Sofia 6. mája 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TK KBS)

Priblížme si v skratke informácie o Bulharskej republike a o prítomnosti Cirkvi v krajine, ktorú pápež navštívi už v túto nedeľu 5. mája, počas svojej 29. apoštolskej cesty, s mottom „Pacem in terris“

Viac než 7 miliónová krajina ležiaca v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove, susedí na juhu s Tureckom a Gréckom, na západe so Severným Macedónskom a Srbskom, na severe s Rumunskom, pričom väčšinu hranice tvorí rieka Dunaj a východná časť krajiny leží na brehu Čierneho mora.

Hlavným a najväčším mestom Bulharska je Sofia s viac než 1,3 miliónmi obyvateľov, čo predstavuje 17% populácie krajiny. Bulhari tvoria 87% obyvateľstva, ďalšími veľkými etnickými skupinami sú Turci s 9% a Rómovia so 4%.

Z hľadiska vierovyznania tu väčšinu tvoria pravoslávni so 76%, nasledujú moslimovia s 10% a protestanti s 1%. Katolíci tvoria rovnako 1% obyvateľstva.

Medzi 68 tisíc katolíkmi v krajine prevažujú veriaci latinského obradu, menšia časť patrí k byzantsko-slovanského obradu. Dve latinské diecézy sídlia v Sofii a v Nikopole, gréckokatolícky exarchát sídli v Sofii.

V celom Bulharsku sú štyria biskupi, 57 kňazov, z toho 36 rehoľných, jeden trvalý diakon, 63 rehoľných sestier a 74 katechétov a katechétok. V seminári študuje jeden bohoslovec. Celkový počet farností je 55 a Cirkev vedie dve školy a 10 charitatívnych stredísk.

Bulharsko a jeho história

Korene Bulharského národa siahajú až do 7. storočia, keď sa k delte Dunaja presúvajú takzvané protobulharské kmene z centrálnej Ázie a podriaďujú si tamojšie slovanské a trácke kmene, ktoré sa postupne vzájomne asimilovali. V období medzi 9. a 10. storočím sa nový balkánsky štát upevnil a jednotlivé etnické zložky zjednotili slovanský jazyk, spoločná abeceda – cyrilika a kresťanské náboženstvo.

Táto etnická, kultúrna, jazyková a náboženská jednota pomohla zachovať národnú celistvosť Bulharov aj v nasledujúcich storočiach, počas dominácií zo strany cudzincov. Najdlhšou nadvládou bola tá osmanská – trvala takmer 500 rokov (1396-1878). Autonómiu od Osmanskej ríše získali Bulhari v roku 1878 pod ochranou Ruska, plnú nezávislosť nadobudli až v roku 1908.

V rokoch 1912-13 sa Bulharsko zapojilo do balkánskych vojen o územia. Počas Prvej svetovej vojny sa pripojilo k Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. V období medzi dvoma svetovými vojnami tu kráľ Boris III. nastolil autoritatívny režim, spájajúc sa s nacistickým Nemeckom. Počas Druhej svetovej vojny v roku 1944 bolo Bulharsko obsadené sovietskymi vojskami.

V roku 1946 bola referendom zrušená monarchia a nová ústava podľa sovietskeho vzoru urobila z krajiny ľudovú republiku, v ktorej až do roku 1989 panoval komunizmus. Z toho 35 rokov bol na čele komunistický líder Todor Živkov.

Po páde Sovietskeho bloku sa Bulharsko čoraz viac orientovalo smerom k Západu. V roku 2004 vstúpilo do NATO a v roku 2007 do EÚ. V posledných troch rokoch tu badať vzrast ekonomiky, v roku 2017 bol verejný dlh Bulharska 25,6% HDP, čo je približne o polovicu menej než napríklad na Slovensku. Až 40% obyvateľstva tu však žije na hranici chudoby. Ďalším problémom Bulharska je rozšírená korupcia.

Najstaršie dejiny Cirkvi v Bulharsku

Počiatky Cirkvi v Bulharsku siahajú až k starobylým kresťanským komunitám, ktoré boli na Balkáne prítomné už v prvých storočiach kresťanstva. Kľúčovou udalosťou v tejto fáze bolo vydanie Ediktu zo Serdiky (dnešná Sofia) ktorým dal 30. apríla 311 cisár Galérius kresťanstvu status kultu uznaného a povoleného Rímskym impériom. Bolo to už dva roky pred známym Milánskym ediktom cisára Konštantína z roku 313.

Spomenutí prví kresťania a ich ďalšie generácie žili uprostred

Cez Bulharskú televíziu pápež vopred požiadal o sprevádzanie modlitbou vyznávačov iných náboženstiev až do 9. storočia, keď v roku 865 prijal krst kráľ Boris I. a spolu s ním masovo i protobulharské a slovanské obyvateľstvo. V tomto období krajina zároveň prijala hlaholiku od solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda, z ktorej postupne vznikla cyrilika, ktorá zostala Bulharom vlastná dodnes.

Po Veľkej schizme v roku 1054 sa Bulharská cirkev pridala k Pravosláviu ako súčasť sféry Konštantínopolu. Katolícka komunita ožila v 17. storočí za situácie osmanskej okupácie, a to vďaka františkánskym misionárom, ktorí prišli z Bosny a s ich pomocou viacerí bulharskí kresťania konvertovali na rímskokatolícke vyznanie. Z nich pochádza dnešná katolícka komunita latinského obradu v krajine. Aj napriek svojmu menšinovému charakteru zohrala katolícka komunita v Bulharsku dôležitú úlohu pri národnom obrodení a oslobodení sa spod osmanského jarma.

V roku 1861 sa niekoľkí pravoslávni biskupi v Bulharsku zjednotili s Rímom. Ku katolíkom latinského obradu sa tak pridružili veriaci byzantského obradu.

„Papa bulgaro“ Mons. Angelo Roncalli

Medzi dvoma svetovými vojnami zaznamenala Katolícka cirkev v Bulharsku nevídaný rozvoj. V tejto dobe pôsobil v krajine Mons. Angelo Roncalli, neskorší pápež sv. Ján XXIII. V roku 1925 bol vyslaný do Bulharska ako apoštolský vizitátor a od roku 1931 sa stal prvým apoštolským delegátom v krajine. Úrad zastával do roku 1934. Bola to doba vzrastu katolíckych škôl, nemocníc a sirotincov a rozkvetu povolaní, rovnako aj katolíckej tlače.

Mons. Roncalli, ktorý neskôr po zvolení za pápeža dostal dokonca prezývku „bulharský pápež“ (Papa bulgaro) sa zaslúžil o územnosprávnu reorganizáciu Rímskokatolíckej cirkvi v Bulharsku a o zjednotenie byzanských katolíkov do exarchátu v Sofii. Vďaka nemu vznikol v roku 1934 aj spoločný seminár pre oba obrady v Sofii, zverený jezuitom.

Komunistické prenasledovanie a bulharskí mučeníci 20. storočia

Nástup komunistického režimu v Bulharsku uvalil prísnu kontrolu na pravoslávnych, zatiaľ čo pre katolíkov znamenal priame prenasledovanie. Vláda v roku 1949 prerušila diplomatické vzťahy so Svätou stolicou. V roku 1952 bolo 40 predstaviteľov Katolíckej cirkvi odsúdených na základe falošného obvinenia zo spolupráce so západnými mocnosťami so zámerom zvrhnutia vlády. Medzi nimi sú mená mučeníkov ako Mons. Eugen Bossilkov, biskup Nikopolu a člen rádu pasionistov, blahorečený Jánom Pavlom II. v roku 1988, a skupina kňazov asumpcionistov Kamen Vitčev, Pavel Diďov a Jozafát Čičov, blahorečených v roku 2002 tým istým pápežom, tentoraz už priamo v ich vlasti.

Komplikovaný vývoj vzťahov Cirkvi s totalitným režimom

Ako pohľad na ďalší vývoj situácie Cirkvi v Bulharsku v 60 – 80. rokoch poslúži časť z úvodu ku knihe „Bulharsko a Svätá stolica. 25 rokov diplomatických vzťahov 1990 – 2015“ od Kirila Plamena Kartaloffa:

„Po schválení Viedenskej konvencie o diplomatických stykoch (18. apríla 1961) začínajú prvé vatikánske misie na Východe a množia sa návštevy reprezentantov Katolíckej cirkvi v Bulharsku. Aj Bulharská pravoslávna cirkev robí veľké kroky v prospech dialógu s Katolíckou cirkvou. V roku 1965 patriarcha Kiril prijíma v Sofii Mons. Johannesa Willebrandsa, prezidenta Sekretariátu pre jednotu kresťanov a súhlasí s tým, aby poslal pravoslávneho bulharského pozorovateľa na posledné zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu, čím sa v roku 1967 začala intenzívna korešpondencia s Pavlom VI. Patriarcha pápežovi navrhol zvolanie ekumenickej konferencie za pokoj, ktorá by sa uskutočnila v Bulharsku s účasťou pápeža, moskovského patriarchu i zodpovedných osôb ďalších kresťanských cirkví a náboženstiev. V roku 1971 Kiril zomiera a jeho nástupca Maxim má iné smerovanie v súvislosti s dialógom s Cirkvou Ríma.

Každoročná pocta pri hrobe sv. Cyrila v Ríme

Na jar 1968 z iniciatívy Bulharska, a osobitným spôsobom bulharského veľvyslanca v Ríme Kruma Hristova, sa začína zvyk každoročného slávenia sviatku svätých bratov Cyrila a Metoda (24. mája) pri hrobe sv. Cyrila v ranokresťanskej Bazilike sv. Klimenta pri Lateráne. Avšak obsadenie Československa zo strany vojsk Varšavskej zmluvy zotiera čerstvo klíčiaci dialóg medzi Bulharskom a Svätou stolicou.

Na začiatku 70. rokov sa vytvára nový vzťah Bulharska k Svätej stolici, aj keď oficiálna pozícia Bulharska voči Vatikánu si vyžadovala istý súlad s ďalšími socialistickými krajinami. Počas stretnutia, ktoré sa konalo v Sofii 23. – 25. októbra 1972, osoby zodpovedné za cirkevné a náboženské otázky vlád Poľska, Maďarska, Československa, Východného Nemecka, Sovietskeho zväzu, Mongolska, Rumunska a Bulharska, analyzujúc vatikánsku politiku na základe troch aspektov – postoja Svätej stolice voči komunistickej ideológii, voči bloku komunistických krajín ako celku a voči jednotlivým štátom – naznačujú ako sa majú zachovať tieto krajiny voči politickým cieľom Svätej stolice: ako v propagande, tak aj v konkrétnych iniciatívach mali na maximum využiť ponuku danú novým vatikánskym kurzom na posilnenie komunistického vplyvu medzi katolíkmi, vyzývajúc ich k spoločnému boju za mier a sociálnu spravodlivosť.

Stretnutie v Sofii ťaživo ovplyvňuje postoj Bulharska voči Vatikánu. Bulharská vláda je viazaná k aplikovaniu dvoch smerníc: na jednej strane pokračovať v kontaktoch so Svätou stolicou bez uzavretia oficiálnych diplomatických vzťahov; na druhej strane, posilniť kontrolu nad bulharskou Katolíckou cirkvou.“ (Cit. podľa L´Osservatore Romano, 29.-30. apríla 2019, s. 7)

Výnimočné charakteristiky Bulharska vo vzťahoch s Vatikánom

Katolícka cirkev v Bulharsku nebola súčasťou doplomaticko-politického fenomému známeho ako „Ostpolitik“ Svätej stolice. Predsa však v 70. rokoch vznikli významné kontakty, vedúce až k návšteve bulharského prezidenta u pápeža. V máji 1975 sa uskutočnila návšteva kardinála Casaroliho v Bulharsku na pozvanie predsedu bulharskej vlády Mladenova, s ktorým sa predtým v roku 1973 stretol na Helsinskej konferencii. Zakrátko, 27. júna 1975, prijal pápež Pavol VI. vo Vatikáne prezidenta Todora Živkova. Nasledovali návštevy predstaviteľov Vatikánu v Bulharsku s radom požiadaviek, počnúc tou, aby štát priznal Cirkvi právnu subjektivitu.

Po zvolení Jána Pavla II. na Petrov stolec bol bulharský minister zahraničia Mladenov prvým z predstaviteľov celého Sovietskeho bloku, ktorý bol prijatý pápežom vo Vatikáne. V 80. rokoch však nasledovalo schladenie vzťahov aj v súvislosti s atentátom na Jána Pavla II., po ktorom sa objavila stopa tzv. „bulharskej spojky“ s podozrením, že spolupáchateľom pri atentáte bol Bulhar Antonov. Nová éra nastúpila až s pádom komunizmu v novembri 1989 a nástupom politickej a náboženskej slobody.

Prvá návšteva pápeža v Bulharsku

Návšteva pápeža sv. Jána Pavla II. v Bulharsku v roku 2002 bola významná aj pre vzťahy s Bulharskou pravoslávnou cirkvou. Ján Pavol II. sa stretol s patriarchom Maximom a Svätou synodou. Od roku 2013 je na čele Bulharskej pravoslávnej cirkvi patriarcha Neofit.