Môj profil 
Predplatné
Do exkluzívnej súkromnej školy vo Švajčiarsku prichádza každé ráno krásna dievčina s havraními vlasmi, sprevádzaná autokolónou hodnou hlavy štátu. Jej identita je zahalená tajomstvom. Hovorí sa, že je dcérou bohatého medzinárodného obchodníka, no v skutočnosti je jej otcom Chálid bin Mohamed, neslávne známy korunný princ Saudskej Arábie.
Ešte donedávna ho chválili za odvážne spoločenské a náboženské reformy, no teraz ho obviňujú z účasti na vražde disidentského novinára. A keď sa jeho dcéra stane obeťou brutálneho únosu, obráti sa na Gabriela Allona – jediného muža, ktorému môže dôverovať – a požiada ho, aby ju našiel, kým nebude neskoro…
Nové dievča je majstrovsky napísaný špionážny triler, aké v posledných rokoch píše Daniel Silva a získava si čoraz viac čitateľov po celom svete.
„V auguste 2018 som začal pracovať na románe o pokrokovom mladom arabskom princovi, ktorý chcel modernizovať svoju nábožensky neznášanlivú krajinu a zaviesť prevratné zmeny na Strednom východe a v širšom islamskom svete,“ vysvetľuje pôvod knihy Daniel Silva. „O dva mesiace som však rukopis odložil, lebo saudskoarabský princ Mohamed bin Salmán, predloha mojej fiktívnej postavy, čelil podozreniu, že sa zaplietol do brutálnej vraždy Džamála Chášukdžího, saudskoarabského disidenta a novinára, ktorý písal pre Washington Post. Niektoré časti románu Nové dievča sú zjavne inšpirované okolnosťami jeho smrti. Ostatné udalosti sa však odohrali len vo fiktívnom svete Gabriela Allona, jeho spolupracovníkov a nepriateľov.“
Daniel Silva je americký spisovateľ, ktorý pôsobil ako korešpondent na Blízkom východe. Videl zblízka skutočnú vojnu i vojnu tajných služieb. Oženil sa s novinárkou, svoju prácu v médiách zavesil na klinec a stal sa profesionálnym spisovateľom. Vo svojom prvom románe Prísne tajné zobrazil boj tajných služieb na pozadí jednej z najväčších operácií 2. svetovej vojny – vylodenia Spojencov v Normandii.
Začítajte sa do novinky Nové dievča:
1] Ž E N E V A
Beatrice Kentonová prvá zapochybovala o totožnosti nového dievčaťa. Stalo sa to v zborovni o štvrť na štyri popoludní v jeden piatok na sklonku novembra. Nálada bola sviatočná a trochu odbojná, ako takmer vždy pred víkendom. Žiadna profesia nevíta koniec pracovného týždňa tak nedočkavo ako učitelia — vrátane učiteľov v elitných inštitúciách, akou bezpochyby bola Ženevská medzinárodná škola. Všetci sa rozprávali o plánoch na víkend. Beatrice nemala žiadne, a tak radšej mlčala, nechcela, aby to kolegovia vedeli. Mala päťdesiatdva rokov, bola slobodná a okrem bohatej tety, ktorá ju každé leto prichýlila vo svojom sídle v Norfolku, nemala ani príbuzných. Beatricin víkend sa skladal z cesty do supermarketu Migros a prechádzky okolo jazera kvôli postave, hoci tá sa ustavične rozpínala ako vesmír. Prvá hodina v pondelok ráno pre ňu predstavovala oázu v púšti samoty.
Ženevskú medzinárodnú školu, založenú dávno mŕtvou multilaterálnou organizáciou, navštevovali najmä deti diplomatov. Beatrice učila na druhom stupni literatúru a kompozíciu, jej žiaci pochádzali z viac ako sto rôznych krajín sveta. Aj zloženie učiteľského zboru bolo pestré. Vedenie školy sa usilovalo stmeliť zamestnancov koktailovými večierkami, neformálnymi stretnutiami a výletmi do prírody, no v zborovni platili iné pravidlá. Nemci držali s Nemcami, Francúzi s Francúzmi, Španieli so Španielmi.
V ten piatok popoludní bola slečna Kentonová jediná Britka v miestnosti okrem učiteľky dejepisu Cecelie Halifaxovej. Cecelia mala husté havranie vlasy a pri každej príležitosti sa zdôverovala slečne Kentonovej so svojimi politickými názormi. Nevynechala ani podrobnosti búrlivého sexuálneho dobrodružstva s Kurtom Schröderom, matematickým géniom z Hamburgu so záľubou v sandáloch Birkenstock, ktorý sa vzdal sľubnej kariéry v strojárstve, aby učil jedenásťročných násobiť a deliť.
Zborovňa na prízemí zámku z osemnásteho storočia mala okná obrátené na nádvorie, kde privilegovaní žiaci Ženevskej medzinárodnej práve nastupovali do luxusných áut nemeckej výroby s diplomatickými poznávacími značkami.
Zhovorčivá Cecelia Halifaxová sa uvelebila vedľa Beatrice. Rapotala čosi o škandále v Londýne, išlo o MI6 a ruskú špiónku. Beatrice ju nepočúvala. Pozorovala nové dievča.
Éterická dvanásťročná, už teraz krásna dievčinka s hnedými očami a čiernymi vlasmi bola ako zvyčajne na chvoste každodenného exodu. Beatrice sa nepáčilo, že škola nemá vlastné uniformy, iba pravidlá obliekania, ktoré slobodomyseľnejší žiaci beztrestne porušovali. Tá nová nie.
Mala na sebe drahé vlnené kúsky, aké predávajú v butiku Burberry v Harrods. Namiesto nylonového batoha koženú aktovku. Ligotavé lakové balerínky. Spôsobné dievča, skromné. No má v sebe čosi, pomyslela si Beatrice. Je z iného cesta. Nesie sa ako kráľovná. Áno, to je správne slovo. Kráľovná…
Nastúpila dva týždne po začatí školského roka — nie práve najvhodnejší čas, ale v Ženevskej medzinárodnej škole sa to stávalo bežne, keďže rodičia žiakov prichádzali a odchádzali ako voda v rieke Rhôna. Riaditeľ David Millar ju zaradil do Beatricinej triedy, hoci mala dvoch žiakov navyše.
Prijímací spis, čo jej dal, bol aj na tamojšie pomery priveľmi stručný. Stálo v ňom, že nové dievča sa volá Džihán Tantawiová, pochádza z Egypta a jej otec nie je diplomat, ale biznismen. Pokiaľ išlo o doterajšie školské výsledky, nič výnimočné. Považovali ju za bystrú, no nevynikala v ničom. Vtáčik pripravený vzlietnuť, pripísal David na okraj. Jedinú pozoruhodnú časť spisu tvoril odsek venovaný „osobitným potrebám“ žiačky. Rodina Tantawiovcov si zjavne potrpela na súkromie. Bezpečnosť je prvoradá, napísal David.
To vysvetľovalo, prečo teraz — aj inokedy — stál na nádvorí Lucien Villard, mimoriadne schopný šéf školskej bezpečnostnej služby. Lucien bol Francúz, predtým pôsobil v policajnej jednotke zodpovednej za ochranu zahraničných hodnostárov a najvyšších štátnych predstaviteľov Francúzska. Naposledy slúžil v Elyzejskom paláci v prezidentovej ochranke. David Millar často využíval Lucienov pôsobivý pracovný životopis ako dôkaz, že škola dbá na bezpečnosť všetkých žiakov, nielen Džihán Tantawiovej.
Nikto však neprichádzal do školy ani z nej neodchádzal ako ona. Čierna limuzína Mercedes, do ktorej práve nastúpila, by pristala aj hlave štátu. Beatrice sa v autách veľmi nevyznala, ale zdalo sa jej, že toto je opancierované a v oknách sú nepriestrelné sklá. Tesne za Mercedesom stál Range Rover so štyrmi zamračenými chlapmi v tmavých oblekoch.
Milan Buno, literárny publicista
.jpg)
