Naša voľba nie je prejavom morálnej lepry

Ponechajme bokom osobné politické názory a presvedčenie; ponechajme bokom, koho sme volili a komu chceme odovzdať hlas v budúcich voľbách. Každý z nás má nespočetné množstvo – často rozumných a neraz aj úplne iracionálnych argumentov –, prečo podporuje Igora Matoviča, Richarda Sulíka, Roberta Fica, Bélu Bugára či Andreja Danka. Dokonca aj voliči Mariána Kotlebu alebo Borisa Kollára sledujú ich podporou neraz úplne legitímne sociálne, ekonomické a politické záujmy. Opäť ponechajme bokom, do akej miery sú naše osobné politické preferencie mylné alebo správne. Väčšina z nás volí politikov a ich strany v presvedčení, že (i) najlepšie reprezentujú naše záujmy; (ii) sú menším zlom; (iii) v niektorých prípadoch dokonca relatívnym dobrom. Naopak, len ťažko si predstaviť niekoho, kto volí s presvedčením, že ním vybraná politická sila bude páchať zlo. Niežeby sa niečo také nedalo vôbec predstaviť alebo niežeby sa takí voliči nenašli, ale podpora otvoreného zla nie je väčšinovou motiváciou ľudí pri rozhodovaní sa, komu dajú hlas. Napriek tomu sa k sebe správame, akoby voľba opačného tábora bola prejavom morálnej lepry. A to je príčina (alebo aspoň jedna z nich) súčasnej katastrofálnej spoločenskej a politickej atmosféry.

Politický teleshopping

Bez toho, aby sme menovali a obviňovali konkrétnych politikov (len máloktorý relevantný činiteľ nemá v tomto ohľade maslo na hlave), do veľkej miery za tento úpadok môžu práve oni. Nemenujeme nikoho konkrétneho len preto, lebo cieľom tohto zamyslenia je hľadať mosty alebo aspoň lávky, po ktorých by sa k sebe mohli ľudia a politici začať približovať. Jedným dychom sa však žiada povedať, že medzi politikmi existuje úzka špička, ktorá v priebehu necelého desaťročia vniesla do politiky brutálny naratív, založený na osobných invektívach, manipulovaní s faktami i vyložených klamstvách. A tento repertoár na dennej báze predkladajú verejnosti s intenzitou teleshoppingu.

Médiá, namiesto toho, aby sa postavili proti vulgarizácii politického jazyka, primitívnej argumentácii a manipulovaniu s faktami, osvojujú si slovník politickej spodiny. Namiesto práce s holými faktami sa médiá stavajú do pozície samozvaných arbitrov medzi „slušnou“ a „neslušnou“ politikou. Namiesto triezveho hodnotenia politického diania sa novinári stávajú jeho aktívnou súčasťou. A namiesto upozorňovania na manipulovanie s faktami novinári mnohé manipulácie podporujú a ešte väčšie množstvo sami tvoria. Samozrejme, používajúc pri tom rovnako brutálny jazyk ako poniektorí sfanatizovaní politici, vydávajúc ho za oprávnené morálne rozhorčenie.

Čo je to byť za slušné Slovensko?

Každodenný kolotoč tlačoviek, produkovania káuz, ktoré verejnosť nestihne spracovať, pretože o 24 hodín neskôr jej politici a novinári servírujú ďalšie (pritom kauzou je čokoľvek, čo sa dá vhodne propagandisticky interpretovať, často bez ohľadu na realitu) sa odráža aj na správaní sa ľudí k sebe navzájom. Brutálny slovník v parlamente. Brutálny slovník na tlačovkách. Brutálny slovník v médiách. Invektívy, osobné útoky, nepodložené obvinenia. To je každodenná politická a mediálna produkcia a ešte aj zabalená do predstieraného morálneho rozhorčenia, aby bolo všetkým jasné, že na ostré slová máme právo!

Nečudo, že pod vplyvom tohto nepretržitého prúdu nenávisti z médií a sociálnych sietí sa radikalizujú aj postoje bežných občanov. Ľudia si na počkanie nadávajú do „kiskoidov“, „ficoidov“, slniečkárov, fašistov. Pokusy o uplatnenie zdravého rozumu sú v tejto atmosfére odsúdené na zánik, pretože vždy sa nájde niekto sfanatizovaný alebo aspoň dostatočne motivovaný, kto vám vynadá do zapredancov, zločincov a považuje vás, len preto, že nezastávate jeho stranícky pohľad na svet, za morálny a biologický odpad. Naozaj len pre ilustráciu a pobavenie uvádzame, že človek so sloganom „Som za slušné Slovensko“ na profilovej fotke vám na sociálnej sieti napíše, že ste „jebnutý Ďateľ“. Neurážame sa, len sa zamýšľame nad tým, ako asi vyzerá slušné Slovensko podľa človeka s takouto schopnosťou argumentovať.

Morálne právo pohŕdať

Problém nespočíva v polarizácii názorov ani v tom, že so sebou navzájom nesúhlasíme. Problémom je skľučujúca okolnosť, že mnohí z nás (politici a novinári predovšetkým) sú hlboko presvedčení, že majú morálne právo pohŕdať a brutálnym jazykom atakovať ľudí s iným, neraz aj veľmi triezvym názorom. Obzvlášť médiá si prácu uľahčujú tým, že človeka s neošúchanými názormi, ktorý len jednoducho nie je ochotný omieľať ideologické a propagandistické floskule, odbavia nejakým osobným útokom, pseudo-moralistickým odsúdením alebo ho jednoducho označia za konšpirátora. Nemálo ľudí si tieto pózy osvojuje a podľa toho sa aj správajú k svojmu okoliu.

A tak nielen na politickej scéne, ale aj medzi ľuďmi vyrastajú stále nové a ešte vyššie barikády a vznikajú ďalšie a ďalšie a ešte hlbšie priepasti. Akýkoľvek pokus o rozumnú komunikáciu s opačným brehom je považovaný za morálny úpadok a zradu, a preto sa dôrazne neodporúča. Pokračovanie tohto trendu môže viesť len k ďalšiemu radikalizovaniu, väčšej brutalite slovníka, k ešte hlbšiemu pohŕdaniu opačným názorom a na konci tejto špirály je nevyhnutne nejaká forma konfliktu. Či už nás čakajú predčasné voľby, alebo budú v riadnom termíne, isté je len jedno: nádej na zostavenie novej rozumnej vlády sa každý deň zmenšuje – už dnes je minimálna. Hrozba nebezpečného konfliktu je zato enormná. Presne tam vedie morálne právo opovrhovať.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli Datel.sk.