Vo svojom príhovore k predstaviteľom cirkví a náboženských spoločností v Prezidentskom paláci v Bratislave uviedla Čaputová, že je dôležité hľadanie a nachádzanie spoločného dobra. Nešpecifikovala čo si prestavuje pod týmto termínom, ktorý sa už viac ako 100 rokov používa v kresťanskej sociálnej etike, sociálnom učení cirkvi a morálnej teológií. Možno jednoznačne súhlasiť s jej výzvou, keďže spoločné dobro je v kresťanskom chápaní identifikované v personalistickom zmysle ako dobro každej ľudskej bytosti – osoby, ktorá žije v ľudskej komunite. Podľa Čaputovej  je hľadanie spoločného dobra v poslednom čase veľmi sťažené nebezpečne sa rozmáhajúcim fenoménom, ktorým je jazyk nenávisti. Čo je jazyk nenávisti, sme sa z jej prejavu opäť nedozvedeli. Avšak smutné skúsenosti z roku 2019 ukazujú, že ten, kto hovorí jazykom pravdy, býva často ideologicky označovaný ako občan, ktorý vraj hovorí jazykom nenávisti.

Pre Čaputovú je dôležitým je cieľom spájanie, avšak nekonkretizovala, kto s kým sa má spájať a pre aký cieľ. Pravdepodobne to občanom ukážu až politici po voľbách, keď budú voliči svedkami takého spájania, že v šoku nebudú môcť pochopiť pravú podstatu politického divadla, ktorým sú voľby, v ktorých je vraj kráľom volič.

Postavenie cirkví a náboženských spoločností v slovenskej spoločnosti si Čaputová podľa jej vlastných slov váži. “Vaším pôsobením pomáhate ľuďom zažiť skúsenosť s Bohom a poznávať ho. Je to nenahraditeľné poslanie.” Nuž uvidíme, či to bude platiť aj vtedy, keď sa nejaký predstaviteľ katolíckej cirkvi vyjadrí k aktuálnym problémom  v SR alebo k programovým, či hodnotovým otázkam, ktoré budú rezonovať vo volebnej kampani.

Podľa Čaputovej náboženstvá a morálne sústavy vedú ľudí nielen k tomu, aby mali v úcte rodičov a milovali svoje deti, ale aby poskytovali pomoc aj iným a s vďakou ich prijímali. Z pochopiteľných dôvodov nešpecifikovala, či je prejavom rodičovskej lásky aj zabitie vlastného nenarodeného dieťaťa a propotratová legislatíva v SR, ktoré tak rada obhajuje vymysleným právom na potrat. Rovnako nešpecifikovala, komu treba poskytovať pomoc  a koho s vďakou prijímať. Nie je však ťažké si domyslieť, v kontexte jej dlhodobých vyjadrení, koho mala na mysli. Je však pálčivou otázkou, či všetky náboženstvá a ich náboženské morálne sústavy vedú ľudí k tomu, čo povedala, najmä, ak sa vezme do úvahy islam. Podľa Čaputovej náboženstvá rovnako vedú ľudí aj k univerzálnym hodnotám, pričom tieto univerzálne hodnoty zaujímavým spôsobom ukazujú migranti islamského vierovyznania na európskom kontinente.

Čaputová je presvedčená, že starostlivosťou o dušu je aj starostlivosť o spoločné dobro, s čím možno filozoficky a teologicky jednoznačne súhlasiť, keďže duchovný rozvoj osoby sa prejavuje i v sociálnom rozmere. V prejave spomenula, že samotné spájanie nestačí, dôležitý je cieľ, pre ktorý sa ľudia  spájajú. Čaputová zdôraznila, že “namiesto nenávisti nás viera vedie k tomu, že okrem iného sa musíme spojiť v rešpekte voči človeku ako takému, ktorý bol podľa Biblie stvorený na obraz Boží, čo mu dáva dôstojnosť,” čím sa dostala do rozporu s vlastným, verejne vyjadreným postojom k zabíjaniu nenarodených detí. Ktovie, čo sa odohrávalo v hlavách katolíckych biskupov, ak si spomenuli na jej predvolebné propotratové postoje v prezidentských voľbách.

Čaputová je presvedčená, že aj predstavitelia cirkví môžu slovenskej spoločnosti pomôcť a že svoju náboženskú autoritu využijú na to, aby verejnosť jasne počula ich “upokojujúci hlas”, čo v prípade katolíckych biskupov nie je celkom namieste, lebo je to v priamom rozpore s tým, čo vyžaduje od svojich nasledovníkov Kristus (Neprišiel som priniesť pokoj na zem…ako aj mnohé iné miesta biblie). To, že sa Čaputová vo svojom prejave priklonila k  etymologickému vysvetleniu termínu „religio“, keď povedala, že „jedným z významov slova „náboženstvo“ z latinčiny „re-ligare“ je schopnosť spájať – niečo“, tým sa odklonila nielen od pôvodného významu „viazať“, ale  ideologicky  presunula transcendentnú a vertikálnu väzbu medzi človekom a Bohom (to je podstatou pojmu religio) na horizontálne vzájomné medziľudské vzťahy  v spoločnosti. Podľa nej práve toto „v aktuálnej situácii na Slovensku potrebujeme ako soľ“.

Čaputová sa  vyjadrila, že “Dôverujem tomu, že predstavitelia a členovia cirkví a náboženských spoločností môžu zásadným spôsobom našej spoločnosti pomôcť. Aby aj vo vypätom čase nielen veriaci, ale všetci obyvatelia Slovenska docenili to, čo máme spoločné, čo nás všetkých spája“, čo možno považovať za pozitívne. Predstavitelia cirkvi môžu a majú prispieť k integrálnemu rozvoju slovenskej spoločnosti, najmä v oblasti mravnosti a rešpektovania ľudskej dôstojnosti.  Treba však povedať, že túžba po spájaní musí stáť na pravde a nie na ideologickej lži, ktorá je tak často prítomná vo verejnom a politickom živote Slovenska.

Ďalej vo svojom krátkom prejave konštatovala, že „Verím, že svoju autoritu, ktorá vzbudzuje rešpekt, využijú aj predstavitelia cirkví na to, aby verejnosť jasne počula upokojujúci hlas. Hlas tolerancie, porozumenia, rešpektu a lásky“. Isteže, Slovensko potrebuje autoritu najmä v morálnej oblasti, ale nie je známe, prečo by táto autorita mala upokojovať v čase, keď nové zvrátené ideologické antropologické koncepty rozvracajú prirodzené medziľudské vzťahy. Najmä predstavitelia kresťanských cirkví si iste spomenú na biblické slová Krista „Ak budú títo mlčať, kamene budú kričať“. Rok 2020 ukáže, koho slovami sa budú predstavitelia cirkví riadiť.

Čaputovej volanie po tolerancii, porozumení, rešpekte a láske pôsobí príťažlivo a je to potrebné v slovenskej spoločnosti. Ako možno významovo interpretovať volanie po tolerancii? Tak, že slovo tolerancia (lat.) etymologicky znamená, že človek, ktorý toleruje niečo alebo niekoho, nesúhlasí s niečím alebo niekým, avšak strpí toho alebo to, s čím nesúhlasí, čiže prejavuje úctu a základný rešpekt k človeku alebo javu či názoru, s ktorým nesúhlasí. Podobne je to i s láskou, lebo je prirodzené, že človek  prirodzene miluje dobro a pravdu, avšak v slovenskej spoločnosti sú i ľudia, ktorí milujú zlo a lož, a ešte ho ideologicky a totalitne nanucujú iným. A preto niet porozumenia medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, ani nikdy nebude.  Nemožno totiž urobiť syntézu porozumenia medzi protikladmi (ako to navrhoval Hegel).

Bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský okrem iného uviedol, že človek nie je len nástrojom či objektom, ale v prvom rade subjektom a spolutvorcom sveta, do ktorého sa rodí, čim chcel Čaputovej naznačiť dôstojnosť každého ľudského subjektu. Nadväzujúc na vianočné obdobie a cirkevný sviatok na prvý deň občianskeho roka vo svojom príhovore vyzdvihol aj dôležitosť materstva, lebo “Práve ženy majú nádherným spôsobom účasť na Božom stvoriteľskom diele, keď dávajú svetu nádej nových generácií”, čím poukázal na dôležitý rozmer poslania ženy a matky. V kontexte vymierania slovenského národa ako aj ideologického znevažovania materstva majú tieto slová veľký význam.

Zvolenský zároveň spomenul, že Slovensko čaká dôležité a zložité obdobie v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami a zaželal Čaputovej, aby nestratila trpezlivosť. Tú bude určite potrebovať, keďže na Slovensku žijú väčšinou občania, ktorých hodnotový a principiálny svet nekorešponduje s Istabulským dohovorom (o ktorom sa na stretnutí nehovorilo), menšinovým protekcionizmom, rodovou ideológiou, multikulturalizmom a islamskou migráciou.

René Balák