Bratislava 8. júla (TASR/Foto:TASR)

Kibera v kenskom hlavnom meste Nairobi je najväčším slumom v krajine, kde podľa neoficiálnych odhadov žije viac ako milión ľudí. V oblasti pôsobia desiatky mimovládnych organizácií, mnohé z nich však veľmi neefektívne. “Ako sa hovorí, dávajú ľuďom ryby, ale neučia ich tieto ryby loviť,” konštatuje v rozhovore pre TASR šéf mimovládnej organizácie Amani Kibera Christopher Abuor a trvá na tom, že tento spôsob práce sa musí zmeniť.

-Koľko mimovládnych organizácií pracuje v Kibere?-

Hovorí sa, že priamo v Kibere máme viac ako 300 neziskových organizácií, ale presné čísla nevieme. Dôležitou otázkou však je, že ak ich máme naozaj viac ako 300, tak čo teda robia? Samozrejme, sú také neziskovky, ktorých práca je viditeľná. Tie väčšinou stavajú toalety, zabezpečujú vodu alebo pomáhajú s HIV.

Myslím si však, že stratégia fungovania neziskového sektora sa musí zmeniť. Dokonca aj partneri rozvojovej pomoci dávajú veľkým neziskovkám iba peniaze a tieto minú 80 % až 90 % z týchto zdrojov na seba, svojich ľudí a tak v konečnom dôsledku peňazí, ktoré smerujú na samotnú implementáciu projektov, je málo. Takže musí dôjsť k odlišnému prístupu pri riešení problémov v Kibere, pretože, ak máme naozaj toľko neziskoviek, tak rozhodne niečo musí byť zlé. Čo teda robia, keď sa situácia nezmenila?

-Pravdepodobne iba míňajú peniaze…-

Presne, a tak si myslím, že je niečo zlé, stratégia nefunguje. Viem, že niektoré mimovládne organizácie robia dobrú prácu, ale niektoré iba skúšajú triky na komunitu.

-V akom zmysle?-

Myslím tým, že nerobia nič. Niektoré tiež ponúkajú pomoc, ale ako sa hovorí, dávajú ľuďom ryby, ale neučia ich tieto ryby loviť.

-Ale nie je toto presne to, čo sa deje v celej Afrike, vo väčšine jej štátov? Mimovládne organizácie dajú ľuďom jedlo, avšak neučia ich ho pripravovať?-

To je prax, ktorú prijali takmer všetky mimovládne organizácie. Tento prístup sa v budúcnosti musí zmeniť, aby sa veci v Kibere pohli dopredu. Ľudia v Kibere vedia, čo chcú.

-Asi to však nie je také jednoduché, Afričania si totiž na to zvykli…-

Áno, ľudia si na to zvykli, pretože je to prístup, ktorý bol implementovaný väčšinou z mimovládnych organizácií, takže zmeniť mentalitu ľudí nemusí byť jednoduché. Vezmime si však fungujúcu prax priamo z Kibery – príkladom je pomoc slobodným matkám, ktoré šijú tričká, vyrábajú bižutériu a takto zarobené peniaze im dávajú predstavu, že je potrebné pracovať, aby si zarobili, teda zarobiť si peniaze svojou prácou a naučiť sa ju robiť, a tak už nie sú od nikoho závislé. To je prístup, ktorý môže zmeniť akúkoľvek komunitu.

-Projekt pomoci slobodným matkám je projektom vašej organizácie Amani Kibera (Pomôžme Kibere), čím sa teda odlišuje vaša mimovládna organizácia od ostatných?-

To, čo robíme my, nie je to, čo robia ostatní. Nehovorím, že sme najlepší, ale hovorím, že náš príspevok pre komunitu je viditeľný, je citeľný. Napríklad, keď k nám prídete, môžete vidieť deti navštevujúce knižnicu, požičiavajú si knižky, robia si domáce úlohy a na konci školského roka môžete vidieť, že tieto deti sa v škole zlepšili. Toto všetko sa odohráva v našej komunitnej knižnici, v ktorej máme aj IT centrum, teda jeden počítač. Tí, ktorí chodia na strednú alebo vysokú školu, tak môžu prísť k nám, napísať si svoje práce, vyhľadávať na internete, robiť si prieskumy. Len čo sa raz u nás zaregistrujú, môžu prísť a robiť si svoje veci zadarmo.

Druhým projektom je práca so slobodnými mamičkami, väčšinou tínedžerkami. Ide o dievčatá, ktoré vypadli zo školy alebo do nej vôbec nechodili a majú deti, pričom však ich otcovia odmietajú svoju zodpovednosť alebo ich nepoznajú. Tento projekt, ako som už opísal, pomáha matkám tak, že vyrábajú tričká, bižutériu, takto získajú peniaze na nákup jedla pre svoje deti a malú časť na úspory. Dievčatá sa takto učia disciplíne – vedia, že musia pracovať, aby si zarobili peniaze. Ich priateľ ich nezabezpečí, nemôžu závisieť od svojich rodičov a nie je žiadna nezisková organizácia, ktorá im dá iba peniaze.

To, čo sa snažíme implementovať, je, že organizácie pracujúce v komunite ponúkajú ľuďom platformu, možnosti na použitie ich rozumu, talentu, aby niečo pre seba urobili, a presne to robíme cez program dievčat v Amani Kibera. V rámci tohto projektu máme pre mamičky aj centrum, kam môžu dať svoje malé deti, kým sa učia a robia svoju prácu.

-Aká je úloha Slovenska, slovenskej pomoci pri vašich aktivitách?-

Slovenská vláda bola veľmi nápomocná v zabezpečovaní knižnice. Podpora zo strany Slovenska nám pomáha kúpiť knihy a regály v knižnici Amani Kibera. Takže vy ste hrali celkom dôležitú úlohu v poskytovaní informácií pre ľudí v Kibere.

-Ako chcete ďalej tieto aktivity rozvíjať? Aká je vaša vízia na nasledujúce roky?-

To, čo chceme, je expandovať, pretože cítime veľký dopyt po našich službách. V našom centre chceme pomôcť a dať priestor čo najväčšiemu počtu ľudí a zároveň sme si uvedomili, že musíme vytvoriť podmienky aj pre slepých, telesne či duševne postihnutých, na ktorých sa teraz v našom centre nezameriavame.

Čo sa týka knižnice, tak rovnaký model by sme radi použili aj v ostatných dedinách, aby mali ľudia v Kibere prístup k informáciám.

-Ako by ste opísali Kiberu pre ľudí, ktorí v nej nikdy neboli?-

Najviac spoločenské miesto na tomto svete, v akom som doteraz bol, je práve Kibera. Je to miesto, kde sú ľudia šťastní, plní života, neboja sa výziev a berú ich s úsmevom dúfajúc, že zajtrajšok bude lepším dňom.

Samozrejme, infraštruktúra najmä v prípade ich domov nie je veľmi pohodlná, ale tu sú ľudia, ktorí akceptovali svoju situáciu a dúfajú, že ak nájdu iných, ktorí v nich budú veriť, môžu zmeniť svoj život a sú si istí, že k tomu dôjde.

Takže ten, kto nikdy nebol v Kibere, by mal vedieť, že sme otvorení ľudia, ktorí sú pripravení sa zmeniť k lepšiemu. A sme pripravení spolupracovať s každým, kto nás rešpektuje a verí v zmenu situácie.

-Koľko dedín je súčasťou slumu Kibera?-

Máme desať hlavných dedín, ale, samozrejme, sú tu aj malé dedinky, ďalšie približne tri, štyri. Dediny sa od seba líšia, sú totiž zložené z rôznych etnických skupín, ale väčšinou zistíme, že v každej dedine dominuje jeden kmeň.

V dedinách máme školy, ktoré väčšinou vlastnia fyzické osoby alebo komunitné organizácie. Priamo v slume nemáme žiadne štátne školy, takže deti musia do štátnych škôl chodiť mimo slumu.

-A koľko ľudí spolu žije v týchto štrnástich dedinách? Aký veľký je celý slum?-

Pýtať sa na počet ľudí je veľmi zložitá otázka, pretože som presvedčený, že vláda manipuluje s údajmi z nejakých dôvodov, ktoré ja nepoznám. Jeden deň tvrdí, že je tam viac ako jeden milión ľudí, nasledujúci deň hovorí, že len 800.000 a ďalší už len 600.000 ľudí. Takže je zjavné, že sa hrá s číslami, ale ja viem s určitosťou povedať, že v Kibere žije viac ako jeden milión obyvateľov.

Celá Kibera je pritom postavená na približne troch štvorcových kilometroch a od centra Nairobi je vzdialená iba 7,5 kilometra.

-To je veľmi blízko centra hlavného mesta, navyše ide o najväčší slum v Keni, čo teda robí vláda preto, aby týmto ľuďom pomohla? Aby pomohla vám?-

Zem, na ktorej stoja domy ľudí, považuje vláda za les, aj keď tam žiaden nestojí, takže vláda neidentifikuje, neuznáva ľudí žijúcich v Kibere.

Na druhej strane sa však snaží dostať ľudí z tohto miesta inam. Postavila pre nich domy, ale myslím si, že to bol neúspech, pretože ľudia z Kibery sa mali presťahovať, pričom sa však s nimi nič nekonzultovalo. Niektoré kroky sú pozitívne, avšak nie sú konzultované a myslím si, že vláda nerešpektuje ľudí žijúcich v Kibere.

-Prečo? Čo za tým vidíte?-

Ak by boli títo ľudia požiadaní o spoluprácu, ak by sa ich opýtali, aký typ domov potrebujú, ak by boli súčasťou plánov napríklad chýbajúce ihriská pre deti, aby mohli mať títo ľudia normálny život, v takom prípade by išlo o normálnu konzultáciu.

-Bol toto jediný problém? Sú vôbec tieto domy pre nich dostupné?-

Keď postavili spomínané domy, renta v nich bola stanovená na 4000 kenských šilingov mesačne, avšak dom, v ktorom som napríklad ja zvykol bývať, stojí iba 800 šilingov. Takže, ako by som získal takú výraznú sumu?

Ďalším problémom bol krok vlády, ktorá po presťahovaní časti ľudí ich pôvodné domy zbúrala. A to je proti ľudským právam, ako môže niekto prísť k môjmu domu a zrútiť ho? Kam sa potom mali vrátiť tieto rodiny, keď zistili, že si nemôžu dovoliť platiť za domy, čo im dal štát?

-Ak však mali títo Kiberania postavené domy na ploche štátom deklarovanej ako les, majú vôbec právo sa brániť? Mali právo si tu svoj dom postaviť?-

Dom si môžete postaviť kedykoľvek, ak máte peniaze. Pozemok vlastniť nemusíte, ale dom si zato postaviť môžete, stačí, ak pôjdete na úrad miestnej registrácie a oni vám dajú povolenie.

-Vy sám ste z Kiberi, prisťahovali ste sa do nej ako dieťa, prežili tam veľa rokov. Ako ste sa do tohto slumu vlastne dostali?-

Strýko ma zobral z dediny, od mojich rodičov, pretože moja rodina bola veľmi veľká a rodičia nás nemohli všetkých zabezpečiť. Vďaka strýkovi som vyštudoval prvý až šiesty ročník základnej školy, avšak potom aj on začal mať finančné problémy a už sa nemohol o mňa ďalej starať, tak som sa rozhodol presťahovať do slumu, do Kibery.

-Koľko ste mali vtedy rokov?-

Akurát som skončil základnú školu, takže pätnásť rokov a nasledujúce dva roky som nechodil do školy, bol som iba v slume, hral som futbal a gambloval. Potom mi pomohol kamarát aj jedna moja sesternica, odišiel som zo slumu a dokončil si strednú školu. Následne som sa však do neho vrátil a rozhodol týmto ľuďom pomôcť.

Rozhovor so Christopherom Abuorom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.