Na samite v Ríme v roku 2002, ktorému som ako vtedajší generálny tajomník nato predsedal spolu s pánom Putinom, som veril, že Rusko si želá vstúpiť do klubu krajín, ktoré majú studenú vojnu za sebou. Rovnako si to mysleli aj vedúci predstavitelia 19 členských krajín NATO, ktorí boli prítomní pri stole. Nebol som jediný, kto prechovával myšlienku alebo nádej, že sme možno našli nový spôsob, ako sa vyrovnať s rozhnevanou krajinou. Možno by sa Rusko pod vedením Putina mohlo pripojiť k nášmu úsiliu o kooperatívnu bezpečnosť.

“Ukrajina je suverénny, nezávislý národný štát a sama si zvolí cestu k mieru a bezpečnosti,” vyhlásil popoludní Putin. Stál som pri ňom, keď to hovoril. “Z tejto konfrontácie medzi nami a zvyškom sveta nevzišlo nič dobré. Určite sme z nej nič nezískali,” dodal. Bola to jeho analýza predchádzajúcich 50 rokov ruskej zahraničnej politiky. Ako dieťa studenej vojny so všetkými jej napätiami, rizikami, zástupnými vojnami a autoritárskymi režimami som si myslel, že sa možno pozeráme na lepší, usporiadanejší svet. Bola to pekná ambícia.

Bohužiaľ, Putinov čoraz osobnejší nacionalizmus podkopal šance Ruska, že sa zapojí do spolupráce, ktorá spája krajiny NATO. Mal som počúvať, keď pred 30 rokmi jeden vysoký ruský predstaviteľ vyhlásil, že “Rusko je cintorínom dobrých úmyslov”, a pripísal túto vetu, možno nesprávne, Winstonovi Churchillovi. Pán Putin spochybňuje naše hodnoty, náš spôsob života a náš demokratický mier.

Vojna, ktorú proti nám vedie Putin, je nového druhu: hybridná, mnohotvárna, skrytá, zákerná – ale stále je to vojna a je načase, aby sme si uvedomili jej vážnosť. Prostredníctvom dezinformácií, zasahovania do volieb, korupcie, organizovaného zločinu, exteritoriálnych atentátov, narušenia dodávateľského reťazca a kybernetického zasahovania vkladá svoj jed. Niektoré z nich sú otvorené, ale mnohé sú rafinovanejšie.

Ak je teda Rusko s nami vo vojne, prečo nebránime svoje krajiny, ako keby sme boli napadnutí? Prečo sa správame, akoby nám nehrozilo žiadne nebezpečenstvo? Poslali sme peniaze a zbrane na pomoc Ukrajine v jej obrannom úsilí a uvalili sme sankcie na Rusko a osoby blízke Putinovi. Ale tým, že na vojnové útoky reagujeme mierovými postupmi, sme nakoniec poškodení a kompromitovaní.

Putin si veľmi želá obnoviť úctu k Rusku, ktorú podľa neho získal Sovietsky zväz. Emocionálna stránka jeho charakteru, ktorú som občas videl za tým slávnym dlhým bielym stolom, sa zmietala v mesianistických požiadavkách na zrovnoprávnenie s Amerikou a úplnú asimiláciu Ukrajiny. To viedlo k brutálnej a nevyprovokovanej invázii do susednej krajiny.

Čo musíme urobiť s týmto útokom na naše liberálne hodnoty a hrdinským bojom o prežitie ukrajinského ľudu?

Po prvé, musíme si uvedomiť, že buď je Putin ustráchaný, alebo sme ustráchaní my. Ak vyhrá na Ukrajine, nezastaví sa tam. Preto musíme urýchliť dodávky zbraní a munície na frontovú líniu. Niektoré krajiny neboli vo svojej podpore také štedré, ako by sa mohlo z ich rétoriky zdať. Putin si musí uvedomiť, že sa prepočítal, keď videl, že Ukrajina dostane všetku pomoc, ktorú potrebuje: viac munície pre vysoko mobilné delostrelecké raketové systémy a iné zbrane a viac výcviku pre ukrajinské sily.

Po druhé, musíme sa postaviť proti nebezpečne voľným rečiam Kremľa o použití jadrových zbraní. Rusko v rámci svojich medzinárodne uznaných hraníc nie je napadnuté. To znamená, že sa nevyžaduje obrana “vlasti”, ktorá by podľa ruskej vojenskej doktríny mohla vyvolať akúkoľvek jadrovú reakciu. Túto vojnu vyvolal Putin a s ruským ľudom sa nedá polemizovať.

Po tretie, musíme sa natrvalo zbaviť ruského plynu – a ako je menej známe, aj ruskej pšenice. Pomaly nadobudnutá závislosť od lacného a dostupného ruského plynu je známa. Menej známy je spôsob, akým sa svet stal závislým od ruskej pšenice. Krajiny musia hľadať alternatívne dodávky. V roku 2020 bolo Rusko najväčším svetovým vývozcom pšenice a vyviezlo približne pätinu celkového svetového vývozu tejto komodity, približne 38 miliónov ton.

Po štvrté, musíme krajinám globálneho Juhu pripomenúť, že násilná zmena hraníc nie je európskym regionálnym sporom. V skutočnosti ide o zásadnú otázku, ktorá by mala mať veľký význam pre mnohých v Južnej Amerike, Afrike a Ázii. Napríklad Čína a India majú spoločnú hranicu, na ktorej občas dochádza k vzplanutiam. To, ako sa Rusku darí po jeho invázii na Ukrajinu, môže byť pre obe krajiny nesmierne zaujímavé.

Napokon, vo vojne musíme konať rozhodnejšie. Je potrebný zmysel pre naliehavosť a na domácej úrovni musíme skrátiť rozhodovanie. V čase mieru výbory a byrokracia spomaľujú napríklad obstarávanie zbraní, zatiaľ čo vo vojnovom stave je niekoľko jednotlivcov oprávnených rozhodovať rýchlo. Takýto systém by sme mali napodobniť teraz. To by nám umožnilo posilniť aj našu obranu proti kybernetickým hrozbám.

Mali by sme byť voči vlastným ľuďom kruto úprimní, že ich obete – najmä v podobe životných nákladov – sú obranou našej vlastnej krajiny. Politickí lídri musia presviedčať, prečo sú tieto obete potrebné. Počas vojny v Kosove v 90. rokoch minulého storočia britská vláda takmer každý deň organizovala tlačovú konferenciu, aby udržala vojnu na očiach verejnosti. Lídri Británie, Ameriky a ďalších krajín by tak mali robiť aj teraz, aby udržali voličov v kontakte a informovali ich. Neustály príval publicity je nevyhnutný. Tlač o vojne informuje, ale zdá sa, že politici majú zábrany povedať občanom, že boj môže trvať dlhšie, ako si myslia, a že nedostatok energie môže byť budúci rok ešte väčší.

Musíme chrániť zraniteľné miesta Západu, ktoré Putin a jeho mašinéria denne využívajú prostredníctvom kybernetickej vojny, organizovaného zločinu a korupcie. Patrí medzi ne kritická infraštruktúra, ako sú telekomunikačné štruktúry a podmorské káble, a regulácia volieb. Pokiaľ zostanú mäkké podbrušia nášho demokratického sveta odhalené, bude na ne útočiť.