V roku 2009, v čase mojej návštevy tohto ostrova bola cesta o niečo iná. Môj trip začal v Košiciach, smer Bratislavské letisko. V pristavenom lietadle sme absolvovali krátke bezpečnostné školenie od letušiek, ktoré mi skôr pripomínalo vystúpenie dobre synchronizovaných akvabel. Z bratislavského letiska sme leteli do Kodane. Krátke medzipristátie, vlastne nič viac. Avšak v hlavnom meste Dánska nasadáme do lietadla, ktoré smeruje na medzinárodné islandské letisko v Keflavíku.

Medzinárodný konflikt

Skvelé! To boli asi moje prvé pocity po vstupe na palubu lietadla. Komfortné sedadlá, trasa letu na obrazovke pred očami, príjemné stewardky. Ale to malé uplakané batoľa vedľa mňa… „Áno, áno jasné, že si presadnem“, povedal som letuške, ktorá ma zdvorilo prosila o presadnutie si do uličky k dvom Japonkám (mimochodom v lietadle bol percentuálny pomer aziatov a výberu sveta cca 70 ku 30), z dôvodu že som zrejme svojím zjavom tomu bábätku spôsoboval nejakú traumu, alebo ma možno považovalo za strašidlo. To je vlastne jedno, aspoň už neplakalo. Milá letuška mi nosila stále, keď šla okolo, za moju ochotu nejaké krekery, oriešky a podobné veci. Celý let bol takmer stále pohodový, resp. pre mňa bol pohodový až do pristátia na letisku v Keflavíku. To sa ale nedá povedať o mojich japonských susedkách. Pristávali sme. Samozrejme, chcel som vidieť pristávaciu dráhu a krajinu, no roletka bola susedkami zatiahnutá. Následne som vtedy mojou angličtinou, kde som nevedel, ako sa povie roletka zahlásil: „excuse me, could you open the window?“, čo v preklade znamená „môžete prosím otvoriť okno?“ Japonky ostali v šoku. Boli ešte belšie, ako predtým.

Vydesené pohľady na zarasteného, tmavšieho mladého chlapa mi dali jasne najavo, že som zrejme považovaný za prvého slovenského teroristu. Našťastie fungoval môj priblblý úsmev, i keď si stále myslím, že tie ženy boli určite znepokojené až pokiaľ neupustili lietadlo.

Ak sa ti zdá, že je zlé počasie, počkaj desať minút, bude ešte horšie To je jedno z islandských prísloví, ktoré jasne opisuje klimatické podmienky na ostrove. S Jurajom, mojím verným cestovateľským spolupútnikom, sme sa rozhodli, že od letiska prejdeme k ubytovaniu pešo, nakoľko to boli len tri kilometre. Môj prvý krok mimo terminálu je pre mňa pamätný. Takmer mi odfúklo čiapku a do tváre mi udieral ľadový dážď ostrý ako žiletky, a to sme tam boli v Auguste. Po chvíľkovom rozjímaní sme sa zhodli, že si radšej zavoláme taxi. Noc v Keflavíku bola komfortná. Prvýkrát som spal na americkej tzv. king size bed, čo je asi prvá americká vec, čo chcem mať raz doma.

Cesta do Akureyri

Nasledujúce ráno sme sa vydali na cestu do druhého najväčšieho mesta Islandu, Akureyri. Čo by to bolo za moju cestu s Jurajom, keby nevymyslel nejakú adventúru hneď v prvý deň. Zrejme sa vám to nejako zaujímavo ani nebude zdať, ale vysvetlím. Zastavili sme na krajnici s rozhodnutím, že sa ideme vykúpať do jazierka, ktoré je pri ceste. Juraj mi tvrdil, že s určitosťou to je teplá voda. Veď sme na Islande, geotermálna energia tu ohrieva všetko. Po skúsenosti však musím povedať, takmer všetko.

Nahý som skočil do vody. V okamihu došlo k preskupeniu hmoty v určitých partiách môjho tela. Nie, nie… Mám na mysli hlavne prsty, uši, či nos. Tie mi začali okamžite omŕzať. „Juraj!“, zvrieskol som a rýchlo som sa brodil von z tej ľadovej vody.

Nasledujúcich zhruba päť minút bolo v aute ticho, okrem takého toho cvak, cvak, cvak. Nie, nebol som na Juraja až tak nahnevaný, ako si možno myslíte. Rozprávať som nemohol, nakoľko mi ešte stále drkotali zuby…

Tak teda pokračujeme. Cesta do Akureyri vedie po kvalitnom asfalte s premávkou, aká je u nás asi počas Veľkonočného Piatku. Dorazili sme. Prvá vec, ktorá ma zaujala, bola svetelná križovatka.

Namiesto nervóznej červenej tam svietilo usmievavé červené srdiečko. Už mi nevadilo, že tam čakám možno aj tri minúty.

Ja ti za to pivo radšej zaplatím

Po ubytovaní a navečeraní sa u kamaráta, ktorý na Islande študoval geológiu, sme sa už väčšia partia vybrali do miestneho baru. Azda po jednom našom pive zazneli tóny prvých piesní a začala sa diskotéka. Jeden z nás si po aplikácii niekoľkých lokálnych drinkov našiel dobrého islandského kamaráta. My ostatní sme sa divili, no tanec im šiel skoro ako Johnnymu a Baby z Hriešneho tanca.

Tie pózy, otočky, došľapy. Naše udivenie nebolo ani tak zo spoločného tanca dvoch podgurážených chlapov, ako z obleku islandského kamaráta. Mal na sebe obtiahnutú lyžiarsku kombinézu a nafukovacie rukávniky. Teraz z odstupom času hodnotím, že to mohol byť praotec Mimoň.

„Ja už pôjdem na byt“, povedal som asi okolo polnoci. Pohľady mojich spolupútnikov sa mi zdali podozrivé, no šiel som. Hneď pri dverách podniku ma čakala miesta Islanďanka. „Poď so mnou, fešák!“ Pomyslel som si: Bože, ja viem, že každý jeden človek je v Tvojich očiach nádherný, ale…

Slečna odhadom vážila dvakrát toľko, ako ja. Bola celá v čiernom a na hlavne mala čiernu mašľu. Zdvorilo som jej povedal: „Ďakujem za pozvanie, no som unavený a tak či tak chcem už ísť spať“. Jej tvár sa zmenila. Z frustrovaného pohľadu som vycítil, že tu asi nie je niečo v poriadku. Zároveň som sa bál, že ak tá mi dá facku, tak mi vybije všetky zuby. „Veď som im kúpila pivo!“, Povedala nahnevane.

Hneď mi došlo, prečo sa tak všetci tvárili podozrivo. Predali ma za pivo, za jedno pivo! Našťastie, slečna sa upokojila a nechala ma odísť. Cestou na byt som sa však stále obzeral. Čo ak ma predsa len niekto napadne ?!.

Konečne k veci

Naším ďalším cieľom bolo mesto Húsavík a strmé skalné zrázy, ktoré lemujú okolie tohto mesta a boli stredobodom nášho záujmu prvý týždeň. Mestečko resp. z nášho ponímania dedinka s počtom obyvateľov presahujúcim dvetisíc je celosvetovo známe múzeom penisov a vyhliadkami za veľrybami.

Hneď pri tom mi napadá jeden z mojich tzv. islandských paradoxov. Islanďania veľmi chránia veľryby a vtáka menom Alka biela, no v každom treťom reštauračnom zariadení v centre Reykjavíku nájdete menu práve buď z veľryby alebo pestrofarebného letca.

Po týždni geologického prieskumu pri meste Húsavík sme sa Juraj a ja vybrali opäť do mesta Akureyri. Tam sme si zjednali vyhliadkovú plavbu na ostrov Grimsey za spomínanou Alkou, a to aj napriek upozorneniu, že vtáky už odleteli. Nevadí. Pozrieme si aspoň ostrov. Loď, ktorou sme sa plavili, mala dĺžku zhruba 35 metrov. Ešte v maríne nám námorníčka porozdávala vrecúška v prípade nevoľnosti.

Poznáte to, všetci (t.j. 13 pasažierov) sme sa smiali, veď to nám určite nebude treba. Po vyplávaní na otvorené more to začalo. Päť metrové vlny. Systém hoooore-doooole a opať hooooore-dooooole.

Nepreháňam. Juraj radšej šiel von a držal sa zábradlia, ako o život. Ja som sa takticky premiestnil do stredu lode. Nepomohlo. Ako prví to boli nejaké malí Nemci, potom aziati, Poliaci a nakoniec aj ja.

Strastiplná cesta trvala tri hodiny. Okamžite po vylodení sa všetci účastníci plavby vydali viete kde?! Pozrieť či tam predsa len neostali nejaké Alky? Šli sa prejsť po ostrove? Nie! Všetci do jedného sme skončili mĺkvi sediac v miestnej krčme obdivujúc malé deti v sandáloch a tenkom svetríku, ktoré sa vonku bicyklovali v teplote okolo nuly.

Cesta späť bola lepšia, vietor sa obrátil a nešli sme tak kolmo na vlny. Cesta na Grimsey mala i svoje pozitíva. Po tejto skúsenosti totiž môžem povedať, že už zrejme žiadna húsenková dráha pre mňa nebude problémom.

Nasledujúce ráno sme si v Akureyri vypožičali auto. Náš off-road s automatom, ktorý som hneď na križovatke otestoval. Veľké šťastie, že za nami nešlo žiadne auto. Ostali sme pricapení na prednom okne. Áno, stláčal som imaginárnu spojku.

Náš plán bol prejsť zo severu krížom cez ostrov do mesta Vík. Poobzerať „The Golden Circle“ (hlavné atrakcie Islandu), ale aj miesta, ktoré nie sú turistami tak preplnené.

Celkovo najväčší zážitok mám z miesta zvaného Landmannalaugar, čo značí farebné hory. Vulkanická aktivita, zloženie pôdy a geologické činitele sa podpísali pod tvorbu pre mňa najúchvatnejšieho miesta na Zemi, ktoré som kedy navštívil. Presvedčenie samého seba, že nevidím namaľovaný obraz ale realitu, mi trvalo hodnú chvíľu. Tak nádherné, pestrofarebne kopce som nikdy dovtedy nevidel.

Pre mňa je Landmannalaugar atrakciou číslo jeden na celom Islande, ktorú odporúčam každému cestovateľovi, turistovi. Čo by to však bolo bez nejakej zaujímavej príhody. Prameň, ktorý sa zdal byť konečne naozaj teplý. Juraj aj ja sme sa doň namočili takmer okamžite po tom, čo sme zakempovali.

Voda bola tzv. dvojzložková. Aká to je? Nóóó… Zľava štvorstupňová a sprava osemdesiat stupňová.

Hľadanie tej správnej polohy, kde nám bolo rovnomerne teplo, nemrzli nám nohy a zároveň sa nevarili ruky, bolo komplikované. Bolo nás tam celkovo päť, my dvaja a traja neznámi. Po chvíľke som to nevydržal a Jurajovi som mierne frustrovane povedal: „do takejto vody môžu vliezť len hlúpi Slováci alebo Česi.“ „Jo, jo my jsme z Brna“, zaznelo od tej trojice. Pre istotu som už bol radšej ticho…

Ďalšou zastávkou bola sopka s názvom Laki. Brodenie sa autom v miestnych riekach nám prinieslo adrenalín už cestou tam. Našťastie sme to zvládli a dosiahli sme náš bod záujmu. Laki je v súčasnej dobe neaktívny vulkán. Jeho erupcia v roku 1783 však výrazne ovplyvnila klímu severnej hemisféry.

Preskúmali sme aj lávovú jaskyňu a následne sme sa vybrali spať do nášho útulku. Nasledujúci deň sme zaznamenali druhý islandský paradox. Asi o šiestej ráno sa okolo nás zhromaždilo stádo oviec bez pastiera o počte odhadom sto kusov. Medzi sebou mali tieto zvieratá vedúcu ovcu, niekoho ako Mama Kami vo Fontáne pre Zuzanu. Zrejme po udelení pokynov od vedúcej ovce sa stádo rozpŕchlo a my sme mohli pozorovať ten spomínaný paradox. Baran, ovca, ovca. Skupina dva: baran, ovca,ovca. Skupina tri: baran, ovca, ovca. A tak to šlo dookola. Trojčlenné grupy sa rozpŕchli po krajine a v priebehu pár chvíľ sa nám stratili za obzorom. Jednoducho islandský paradox číslo dva.

Cesty krížom cez Island sú budované lávovou šotolinou. Asfalt tu nenájdete. Na to doplatila aj naša pravá zadná pneumatika, ktorú sme roztrhali a bola súca do koša. Pozitívom bolo zistenie, že každý jeden vodič nám zastavil a pýtal sa, či nám má pomôcť.

Konečne sme dorazili na pláže pri meste Vík. Úplne čierny piesok bol od slnka rozpálený, tak sme si teda na ňom trochu odpočinuli.

Ďalšiou zastávkou bola ľadovcová lagúna Jokulsarlon, miesto kde sa ľadovcové kryhy najväčšieho európskeho ľadovca Vatnajokull lámu do oceánu. Obzreli sme si tuleňov v zátoke, spravili výlet na motorovom člne a následne sa vydali na cestu smerom do hlavného mesta Reykjavík.

Cestou sme navštívili spomínaný „The Golde Circle“ s vodopádmi, ako Dettifoss, Skogafoss, Gullfoss, ktoré prinášajú množstvu návštevníkov nezabudnuteľné impresie a miestami vyrážajú dych svojou krásnou.

Povinnou zastávkou bolo aj miesto s názvom Geysir, kde sme však erupciu toho najznámejšieho gejzíru nepozorovali.

Cestou sme videli i fumaroly, čo sú plynné, lokálne bahenné prejavy aktívneho vulkanizmu obsahujúce oxid uhličitý, chlorovodík a sírovodík. Z tohto kokteilu plynov vám môže byť jasné, že vôňa, ktorá sa tam šírila pripomínala „produkty“ kvalitnej, domácej fazuľovej polievky.

Reykjavík

Do hlavného mesta sme dorazili deň pred odchodom na Slovensko. Relatívne strohá škandinávska architektúra s ostrými geometrickými tvarmi budov. Žiaden barok, či renesanciu na Islande nezažijete, všetky stavby sú relatívne mladého veku. Na druhej strane, čistota a usporiadanie ulíc navodzujú príjemné pocity. Najviac sa mi asi páčil kresťanský chrám s názvom Hallgrímskirkja so sochou Leifa Erikssona, objaviteľa Ameriky, v období vyše 500 rokov pred Columbom.

A ešte jedna vec. Vyhrievané chodníky. Geotermálna energia vytápa na Islande množstvo vecí a jednou z nich sú aj chodníky v hlavnom meste. Nie sú všade, ale dajú sa nájsť. Vtedy som pochopil, prečo riadne podgurážený Islanďania ležia každý piatok polonahí na chodníkoch. Je im predsa teplo…

Cesta domov

Deň pred naším odchodom skrachovala letecká spoločnosť, ktorou sme mali letieť z Kodane na Slovensko. Teda let z Kodane bol českou leteckou spoločnosťou smerujúci najprv do Prahy a následne do Košíc, kde som sa ocitol po vyše dvoch týždňoch.

Štrnásť dní na spoznávanie Islandu je relatívne málo, no prešli sme jeho veľkú časť a videli nádherné prírodné scenérie, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Fascinujúci Landmannalaugar, tulene v Jokulsarlone, úchvatné vodopády a množstvo príhod mi vyčaria krásne spomienky i po rokoch od návštevy tohto majestátneho miesta našej planéty. Takže neváhajte, je čas na návštevu ľadového ostrova!

Doslov

V závere by som sa chcel zo srdca poďakovať dvom významným osobám. Môjmu profesorovi z univerzity v Košiciach Jurajovi Janočkovi, ktorý má toho naučil veľmi veľa po odbornej i ľudskej stránke a vďaka ktorému som mohol precestovať kus sveta, poznávať krásu a zákonitosti vzniku prírodných výtvorov.

Druhou osobou je môj dobrý priateľ Juraj Oslanec, ktorému ďakujem za množstvo zážitkov na našich spoločných cestách, za pomoc, podporu a verné priateľstvo.

Cestovateľ Igor Jurík

Tu si môžete pozrieť fotogalériu z Islandu: