Cena pre Madeleine Albrightovú ?

Vyjadrenia M. Albrightová vo funkcii ministerky zahraničia USA o “čiernej diere” boli veľmi urážlivé už za Mečiara, hoci vtedy ešte u mnohých panovala ilúzia o USA. Avšak podobná rétorika by sa nemala v diplomacii používať vôbec, pretože aj z menších urážok už vznikli konflikty medzi štátmi. Je síce možné, že Albrightová nechcela uraziť Slovensko, ale iba vládu Vladimíra Mečiara, napriek tomu však bola jej rétorika neprijateľná pre Slovensko ako také. Môžeme diskutovať o rôznych chybách Mečiarove vlády, ale SR nebola žiadna “čierna diera” ani v jeho období.

Žiaľ, tento spôsob rétoriky nie je pre politikov USA ničím výnimočným, existuje mnoho príkladov urážlivých prejavov voči iným krajinám, najmä z obdobia prezidenta G. Busha ml. (napr. pojem “darebácke štáty”). Avšak aj Albrightová považovala hrubý slovník za bežnú prax, a preto nie je prekvapujúce, že sa Slovensku za svoje hrubé slová dodnes neospravedlnila. Albrightová je vplyvný človek vo Washingtone a má stále čo povedať k otázkam svetovej politiky, avšak slovenskí politici by sa jej až tak báť nemali a mali by jej na Globsecu dať najavo, že na urážku nezabudli.

Veľmi smutný je v tejto súvislosti fakt, že udeľovanie ceny pre Albrightovú podporovali aj dve slovenské ministerstvá ako partneri: ministerstvo zahraničných vecí a ministerstvo obrany. U ministra M. Lajčáka podpora oceňovania M. Albrightovej neprekvapuje, u ministra obrany za SNS však už trochu áno. Je zvláštne, že na konferencii o bezpečnosti SR hovorili ľudia, ktorí nedokážu brániť Slovensko ani pred verbálnymi útokmi z cudziny. Naopak, za tieto urážky sa odvďačujú udeľovaním cien…

Albrightová navyše nielen urazila Slovensko, ale na svedomí má aj horšie veci. Práve ona bola architektom vojny v Juhoslávii 1999, ktorá bola v rozpore s Chartou OSN a medzinárodným právom. Výsledkom tejto agresie NATO v Kosove nebol skutočný mier, ale iba etnická čistka v obrátenom garde: po roku 1999 vyhnali kosovskí Albánci štvrť milióna Srbov z Kosova. Práve kvôli ignorovaniu princípov OSN v roku 1999 stratilo medzinárodné právo svoju dôveryhodnosť a v 21. storočí sa nielen USA, ale aj iné štáty prestali riadiť pravidlami OSN. Jedným zo zakladateľov tohto trendu je M. Albrightová.

Jednostrannosť podujatia

Globsec je oficiálne bezpečnostnou konferenciou, v skutočnosti ale ide skôr o zjazd jednej názorovej skupiny – podporovateľov politiky USA a NATO. Stačí si pozrieť jednostranné zloženie účastníkov a každému bude hneď jasné, o čo na konferencii ide.

O mnohom svedčí aj zostava slovenských účastníkov. Okrem oficiálnych predstaviteľov sú tam uvedení zástupcovia tretieho sektora a médií, všetci s úplne jednostranným pohľadom na svet: najmä M. Bútora, Káčer, J. Kobzová, K. Hirman, M. Hudec, Š. Hríb, A. Matišák a dokonca aj J. Smatana, známy bojovník proti “ruskej propagande”. Naopak, do žiadneho diskusného panelu neboli pozvaní odborníci na problematiku bezpečnosti s odlišnými názormi, ani F. Škvrnda, ani E. Chmelár, ani ďalší.

Podobne aj zloženie účastníkov z iných krajín Európy vyzeralo veľmi jednostranne a hoci sa v týchto krajinách objavujú aj odlišné pohľady na otázky bezpečnosti, na Globsec pozývajú v podstate iba presvedčených “atlantistov”. Pri takomto zloženídiskusných panelov je už vopred jasné, k akým záverom sa dopracujú.

Kvôli nemožnosti pluralitnej diskusie si konferencia Globsec už v minulých rokoch získala zlé meno v niektorých krajinách sveta. Na podujatí sa preto nezúčastňujú najmä oficiálni predstavitelia Ruska a Číny. Neveria totiž, že by sa na Globsecu dalo skutočne hľadať nejaké racionálne riešenie aktuálnych bezpečnostných problémov sveta…

Keďže však „Ruská výzva“ bola jednou z piatich hlavných tém konferencie, tak sa organizátori snažili dotiahnuť z Ruska aspoň niekoho: podarilo sa im získať A. Aksenenoka, bývalého ruského veľvyslanca v SR z rokov 1998 – 2002, J. Nadoršina, bývalého poradcu ministra hospodárstva a A. Timofejeva, predstaviteľa akademickej neziskovej organizácie. Avšak napriek tomu, že uvedené osoby môžu priniesť zaujímavé pohľady, ide len o súkromné názory.

Nové správy z Ukrajiny

Nezáujem Ruska o Globsec ostro kontrastuje so silným záujmom ukrajinských politikov. Na rozdiel od Ruska je na konferencii prítomných mnoho ukrajinských oficiálnych predstaviteľov. Prítomný sú D. Šimkiv, šéf úradu ukrajinského prezidenta, P. Klimkin, minister zahraničných vecí, poslanec M. Najjem, ale napr. aj I. Mikloš, poradca, ktorý bol donedávna ešte navrhovaný ako nový minister financií Ukrajiny.

Vzhľadom na to, že nedávno bola vytvorená nová ukrajinská vláda, hovorilo sa aj o nej. Patrilo by sa však o nej hovoriť trochu kritickejšie. Na novej situácii na Ukrajine je zaujímavých viacero faktov a mnohé opatrenia budia obavy. Nová ukrajinská vláda je blízka prezidentovi P. Porošenkovi a jej zloženie príliš nesvedčí o snahe podporiť mierový proces z Minska.

Navyše, nová vláda bola vytvorená aj vďaka podpore extrémistov a ukrajinský fašista A. Parubij sa vďaka podpore vlády stal novým predsedom parlamentu. Jeho prvé vyhlásenie bolo pritom hneď veľmi konfrontačné – potvrdil snahu zaviesť voči Rusku víza. To nie je príliš rozumný návrh, pretože Rusko by zaviedlo víza recipročne a tým by boli poškodené milióny Ukrajincov, pracujúci v Rusku ako tzv. gastarbajteri. Pochybujem, že nová ukrajinská vláda má pre týchto ľudí prácu a tak by sa skôr obrátili smerom do Európy.

Účastníci a ich vzťah k fašizmu

Jednou z tém konferencie je i šírenie pravicového extrémizmu v Európe. Pred týmito hrozbami varoval vo svojom vstúpení A. Kiska, boli im však venované aj samostatné panely. Je trochu paradoxné, že tému fašizmu riešili na konferencii, ktorá je otvorená rôznym podporovateľom pravicového extrémizmu z Pobaltia a z Ukrajiny. Problémom pritom nie je len nový predseda ukrajinského parlamentu, problémom sú aj ďalšie kroky provládnych verejných inštitúcií na Ukrajine. V niektorých častiach západnej Ukrajiny bol 9. máj oficiálne vyhlásený za smútočný deň.

Pamätáme si, ako mnohých z nás pobúrilo, keď M. Kotleba vo funkcii predseda BBSK vyvesil 29. augusta 2015 čierne vlajky miesto toho, aby išiel položiť veniec k pamätníku SNP. Tvrdil, že si tým chcel uctiť všetky obete. Lenže presne tento argument používajú i ľvovskí extrémisti pre označenie 9. mája za smútočný deň. Vyhlásenie 9. mája za deň smútku na západnej Ukrajine je pritom ešte väčšia hanebnosť než čierne vlajky počas osláv SNP. Úplne najhoršia je ale nulová reakcia pomajdanských ukrajinských štátnych orgánov. Za Janukovyča prokuratúra aspoň zabránila vyvesovaniu smútočných vlajok na verejných budovách.

Je paradoxné, že podobné javy na Ukrajine nevyvolávajú pobúrenie západnej elity, ktorá inak neustále varuje pred extrémizmom. Dvojitý meter na ukrajinský fašizmus používajú i podporovatelia Globsecu na čele s A. Kiskom. Žiaľ, niekedy to vyzerá, že stačí, aby fašisti vyhlásili podporu NATO a stanú z nich okamžite „demokrati“. O oportunistickom postoji Západu k fašizmu a nacizmu svedčí i to,ako západné štáty hlasovali pri odsudzovaní fašizmu a nacizmu v OSN.

Západné štáty pritom nemajú pri otázke podpory fašizmu vôbec čisté svedomie. Platí to hlavne pre Pobaltie. Za zmienku stojí napr. lotyšský minister zahraničných vecíE. Rinkievičs, ktorý sa tiež zúčastňuje na konferencii Globsec. Práve on pobúril rusko-jazyčné obyvateľstvo Lotyšska v januári 2013, keď vyhlásil, že 9. máj nie je hodný osláv a postavil ho na jednu úroveň s fašistickými sviatkami. Je síce pravda, že E. Rinkievičs sa v súčasnosti ako minister zahraničia priamo nezúčastňuje na oslavách sviatku lotyšských Waffen SS 16. marca (Deň legionárov), avšak v roku 1998, keď bol Deň legionárov vyhlásený za štátny sviatok Lotyšska, pracoval ako  tajomník na ministerstve obrany, ktoré oslavy tohto štátneho sviatku organizovalo.

Neokoloniálne diskusie

Dôležitou témou konferencie bola aj téma Blízkeho Východu a úloha Západu v tejto oblasti. Objavili sa panely o Iráne, Sýrii či o migrantoch. Iránu sa venoval panel s názvom “Irán enterstheStage” (Irán vstupuje na scénu), Sýrii sa venovalo niekoľko panelov. Charakteristické pre všetky tieto panely ale bolo, že tam chýbali zástupcovia Sýrie alebo Iránu. Objavili sa síce nejakí panelisti arabského pôvodu (napr. z Jordánska), ale išlo opäť o názory spojencov Západu.

Pre Západ je veľmi typické, že chce o krajinách Blízkeho Východu diskutovať bez nich a predpisovať im, čo majú robiť. 21. storočie je plné týchto príkladov. Možno by však nebolo na škodu poučiť sa z chýb minulosti a diskutovať i s predstaviteľmi sýrskej vlády, pretože sa stále jasnejšie ukazuje, že bez B. Asada nie je možné dosiahnuť riešenie konfliktu. V mentalite organizátorov Globsecu však pretrváva neokolonialistické myslenie – o Sýrii bez predstaviteľov Sýrie, o Iráne bez predstaviteľov Iránu…

Za veľké faux-pas možno považovať aj pozvanie K. Volkera z McCain Institutefor International Leadership pri témach Blízkeho Východu: http://www.globsec.org/globsec2016/panellist/kurt-volker. Nebudem sa zaoberať problémom inštitútu, nazvanom po americkom senátorovi J. McCainovi, ale za otázne považujem pýtať sa predstaviteľa tohto inštitútu na boj s Daešom. Na internete totiž koluje množstvo materiálov o tajných návštevách senátora J. McCaina v Sýrii, dokonca sa mal stretnúť i s “kalifom” Daešual-Baghdádího, i keď J. McCain sám stretnutie popiera.

Veľmi typické pre konferenciu bolo i zloženie diskusného panelu “EuropeunderAttack: In need of a New inteligence Model” (Európa pod paľbou: potreba nového modelu spravodajstva). O spravodajskej modeli pre Európu tu diskutovali panelisti pôvodom z USA s jedným izraelským a jedným nemeckým účastníkom. Tu si treba položiť otázku, či je naozaj vhodné, aby o európskej bezpečnosti diskutovali Američania. Ak si niekto myslí, že americkí bezpečnostní experti potrebujú chrániť európski záujem, tak sa mýli.

Koho záujem chráni Globsec?

Hoci na Globsecu panuje snaha vytvárať predstavu nerozbornej jednoty EÚ a USA “na večné časy”, tieto dva subjekty nemajú rovnaké záujmy ani na Blízkom Východe, ani pri migračnej kríze, ani pri iných otázkach. Podobne, ani Slovensko nemá tie isté záujmy ako USA.

Slovenské štátne orgány by preto mali chrániť nie americký, ale slovenský záujem a nepodporovať z verejných zdrojov militaristické podujatia v prospech iných krajín. Najmä by však nemali oceňovať tých, ktorí našu krajinu hanobia!

Branislav Fábry