Srbsko 25. januára 2023 (HSP/Brave New Europe/Foto:TASR – Martin Baumann)

Súčasné ultimátum EÚ, ktoré bolo Srbsku a Kosovu doručené pred tromi dňami a ktorého presný obsah sa (na žiadosť delegácie EÚ) nezverejňuje, je výsledkom viac ako 20-ročnej frustrácie vo vzťahoch medzi EÚ a Srbskom (a tiež medzi EÚ a Kosovom), píše Branko Milanović vo svojom poslednom príspevku. Hlavným dôvodom sú sklamané očakávania. EÚ má Srbsku a ostatným nečlenským krajinám čoraz menej čo ponúknuť jednoducho preto, že členstvo už nemožno dôveryhodne sľúbiť a všetky ostatné výhody sú malé. EÚ teda môže ponúknuť len palice. Žiadne mrkvy. A v Srbsku je teraz podpora členstva v EÚ trvalo pod 50 %

EÚ mi pripomína tyranov, ktorí sa pohybovali v okolí mojej strednej školy v Belehrade. Prepadávali mladších žiakov a ponúkali im… tehlu. Chlapec by povedal: „Ale ja tú tehlu nepotrebujem“. Aha, tyran by odvetil: „Áno, viem, že potrebuješ, a stála by ťa desať dinárov“. Chudák chlapec by zaplatil 10 dinárov s vedomím, že za odmietnutie ho zbijú, udrú po hlave, kopnú – a ešte mu z vrecka vytiahnu desať dinárov.

Takto dnes prichádza EÚ do Srbska. Každý normálne inteligentný človek by povedal: „Nemáte čo predať a my nechceme kúpiť tehlu“. Ale EÚ potom začne vymenúvať ultimáta. Text ultimáta nepoznáme, ale netreba mať veľkú predstavivosť, aby sme si uvedomili, že hrozby musia siahať od pozastavenia rokovaní s EÚ, zrušenia podporných fondov EÚ (ktoré Srbsko dostáva ako kandidátsky člen), opätovného zavedenia víz, odrádzania investorov z EÚ až po prípadné ďalšie finančné sankcie (povedzme zákaz prístupu ku krátkodobým komerčným úverom), zákaz dlhodobých pôžičiek zo strany európskych bánk, EBOR a možno aj Svetovej banky a MMF a na úplný koniec prvky skutočného embarga a možno aj zabavenie majetku. Srbsko nemá oligarchov, ale má rezervy Národnej banky a mnoho spoločností, ktoré držia peniaze v zahraničných bankách, aby mohli financovať obchod.

Otázka teda znie: môže krajina prežiť takéto sankcie, ktoré môžu trvať päť až desať až dvadsať rokov? Možno aj dlhšie. V prvom rade si treba uvedomiť, že takéto náklady sú uvalené na 99 % obyvateľstva, pre ktoré prijatie ultimáta nemá žiadny ekonomický význam. Možno len 1 % etnicky srbského obyvateľstva, teda tých, ktorí žijú v Kosove, by mohlo prísť o niektoré práva v dôsledku neekonomických požiadaviek obsiahnutých v návrhu EÚ. Je potrebné si túto skutočnosť jasne uvedomiť: odmietnutie znamená stratu pre 99 % ľudí, aby sa zabezpečila určitá, možno iluzórna ochrana pre 1 %.

Aké by však boli dôsledky odmietnutia? Z domáceho hľadiska to bude ešte viac stimulovať rast nacionalizmu. Nielenže – povedia nacionalisti – sme celý čas vedeli, že nás Európa nechce a nenávidí, ale teraz je jasné, že nás chce zničiť. Za takýchto podmienok sa budú rodiť najrôznejšie bláznivé plány. Rusko bude tieto šialenosti podporovať nie preto, že by mu na tom veľmi záležalo, ale preto, že má motiváciu vytvoriť čo najviac problémov na ktoromkoľvek mieste na svete, aby sa Západ začal zaoberať niečím iným ako Ukrajinou.

V podmienkach zníženého HDP by tak došlo k explózii nacionalizmu. Strata by mohla byť v závislosti od prísnosti sankcií až 5 – 10 % HDP v prvom roku. To by rozdelilo verejnosť. Hoci v súčasnosti sú všetky strany za odmietnutie ultimáta a proeurópske strany, ktoré boli Európou mnohokrát podvedené, zaujali silne protiakčný postoj, zdanlivo silnejší ako vláda, je však pravdepodobné, že po niekoľkých rokoch by sa verejnosť v telese vážne rozdelila na „stranu odmietnutia“ a zástancov nových rokovaní s EÚ. Ak sa tieto strany stanú rovnocennými a začnú sa navzájom prudko obviňovať, mohlo by sa to skončiť občianskou vojnou. Keďže Západ by mal v Srbsku len veľmi málo spriatelených strán, s ktorými by mohol rokovať, a keďže Srbsko je obklopené členmi NATO, nemožno vylúčiť ani formálnu okupáciu krajiny zo strany NATO.

Nemali by sme zabúdať, že v súčasnosti sú Bosna aj Kosovo protektorátmi NATO a že Západ môže kedykoľvek jediným krokom zvrhnúť vlády v Čiernej Hore a Severnom Macedónsku. Okrem toho sú vo všetkých týchto krajinách a v ďalších pohraničných štátoch (Rumunsko, Chorvátsko, Bulharsko, Maďarsko) jednotky NATO. Podobne ako počas druhej svetovej vojny by tie isté krajiny mohli jednoducho vpochodovať.

A čo ekonomika? Prvotné dôsledky by boli silne negatívne, ale Srbsko má v porovnaní s Ruskom určité výhody. Nie je také závislé od Západu ako Rusko pred 24. februárom 2023 a na rozdiel od Ruska nemusí držať krok s technologickým vývojom na vojenské účely. Keďže však Srbsko realizuje viac ako dve tretiny svojho obchodu so Západom, obchod sa v závislosti od závažnosti sankcií výrazne obmedzí, čo zníži vývoz a HDP. Zahraničné investície, ktoré opäť prichádzajú najmä z EÚ, by vyschli. Nezamestnanosť by sa zvýšila a reálne príjmy by klesli. Mladí ľudia budú čoraz viac opúšťať krajinu. Pri už aj tak veľmi nepriaznivej demografickej štruktúre by zostali najmä starší ľudia v dôchodkovom veku.  Kto by potom zarábal na vyplácanie týchto dôchodkov?

Možno najzákernejšie je, že určitá forma obchodného nátlaku EÚ by stimulovala alternatívne, nelegálne spôsoby obstarávania zakázaného tovaru. Tak tomu bolo v období komplexných sankcií OSN voči Srbsku a Čiernej Hore v rokoch 1992 až 1995. Nové sankcie vytvoria zločinecké skupiny, ktoré by mali takýto dovoz pod kontrolou. Postupne by podplácali a potom ignorovali políciu a úrady a v niektorých prípadoch by ich dokonca nahradili (ako sa to už stalo). Vládnuť bude mafia.  Okrem toho sa Srbsko, ktoré je už teraz centrom obchodu s drogami, stane ešte viac centrom, pretože vláda nebude mať žiadnu motiváciu kontrolovať takýto obchod, ak väčšina predaja pôjde do západných krajín. V skutočnosti by využívanie obchodu s narkotikami mohlo byť jedným z mála nástrojov, ktoré by srbská vláda mala na to, aby vrátila úder EÚ.

Čím dlhšie by situácia trvala, tým slabšia by bola vyjednávacia pozícia Srbska. EÚ bude nespokojná a (v súkromí) by si uvedomovala svoju neschopnosť a neochotu prispieť k niečomu pozitívnemu, ale keďže ovláda médiá a naratív, celú vinu presunie na „nespolupracujúce Srbsko“ a „ruských agentov“. A po 4 – 5 rokoch by Srbsko prejavilo známky ochoty rokovať, ale jeho relatívne postavenie by bolo horšie ako dnes. Takže by mohlo stratiť päť alebo viac rokov a skončiť s rovnakou alebo dokonca horšou dohodou.

Akceptovať dohodu neznamená, že sa vám musí páčiť. Srbsko už trikrát odmietlo podobné ultimáta. V roku 1914, keď v podstate prijalo deväť z desiatich bodov rakúsko-uhorského ultimáta (a požiadalo o spresnenie desiateho), len aby ho Rakúšania napadli.  Druhýkrát akceptovalo členstvo v Osi v roku 1941, a to na celých 72 hodín, a potom ho po vojenskom prevrate de facto odmietlo. Za trest ho Nemecko brutálne napadlo, čo viedlo k masívnemu bombardovaniu Belehradu, okupácii, rozpadu krajiny, štyrom rokom vojny a viac ako miliónu mŕtvych.

Tretíkrát Srbsko odmietlo ultimátum NATO v Rambouillet v roku 1999 a bolo tri mesiace riadne bombardované, kým neprijalo inú verziu toho istého.  Toto sú predchodcovia, ktorých by sme mali mať na pamäti. Nie sú veľmi veselé.