Mediálny tím OĽaNO uviedol, že predošlý režim na Slovensku uväznil vyše 70 tisíc ľudí, nespravodlivo popravil 50 ľudí, 13 tisíc ľudí poslal na nútené práce, internoval takmer päťtisíc rehoľníkov a rehoľníčok. Poslanci OĽaNO spolu s občianskym združením Historická pamäť preto navrhujú vyhlásiť 24. jún za Deň pamiatky obetí komunistického režimu (písali sme o tom TU).

Od tých čias prešlo vyše tridsať rokov a zdá sa, že sa odvtedy zmenila aj verejná diskusia o tomto období. V roku 1989 drvivá väčšina ľudia nehovorila o „zločinnom komunistickom režime“, ba väčšinou ani o úplnom odstránení socializmu, ale skôr o jeho reforme. Starší, ktorí si ten systém pamätajú, však postupne odchádzajú a novodobí udatní bojovníci proti totalite, ktorí ju nikdy nezažili (a pamätníci so znepokojením pozorujú, že mnohí z nich nevedomky do svojho svätého džihádu preberajú práve jej podstatu), vo svojich postojoch výrazne pritvrdzujú.

Áno, v tom období sa v mene režimu diali nepekné veci. Podstatou učenia filozofa Karola Marxa však nikdy nebolo zneužívanie moci na trestné činy v rozpore s platnými zákonmi. Vtedy, tak isto ako aj dnes, tie zločiny páchali podliaci, ktorí sa infiltrovali do systému a v jeho mene robili všetko predovšetkým pre upevnenie svojej moci a pre svoj osobný prospech. V tejto súvislosti sme na tlačovom brífingu venovanom návrhu na vyhlásenie Dňa pamiatky obetí komunistického režimu položili otázku autorom tejto iniciatívy.

Hlavné správy: Hovoríte o „obetiach komunizmu“ a je to dobre, lebo tí ľudia, tie obete, tie zločiny si zaslúžia, aby sa na ne nezabudlo. Lenže keď sa hovorí o „komunizme“, tak sa do jedného vreca hádže režim z 50. a 60. rokov spolu s miliónmi slušných ľudí, ktorí úprimne verili v ideály komunizmu, socializmu, triedne spravodlivej spoločnosti a snažili sa budovať lepší svet. A preto moja otázka je, či by nebolo rovnako spravodlivé stotožniť tento systém, v ktorom žijeme, takzvanú demokraciu či kapitalizmus, s konkrétnymi vládami a ich zločinmi. A teda, či by nebolo vhodné urobiť aj deň obetí kapitalizmu a spomenúť tisíce bezdomovcov, státisíce obetí exekúcií, Jána Kuciaka…?

Jozef Hajko, občianske združenie Historická pamäť: „Ja by som povedal toľko, že v našich zákonoch máme odsúdené totalitné režimy, ktoré boli na území Slovenska, a medzi ne patria režimy prvej Slovenskej republiky a komunistický režim. Takže myslím si, že je namieste, aby sme si pripomínali práve tieto dva totalitné režimy. Nevidím dôvod na to, aby sme spomínali niečo iné.“

Neuspokojila vás takáto odpoveď? Zrejme ani Jána Čarnogurského, niekdajšieho disidenta, bývalého predsedu vlády SR, ktorý potreboval za potrebné túto odpoveď ešte doplniť.

Čarnogurský: „Vaša otázka možno bude námetom na novelizáciu predmetného zákona pre poslancov budúcej generácie. Pretože až čas oddelí, povedzme ,čistú‘ obeť režimu od nejakej ,nie celkom čistej‘“.

Hlavné správy: Mnohým ľuďom na tom však prekáža práve ten moment, že keď hovoríme o „komunizme“, nerozlišujú sa čestní ľudia, presvedčení komunisti, ktorí verili svojim ideálom, a junta, ktorá si ten systém ukradla pre seba. Samozrejme, socializmus ako systém bol taký, aký bol, ale stotožňovať ekonomické a spoločenské zriadenie s konkrétnymi zločincami a ich zločinmi, to nie je celkom spravodlivé…

Čarnogurský: „To je azda to, čo som naznačil vo svojej odpovedi: boli aj čestní komunisti, ktorí tomu verili, ale režim ako celok sa dopúšťal takých zločinov, aké spáchal na Silvestrovi Krčmérym a mnohých ďalších, ktorí boli popravení, prenasledovaní, atď. Až čas oddelí, ktoré činy boli dôsledkom čoho. A preto dnes váš návrh nie je možné zahrnúť do návrhu zákona.“

Hlavné správy: Isteže to bol provokatívny návrh, chcieť od tohto systému, aby vyhlásil pamätný deň pamiatky svojich vlastných obetí. Ale ak hovoríte o tom, že sa to bude môcť prehodnotiť s odstupom času, naznačujete, že jedného dňa príde zase nejaký inakší systém, ktorý bude kriticky hodnotiť tento dnešný?

Čarnogurský: „Nevylučujem novelizáciu zákona o obetiach systému.“

Na deň pamiatky obetí kapitalizmu, resp. dnešnej tzv. „demokracie“ teda budeme musieť ešte nejaký čas počkať, keď tento zločinecký režim nahradí niečo iné. Zločinecký – toto slovo môžeme v danom kontexte spokojne použiť už teraz, lebo ak predošlé režimy boli zločinecké, tak tento je taký tiež, keďže aj s jeho predstaviteľmi a mechanizmom fungovania je bez najmenších pochybností spojený celý rad zločinov a obetí. Už teraz sa dá písať zoznam tých, ktorých tento režim (resp. konkrétni ľudia, ktorí sa s ním stotožňujú, oligarchovia, politici, exekútori, úradníci, policajti, sudcovia, atď.) zavraždil, prenasledoval, pripravil o zamestnanie či inak poškodil.

Každý z čitateľov by iste vedel dopísať nejaké meno do zoznamu obetí tohto spoločenského a ekonomického systému, ktorý sa môže začať napríklad Alexandrom Dubčekom a pokračovať povedzme cez ďalšie vraždy (napríklad Jána Duckého, Jána Kuciaka), bezdôvodné terorizovanie ozbrojeným komandom (Jána Dudáša, Tibora Eliota Rostasa), vyhodenie zo zamestnania (trebárs Martina Lacka, Antona Čulena, Jána Cupera), ekonomickú likvidáciu (prakticky všetky protisystémovo orientované tlačoviny, bezdomovectvo), atď., atď.

A ak sa na vec pozrieme nielen v slovenskom, ale aj vo svetovom meradle, môžeme obete svetového spoločenstva tzv. „demokratických“ krajín, resp. krajín globálneho koloniálneho a neskôr neokoloniálneho Západu rátať na miliardy – či už tých, ktorí umreli priamo v imperiálnych vojnách, alebo ich život bol dramaticky skrátený v baniach, fabrických otrokárňach, getách či inde na následky zotročenia, liečiteľných chorôb, drog či inej kriminality ako neoddeliteľnej súčasti tohto plutokratického režimu, ktorý sa hlási k ľudským právam a trhovej ekonomike, ale pritom je jeho skutočnou podstatou bezprávie a zneužívanie slabších.

A áno, treba si dobre pamätať a pripomínať všetko zlé, čo história priniesla, lebo ako hovorí starý citát: národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený ju prežiť znova. Ale táto minca má aj druhú stranu, a tú azda najlepšie vystihuje iný citát, ktorý by sme mali mať tiež na zreteli: „Musíme stále putovať z tábora do tábora, spolu s pravdou, tou utečenkyňou z tábora víťazov.“ Povedal to Ján Pavol II.

Ivan Lehotský