Slovensko 16. novembra 2014 (HSP/Foto:HSP)

Akoby to bolo včera…bola streda, večer. Partia detí odvážnych rodičov kráčala ku škole na hodinu náboženstva. Oproti nim vykročila zo školy triedna pani učiteľka. „Česť práci!“ Zvolali deti svorne. Nedá sa zabudnúť, ako cez zaťaté zuby nevraživo odvrkla: „Dobrý večer.“ A vtedy sme začali tušiť, že sa niečo deje…

Potom nám rodičia začali pripínať trikolóry, za čo sme si v škole vyslúžili od niektorých pedagógov dosť výsmechu. „Načo to nosíte? Veď tomu ani nerozumiete.“ Stačilo, že tomu rozumeli naši rodičia. A netrvalo dlho, kým nám oznámili, že pozdrav „česť práci“ už používať nemusíme.

Mala som desať rokov. Mama nám, deťom, dala lampión a išli sme do mesta. Stála som na okraji preplneného námestia. Vo vzduchu štrngali kľúče a ľudia skandovali: „V jednote je sila!“ Pokročilý november, ale nikomu nebolo chladno. To zvláštne teplo sa vznášalo všade navôkol…

Rozmýšľam, na čo si tak budú spomínať deti o 25 rokov? Čo v nich zanechá taký silný dojem a čo im otvorí cestu do lepšej budúcnosti? Žeby už nemohla byť lepšia…? Snáď až takí spokojní by sme byť nemali. No aj napriek tomu sa ešte stále väčšina slovenského národa tvári, že je spokojná. Zabudli ľudia, prečo boli pred 25. rokmi v uliciach?

Chybou nášho národa je práve to, že nemá pamäť.Vždy bol pod nejakým područím. A ani teraz to nie je inak. Stále nad nami panuje niekto, kto si riadi dejiny pre seba. Jedna vláda strieda druhú, potom príde ďalšia a celé roky sa riešia tie isté problémy, kauzy, verejné krádeže, vždy tí čo prídu, poukazujú na zločiny tých predošlých, ale za nimi prídu ďalší a znovu odhalia ich zločiny a popri tom odhaľovaní krádeží a klamstiev páchajú ďalšie, tie svoje, a klamú do očí celému národu – to predsa robíme pre vás! Kto robí chybu? Kde ju hľadať?

Zmýšľanie ľudí sa nezmenilo. Stále hľadajú tie isté vzorce, na ktoré sú zvyknutí. Silná osobnosť, odhodlaný vodca, ktorý je skvelým rečníkom a partia jeho „siedmich statočných“. Nech za nás urobia všetko. Budeme im ruky bozkávať, aj keď nás pochovajú zaživa… Tvrdé? Realita. Deje sa to už niekoľko rokov stále dokola. Tých „zopár“ osobností, čo nám sľubovali napr. švajčiarsku úroveň života, sociálne istoty,…čo sa z nich časom vykľulo? A prečo si ľudia tohto národa zakaždým zvolia nejakú podobnú náhradu, keď tá jedna už doslúžila?

Švajčiarska úroveň života. To je niečo, o čom mnohí snívajú. Mali by sme sa na to pozrieť bližšie, o čom to vlastne je? Nielen o tom, že v tejto krajine je všetko krásne, čisté, na poriadku… Nedá sa povedať ani to, že by život vo Švajčiarsku bol jednoduchší. Veď aj bežná pracovná doba je dlhšia, ako na Slovensku. Nezamestnanosť – jedna z najnižších v Európe, ak nie naj. Do práce sa bežne dochádza hodinu, aj viac. Kamkoľvek človek pozrie, pasú sa kravy, ovce, kone… Pôda sa neustále obrába, všade sa niečo pestuje. Za tým všetkým je namáhavá práca. Drobní chovatelia, poľnohospodári sú podporovaní v tom, aby svoju prácu nenechali tak. Štát od nich kupuje produkty, ovocie, zeleninu,…domáci trh je dôležitý. Takže v tomto drobnom náhľade sme zatiaľ našli práve to, čo na Slovensku poväčšine chýba.

Poďme ďalej. Povedzme si niečo o referende. Keď je na Slovensku vyhlásené referendum, ľudia ho odignorujú. Nepochopili. Čo? Skúste porozmýšľať. Podľa toho, či ste v tej menšine, čo sa referenda zúčastní, alebo v tej väčšine, čo ho odignoruje, podľa toho prídete na to, čo to ľudia nepochopili…

Nepochopili, v čom spočíva sila národa a nepochopili, čo znamená, že v jednote je sila. Už len cesta k vyhláseniu referenda – pokiaľ si ho nepraje niekto z mocných – je ťažká. Aj keď sú podmienky splnené, ešte vždy ho niekto, kto si to môže dovoliť, spochybní. Alebo ho postaví do svetla „zbytočnosti“, „cirkusu“, „hlúpych výmyslov“. V konečnom dôsledku väčšina národa zareaguje ignoranciou. A pritom sa v týchto ťažko vydobytých referendách môže jednať o naozaj dôležité veci pre ľudí, pre budúcnosť národa. Ale v danom politickom zriadení na Slovensku kto by si prial, aby o niečom dôležitom rozhodovali bežní ľudia, my, radoví občania? Treba nás presvedčiť, že v tom našom košiari aj tak lepšie nebude a spoľahnúť sa máme len na strihača, ktorý nás časom ostrihá až pod kožu…

Referendum vo Švajčiarsku? Sila národa, sila jednoty. To, čo opäť na Slovensku akosi chýba… Na to, aby sme to pochopili, treba zmeniť zmýšľanie. Švajčiarska úroveň života nepríde po sľuboch nejakého vodcu. Tá príde, keď zmeníme zmýšľanie. Veď ani tie sociálne istoty sa akosi nedostavili, ale skôr odstavili…

Bolo by potrebné prehodiť v hlave na inú koľajnicu. Nehľadať tie stáročia trvajúce vzorce, kde všetko „zapadá“ ako kolieska v hodinách. Je to skôr ťažká psychológia ako politika. Na Slovensku sa už dávno neráta s hlasom ľudu. Prechádza sa okolo neho bez povšimnutia. Vo Švajčiarsku je hlas ľudu očakávaný v každom vyhlásenom referende. A čo je dôležité, Švajčiari referendum neodignorujú…

…ako dieťaťu odvážnych rodičov, ktoré za tvrdej totality chodilo na hodiny náboženstva od prvého ročníka základnej školy, nebolo mi určené ísť do výberovej triedy, kde sa učili cudzie jazyky, hoci som prospievala výborne. Ale potom prišiel zlom, ktorý mne a mnohým iným „nevyvoleným“ otvoril cestu. Ak niekto tvrdí, že za totality nám bolo lepšie, akiste mu zlyhala pamäť. November 1989 bol dôležitý pre budúcnosť nášho národa. To, čo sa deje na Slovensku teraz, nie je chybou vtedajšej revolúcie. Je to dôsledok toho, ako zmýšľame, podľa čoho si vyberám kandidátov, ktorým dáme vo voľbách svoj hlas, dôsledok toho, komu sme zase naleteli… A ak nezmeníme zmýšľanie, komu sadneme na lep najbližšie…

Mária Čapáková