, filozofie, umenia a spoločnosti. Nie je bez zaujímavosti, že v zahraničí sú absolventi jazykov na pedagogických fakultách viac vážení než tí, ktorí absolvovali to isté na FF. V ČR bola ale tradícia donedávna presne opačná! V zahraničí panuje totiž názor, že len pedagogická fakulta vybaví človeka jazykovo lepšie. Nejaké “rozumovania (filozofovania)” o jazyku sú predsa zbytočné. Fakt, že za oným “filozofovaním” väzí pochopenie národa a jeho tendencií, integrity, sa zámerne vytláča na okraj vedomie dnešných VŠ študentov jazykových odborov. V praxi to znamená: “nech ľudia hovoria. Len aby nebolo jasné, čo vlastne chcú povedať”. Sme svedkami výchovy bezproblémových občanov EÚ?

Vladimír Franta mal možnosť sa neformálne opýtať predstaviteľov slovanských hnutí v Českej republike doc. Vojtecha Merunky a JUDr. Zdeňka Opatřila, čo je cieľom ich snaženia, čo vlastne svojím slovanstvom vyjadrujú

Či už ide o Slovanskú úniu alebo Českomoravský slovanský zväz, oba subjekty sa navzájom od seba dokonca odťahujú, jednoznačná odpoveď, úplne paradoxne a proti všetkým očakávaniam, nezaznela. Jedni vidia nutnosť udržiavať staré tradície (akoby NATO a Lisabon zaujímalo, že “okolo Hradca v malej záhradke rastú tam tri ruže” …). Iní sa snažia vyvinúť univerzálny všeslovanský “medzijazyk”, aby si medzi sebou Slovania “lepšie rozumeli”.

Možno si však predstaviť rokovania v Minsku o východnej Ukrajine v novoslovančine? Bohato predsa stačí, že Srbi a Chorváti hovoria vyložene jedným jazykom, ale ani jedno z uvedených etník to nielen neuzná, ba priamo poprie. Možno si vôbec predstaviť napríklad takú bulharsko-macedónsku konferenciu v medzislovančine o geopolitických témach?

“EÚ s nami (Slovanmi, pozn.) môže komunikovať v medzislovančine.” Táto koncepcia sa pridržiava doc. Meruňka, tvorca umelej novoslovančiny (medzislovančiny)

Na otázku, prečo by to EÚ mala robiť, čo bude predmetom takéhoto konania, ako sa zdá, ešte nie je jednoznačná odpoveď. Ani jedna z uvedených slovanských organizácií nemá jasne vyhranený vzťah voči Rusku. Na stránkach slovanstvi.cz si môžeme prečítať zaujímavú informáciu. Keby sa spojili Slovania, aspoň teda jazykovo, podiel “ruskej” populácie (škoda, že český jazyk nepozná slovo “Россияне” [rasija: ni] = občania Ruska bez ohľadu na to, ktorého federatívneho etnika sú príslušníkmi. Títo všetci sú “Rossijani”.) by v takomto útvare by predstavoval 50%.

Preto nie je vôbec od veci otázka, prečo sa neučiť rusky, keď je to jazyk s tisícročnou tradíciou, nositeľ vysokých technológií, podporených ohromnú kultúrou. Nech bude odpoveďou to, čo bolo povedané vyššie, alebo fakt, že v ČR vlastne neexistuje katedra vyložene samostatnej rusistiky. Vždy ide o nejaký zlepenec rusistiky s niečím iným, najlepšie na pedagogickej fakulte. V horšom prípade sa hovorí o rôznych inštitútoch, ústavoch, katedrách slavistiky, ale len málokde je pritom slavistika skutočne slavistikou, v tom správnom filologicko-jazykovednom širokom i úzkom zmysle.