Paradise Papers a daňové raje v EÚ

Diskusia o daňových rajoch nie je v Európe novou témou, pravidelne sa vracia a opakovane budí silné rozhorčenie verejnosti. Po Panama Papers sa v tomto roku objavili tzv. Paradise Papers. Tieto dokumenty ukázali skupinu klientov globálne pôsobiacich kancelárií, napr. kancelárie Appleby, ktoré sa špecializujú na tzv. offshore praktiky a na schránkové firmy. Pri ich činnosti ide pritom najmä o to, aby sa zisky klientov nezdaňovali v krajinách, v ktorých sa vytvárajú, ale tam, kde to bude pre klienta najvýhodnejšie. Toto konanie sa deje zväčša legálne. Uvedený systém schránkových firiem využívajú najvýznamnejšie a najväčšie firmy sveta, od Apple až po Nike. Daňové triky využívajú aj známe fyzické osoby, od speváčky Madonny až po držiteľa Nobelovej ceny za mier za rok 2016, prezidenta J. M. Santosa.

V zahraničí sa vedie otvorenejšia diskusia než u nás, pretože u nás sa ešte stále objavuje snaha označovať kritiku veľkých ekonomických subjektov za ľavicový extrémizmus. Paradise Papers však opäť raz poukázali na zvrátenosť celého systému. Problém je naozaj dramatický, veď aj podľa údajov OECD, ktorá určite nie je sociálne orientovaná a stojí na strane veľkého kapitálu, každý rok prostredníctvom legálnych daňových trikov z dane z príjmov právnických osôb strácajú štáty až do 240 miliárd dolárov. Niektoré ďalšie odhady sú však veľa vyššie a k tejto sume treba prirátať aj nelegálne daňové podvody. Potom je očividné, prečo chýbajú príjmy do rozpočtov mnohých štátov sveta.

Na riešenie tragickej situácie v oblastí daňových únikov nemožno efektívne použiť ani klasické liberálne riešenia, napr. znižovanie daní. V celej EÚ sa od 90-tych rokov prudko znížila daň z príjmov právnických osôb. Daňové raje sú však napriek klesajúcim daniam v obľube čoraz viac. Tí, ktorí sa pokúsia niečo s daňovým únikom urobiť, stoja proti mohutnej koncentrácii daňových poradcov a právnikov, ktorí z celého systému profitujú. Častým pravidlom je aj to, že zástupcovia niektorej zo štyroch veľkých audítorských spoločností (KPMG, PWC, Deloitte, Ernst&Young) sa zúčastňujú na rozhodovacích procesoch o daňových rajoch na európskej úrovni a tam dokážu snahy o nápravu zablokovať.

Holandsko ako daňový raj

Žiaľ, jedným z hlavných dôvodov, prečo tento systém daňových rajov môže nerušene fungovať, je spolupráca významných politických subjektov pri jeho kreovaní. Napriek všetkej kritike aktivistov, sú daňové raje prítomné aj priamo v EÚ. Najčastejšie sa hovorí o Luxembursku, kde daňový raj vytvoril práve J. C. Juncker, súčasný predseda EK. Ide ale aj o ostrovy Malta, Jersey, Man či ďalšie. Zrejme najväčším daňovým rajom v EÚ je však Holandsko, ktorého minister J. Dijsselblom stojí na čele Euroskupiny. Holandsko využívajú mnohí daňoví špekulanti, napr. zo zadĺženého Grécka. Je zaujímavé, že ich daňové úniky do Holandska zosilnel práve v čase, keď grécky rozpočet potreboval čo najviac príjmov.

V otázke daňových rajov môžeme rozlišovať medzi tzv. sink countries a tzv. conduit countries. Sink countries sú krajiny, v ktorých príjmy vytvorené systémom daňových únikov končia. Typickým znakom týchto krajín je nízka daň z príjmov. Ide zväčša o krajiny mimo EÚ, napr. Bermudy alebo Kajmanské ostrovy. Naopak, medzi conduit countries patria štáty, ktoré sa vyznačujú tým, že umožňujú daňové úniky prostredníctvom finančných transferov. Medzi krajiny, ktoré takýto systém vytvárajú, patria práve bohaté štáty západnej Európy. Najvýznamnejším spomedzi conduit countries je Holandsko a takmer štvrtina investícii (23%), ktoré putujú do cieľových sink countries, prechádza práve cez túto krajinu. Pre porovnanie, cez Švajčiarsko prechádza 6% podobných investícií.

Holandsko využíva viaceré nástroje na daňové úniky. Jedným z nich je možnosť priamej dohody medzi daňovými orgánmi štátu a koncernami, ktoré zostávajú dôverné. Dôležité sú aj daňové úľavy v oblasti duševného vlastníctva, ale tiež právo obchodných spoločností. Ide najmä o komanditnú spoločnosť, ktorá podľa holandského práva netvorí daňový subjekt, ale v podstate len formu partnerstva. Daňovými subjektmi sú jednotliví partneri, zatiaľ čo iné jurisdikcie vnímajú ako daňový subjekt komanditnú spoločnosť. Táto forma sa uplatňuje najmä vo vzťahu k investíciám z USA (IBM, PepsiCo, atď.), kde sa v rámci dohôd proti dvojitému zdaňovaniu darí veľkým investorom zbavovať daňových povinností. Cez tento systém prechádza ročne asi 500 miliárd dolárov ziskov.

V Holandsku vzrastá počet komanditných spoločností, ale aj iných obchodných spoločností, vrátane dcér uvedených komanditiek. Vytvára sa množstvo tzv. schránkových firiem a viac ako polovica z 500 najväčších firiem z USA má v Holandsku aspoň jednu dcérsku spoločnosť. Často s jasným daňovým účelom… V Amsterdame sa nachádza mnoho schránkových firiem a niektoré ich sídla sú už legendárne, napr. tisíce firiem sídlia v budove na Prins Bernhardplein 200, Amsterdam. Praktiky holandského daňového raja sú známe už dlhé roky, ale Holandsku sa darí vďaka silnému lobbyizmu unikať sankciám iných štátov. V USA sa Holandsku s pomocou Americkej obchodnej komory podarilo vylobovať vyňatie zo zoznamu daňových rajov, hoci ich tam B. Obama pôvodne zaradil. Podobne to platí aj o EÚ, ktorá nedávno vydala zoznam daňových rajov, avšak Holandsko a Luxembursko sa v ňom nenachádzajú.

EMA v daňovom raji a naša diplomacia

Najväčším škandálom vo vzťahu k holandskému daňovému raju je vysoká tolerancia daňových praktík zo strany EÚ. Holandský daňový raj nie je  nová téma, po odhaleniach v Paradise Papers sa však dostal opäť do centra pozornosti. Na boj proti daňovým rajom by sa mali využiť všetky možné sankcie a Brusel by mal voči nim postupovať aspoň tak, ako napr. voči Poľsku. Miesto toho EÚ rozhodla, že Európska lieková agentúra (EMA) sa z Londýna presunie do Amsterdamu. Ide o veľmi významnú inštitúciu, s nezanedbateľným rozpočtom a jej príchod prináša mnoho rozvojových impulzov pre sídelnú krajinu. Ak však EÚ v čase vrcholiaceho škandálu Paradise Papers podporila presun tejto agentúry do daňového raja, je to zlé znamenie pre budúcnosť EÚ. Žiaľ, „eurohujeri“, ktorí takto konajú, to s Európou nemyslia dobre.

Hoci na Slovensku existovali silné očakávania, že EMA príde práve sem, Bratislava sa pri konečnom hlasovaní umiestnila zle aj v porovnaní s inými kandidátmi (Miláno, Kodaň). Treba otvorene povedať, že značnú vinu na tomto debakli nesie slovenská diplomacia, ktorá sa tejto téme nedostatočne venovala. Naši diplomati mali vyvinúť viac úsilia najmä vtedy, keď začala kampaň na očierňovanie Bratislavy ako kandidátskeho mesta. Je pravdepodobné, že podpisovú akciu proti premiestneniu EMA medzi jej zamestnancami do Bratislavy neformálne podporovalo práve Holandsko. Lenže tak ako Holandsko napomáhalo inštrumentalizovať otázky LGBT proti Bratislave, tak mohla i naša diplomacia pomôcť inštrumentalizovať otázky daňových rajov proti Amsterdamu. V čase vrcholiaceho škandálu s Paradise Papers by to bolo priam žiaduce!

Niektoré námietky zamestnancov EMA voči Bratislave mohli byť odôvodnené, určite však boli spolitizované. Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby sa niektorí zamestnanci EMA ohradili proti Amsterdamu, pretože fungovanie tamojšieho daňového raja znižuje aj príjmy do rozpočtu EÚ. Prinajmenšom by ich upozornili  na povinnosť dodržiavať politickú nestrannosť… Aj tvrdenia niektorých osôb o „celospoločenskej nepripravenosti“ Slovenska ako dôvod na odmietnutie Bratislavy nie sú presvedčivé a väčšina zamestnancov by EMA neopustila ani v prípade príchodu do SR. Miesta úradníkov a zamestnancov európskych inštitúcií sú veľmi lukratívne a málokto by o luxus euroúradníkov s množstvom sociálnych výhod chcel prísť. Navyše, i v prípade „neznesiteľnosti kultúrneho prostredia“ v SR by sa zamestnanci mohli ľahko presťahovať do Viedne, z ktorej sa dá do Bratislavy dochádzať a ktorú nemožno považovať za kultúrne inferiórne mesto…

Žiaľ, naša diplomacia mala v čase určovania nového sídla EMA iné priority. Napr. na MZV sa obrovské množstvo energie sa počas celého roku 2017 míňalo na prípravu rusofóbnej bezpečnostnej stratégie a na zvyšovanie podpory verejnosti pre militarizmus. Naši diplomati boli veľmi rýchli, keď bolo treba útočiť na tých, ktorí šíria „ruskú propagandu“, boli však veľmi pomalí pri odsudzovaní krajín ako Holandsko, ktoré ochudobňujú európskych partnerov svojim škandalóznym daňovým systémom. Navyše, čelní slovenskí diplomati sa uchádzali o rôzne funkcie v medzinárodných inštitúciách a keby tvrdšie presadzovali sankcie pre daňové raje alebo poukazovali na daňové triky „investorov“, rozhnevali by tým niektorých vplyvných prominentov.

Návrat do feudalizmu

Zásadný význam daňových rajov spočíva v tom, že odstraňuje posledné ilúzie o „demokratickom právnom štáte“ v Európe či inde na svete. Prostredníctvom daňových rajov sa tiež pripravuje návrat feudálnych praktík, keď existovali privilegované skupiny obyvateľov (šľachta a vysoký klérus), ktoré boli zbavené daňových povinností. Takto to fungovalo i vo Francúzsku pred Veľkou francúzskou revolúciou, keď tzv. tretí stav tvorený živnostníkmi a sedliakmi znášal celé finančné bremeno štátnych výdavkov. Generálne stavy, ktoré kráľ zvolal na rok 1789, mali legalizovať ďalšie zvýšenie daňového bremena tretieho stavu, avšak tento to odmietol a vyvolal revolúciu.

V súčasnosti sa situácia z obdobia feudalizmu opakuje. Daňové bremeno sa čoraz viac prenáša na chudobnejšie skupiny obyvateľstva, zatiaľ čo milionári platia iba nepatrné dane. To musí nutne vyvolávať nespokojnosť. Stačí si napr. predstaviť majiteľa kníhkupectva na Slovensku, ktorý musí riadne platiť daň z príjmu a porovnať ho s koncernom Amazon, ktorý platí na daniach len zlomok zo svojich európskych príjmov. To isté platí pre majiteľa kaviarne, ktorý súťaží so Starbucksom či majiteľa reštaurácie, ktorý súťaží s McDonalds. Ešte horšie sa musia cítiť osoby v núdzi. Neustále sa tematizuje ich „zneužívanie“ sociálnych dávok, na zneužívanie daňových inštitútov veľkými ekonomickými subjektami sa však hľadí ako na „gavaliersky delikt“.

Daňové raje sa nedajú ospravedlniť ani tým, že pri nich ide o legálne konanie v súlade so zákonom. Toto je však iba ďalšia podobnosť s feudalizmom – aj tam bola daňová diskriminácia chudobných vytvorená na základe práva. Legálne vtedy bolo napr. aj pirátstvo, ktoré britskí a francúzski piráti vykonávali na základe licencií od svojich panovníkov. Legálny bol dokonca aj britský obchod s ópiom v Ázii v 19. storočí. Konanie na základe práva však sotva ospravedlňuje vážne zločiny, ktoré takto vznikajú. Platí to aj pre daňové a odvodové triky súčasnosti – tie sú napriek legálnosti závažným zločinom, ktorý nepriamo spôsobuje množstvo obetí na životoch, napr. v zdravotníctve. To platí nielen pre obete hladomorov v tzv. treťom  svete, ale aj pre obete zlyhávania sociálnych systémov v Európe…

Viac spravodlivosti a menej daňových rajov

V súčasnom svete je hlavným problémom sveta nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva medzi skupinami obyvateľov. Tento trend vytvára obrovskú nestabilitu v spoločnosti a v niektorých krajinách už viedol ku krvavým revolúciám. Jedným z hlavných nástrojov na pokračovanie tohto trendu sú aj daňové raje, ktoré sa stále viac dotýkajú aj daňových trikov a obchádzania zákonov v krajinách EÚ. Napriek tomu, že ide o zákonné postupy, tieto triky predstavujú tzv. zákonné bezprávie, ktoré by malo ustúpiť nadzákonnému právu a spravodlivosti. Keď naši zákonodarcovia boli ochotní retroaktívne aplikovať tzv. Radbruchovu formulu o vzťahu práva a spravodlivosti voči Mečiarovým amnestiám z minulosti, mali by byť schopní aplikovať ju aj proti legálnym, ale nespravodlivým daňovým únikom, ktoré predstavujú hlavný problém súčasnej ekonomiky.

Branislav Fábry