Žiaľ, za prvý mesiac sa vyprodukovala najviac kontroverzií práve v tejto oblasti a svojimi vyjadreniami vyvolala viac konfrontácie než iní prezidenti za celé volebné obdobia. Obvykle sa politikovi v novej funkcii dáva sto dní, aby ukázal, čoho je schopný, avšak v prípade Z. Čaputovej nebol potrebný ani takýto čas, aby sa ukázalo, že je aktivistickou prezidentkou s čierno-bielym videním sveta.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Inauguračná rozprávka o dobre a zle

• Návštevy v Česku a v Maďarsku

• Čaputová verzuis Rusko

• Čaputová verzus Bielorusko

• Čaputovej rétorika voči Číne

• Čaputovej atlantizmus

Inauguračná rozprávka o dobre a zle

Prvý „prešľap“ v oblasti zahraničnej politiky sa Z. Čaputovej podaril už pri jej inauguračnom prejave. Nová prezidentka v ňom vyjadrovala silno prozápadné postoje, čo sa dalo čakať a bolo to aj v súlade s jej predvolebnými postojmi. Problémom však boli niektoré vyjadrenia, pri ktorých predniesla miesto vecného hodnotenia rozprávku s jednostranným videním sveta: „Neveľkému štátu v strede Európy sa nemohlo stať nič lepšie, než to, že patrí do spoločenstva, ktoré spája ekonomickú prosperitu so sociálnou solidaritou, a od každého členského štátu očakáva, že bude dodržiavať princípy medzinárodného práva.“

Tvrdenie, že západné spoločenstvo očakáva od každého členského štátu NATO a EÚ dodržiavanie princípov medzinárodného práva je viac než len omyl – ide o zákerné klamstvo. Netreba opakovať, že západné veľmoci, ktoré sú našimi spojencami v NATO a EÚ, si z medzinárodného práva ťažkú hlavu nerobia. USA, Veľká Británia či Francúzsko opakovane porušili medzinárodné právo pri riešení konfliktov na Blízkom Východe a dodnes sa protiprávne zdržujú na území iných suverénnych štátov, napr. v Sýrii. Z hľadiska princípov medzinárodného práva sú formou agresie aj útoky bezpilotnými lietadlami na území iných štátov. Tieto útoky pritom vôbec nezačali za D. Trumpa, ale masívne ich využívala aj administratíva B. Obamu. Keď Z. Čaputová povedala v inauguračnom prejave „Ponúkam odbornosť“, práve pri otázkach medzinárodného práva ukázala ako právnička neodbornosť a pokrytectvo.

Vážnym problémom je aj neúcta nášho spojenca z USA voči medzinárodným inštitúciám, ktorú Washington dával ostentatívne najavo krátko pred nástupom Z. Čaputovej. V apríli 2019 zamietol víza na vstup do USA F. Bensudovi, generálnemu žalobcovi Medzinárodného súdneho dvora (ICC), ktorý je stálym orgánom OSN. Dôvodom bolo to, že F. Bensuda začal vyšetrovať, či v súvislosti s ozbrojeným konfliktom v Afganistane mohli byť spáchané zločiny voči ľudskosti. Žiadneho Američana ešte pritom neobžaloval a obžaloba by bola aj tak neúspešná, pretože Washington Rímsky protokol o ICC doteraz neratifikoval. M. Pompeo sa však i tak v reakcii vyjadril, že ICC má zanechať vyšetrovanie v Afganistane, pretože amerického vojaka môže súdiť len americký súd a dokonca pohrozil voči ICC ekonomickými sankciami. Takto teda vyzerajú predstavy našich spojencov o medzinárodnom práve!

Návštevy v Česku a v Maďarsku

Ďalšie kontroverzie vyvolala Z. Čaputová počas návštev v susedných štátoch. Pokiaľ ide o návštevy ČR, tie dopadli neslávne a to napriek tomu, že ich mainstreamové médiá vykresľovali v „ružových“ farbách. Prvú návštevu absolvovala Z. Čaputová 10. apríla, tesne po zvolení, ale ešte pred inauguráciou: stretla sa pri tom s K. Schwarzenbergom, ktorý je opozičným politikom a v prezidentských voľbách roku 2013 bol aj hlavným protikanidátom súčasného prezidenta M. Zemana. Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, ak by novozvolený maďarský prezident ako „súkromná osoba“ ešte pred svojou inauguráciou navštívil Slovensko a stretol sa tu so svojimi politickými spojencami, napr. s politikmi SMK, zatiaľ čo oficiálnych predstaviteľov SR by odignoroval…

Aj počas prvej oficiálnej návštevy ČR 20. júna sa Z. Čaputová už vo funkcii prezidentky zachovala veľmi nevhodne. Netreba si predstaviť, čo písali mainstreamové médiá, keby si vládnym špeciálom vozil do Prahy podporovateľov na koncert nejaký iný prezident, napr. I. Gašparovič. Hlavným zlyhaním prezidentky počas návštevy však bolo, keď pri novinárskej otázke vyjadrila sympatie protestom proti premiérovi A. Babišovi v ČR: „Mám veľký rešpekt k prejavovaniu názorov ľudí v uliciach…“ Pre porovnanie si stačí predstaviť, aká by bola asi reakcia našich politikov, ak by pri návšteve SR nejaký ruský politik vyjadril podobný rešpekt pre protesty proti základniam NATO na území SR. Z. Čaputová by zrejme hovorila o zasahovaní do vnútorných záležitostí Slovenska.

Rovnako rozporuplne ako návštevy v ČR dopadla i návšteva v Maďarsku 11. júla. Vzhľadom na historicky komplikované vzťahy medzi SR a Maďarskom je vhodné, aby predstavitelia oboch štátov udržiavali vysokú mieru diplomacie vo vyjadreniach a nesnažili sa vytvárať konflikty na základe odlišných politických predstáv. Z. Čaputová však hneď pri svojej prvej oficiálnej návšteve Maďarska prejavom o liberálnej demokracii vykonala kritiku V. Orbána. Politika V. Orbána sa Z. Čaputovej určite nepáči (nesympatie sú vzájomné), ale faktom je, že V. Orbán má v Maďarsku stále širokú podporu a to, akú formu demokracie majú mať Maďari, si musia vyriešiť oni sami. Navyše, keby chcel byť V. Orbán ironický, mohol prejav Z. Čaputovej pretaviť napr. do témy Benešovych dekrétov a ich rozporu s princípmi liberálnej demokracie. V. Orbán sa však ukázal ako lepší diplomat než Z. Čaputová.

Čaputová verzus Rusko

Zaujímavým faktom pri návštevách susedných štátov bol aj veľmi rozdielny postoj Z. Čaputovej voči Maďarsku a Poľsku. V oboch krajinách by sa z pohľadu „liberálnej demokracie“ dali nájsť mnohé podobné výhrady, avšak na rozdiel od Maďarska sa v Poľsku na návšteve 15. júla Z. Čaputová správala veľmi srdečne. Je to očividne spôsobené tým, že v Poľsku vidia Čaputovej poradcovia podporovateľa Ukrajiny a spojenca v amerických plánoch proti Rusku. Naopak, Maďarsko má s Ukrajinou viacero nezhôd, ale s Ruskom veľmi konštruktívne vzťahy. Nová slovenská prezidentka však v rusko-ukrajinskom spore stojí jednoznačne na stranu Ukrajiny a vo Varšave dokonca Poliakom poďakovala za ich doterajší postoj k Ukrajine.

Z. Čaputová sa síce formálne vyjadrila, že „konštruktívne vzťahy s Ruskom potrebujeme“, ale hneď dodala: „Ale na také treba vzájomný rešpekt a úctu k pravidlám. Dnes ju, žiaľ, na strane Ruska nevidím,“ U Z. Čaputovej neprekvapuje, že vidí porušovanie pravidiel vždy len na strane Ruska, jej totiž v skutočnosti nejde o konštruktívne vzťahy s Ruskom, ale o nájdenie nepriateľa, proti ktorému možno zbrojiť. A práve v atmosfére konfrontácie s Ruskom sa najlepšie presadzujú plány na zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, ktoré prezidentka bezvýhradne podporuje a ľahšie sa obhajuje aj vysielanie slovenských vojakov na ruské hranice.

Čaputovej protiruský nástup však v júli zrejme neskončí a nové iniciatívy možno očakávať v auguste 2019. Stále tu totiž existuje možnosť, že by na oslavy 75-teho výročia osláv SNP 29. augusta pricestoval významný predstaviteľ Ruska. Ak by sa to stalo, Z. Čaputová zrejme využije výročie 21. augusta a týždeň pred jeho návštevou hrubo skritizuje Rusko. To by mohlo viesť k tomu, že sa daný predstaviteľ rozhodne na Slovensko nepricestovať a tento stav by mohol spôsobiť celkové zhoršenie slovensko-ruských vzťahov. Lenže práve Z. Čaputová a jej militaristickí poradcovia by s tým problém nemali.

Čaputová verzus Bielorusko

Veľmi nevhodná bola aj reakcia Z. Čaputovej na pozvanie A. Lukašenka na oslavy SNP, ktoré urobil počas návštevy Bieloruska A. Danko, predseda NR SR. Jej vyjadrenie, že ona ho nepozývala a prezidenta by mal pozývať prezident, bolo čírym nezmyslom. Veď aj keď amerického prezidenta pozve do Londýna britský premiér miesto britskej hlavy štátu a nie je to nič neobvyklé. Navyše, v čase pozvania nebola Z. Čaputová ešte ani vo funkcii. Pozvanie prezidenta A. Lukašenka na SNP pritom neznamená schvaľovať všetky jeho kroky vo vnútornej politike, nejde predsa o pozvanie na oslavy Dňa ústavy. Na druhej strane, s Bieloruskom musíme hľadať dialóg a ten je možný práve prihlásením sa k spoločnému dedičstvu, ktorým je odpor voči nacizmu, najlepšie vyjadrený pozvaním partnera na oslavy SNP.

Pozvanie na SNP pre predstaviteľa Bieloruska má aj hlbší význam. Práve Bielorusko je totiž krajina, ktorá v Druhej svetovej vojne utrpela najväčšie straty – dva zo siedmych miliónov obyvateľov zahynuli. Dôvodom tejto strašnej genocídy bolo nielen vnímanie tamojších obyvateľov ako podľudí, ale aj masívne partizánske hnutie, ktoré spôsobovalo Nemcom veľké straty a na ktoré Nemci reagovali odvetnými opatreniami s vyhladzovaním celých oblastí. Bielorusko sa preto stalo nehynúcim symbolom odporu okupovaných krajín proti nacizmu.

Mesto Minsk bolo zničené dokonca ešte viac než Stalingrad: zo štvrťmiliónového mesta zostala stáť len jedna ulica a jeden kostol a muselo byť po vojne znovu kompletne vybudované. Nikde na svete, dokonca ani v Rusku, nie je pamiatka na Druhú svetovú vojnu tak veľmi živá ako práve v Bielorusku. Preto všetky udalosti spojené s týmto obdobím vníma celá krajina citlivo. A Z. Čaputová sa tu pohybovala ako „slon v porceláne“.

O význame Bieloruska pre riešenie problémov v Európe sa nedávno presvedčili aj politici EÚ, zvlášť v roku 2014. Žiadna krajina totiž neprispela k riešeniu konfliktu na Ukrajine tak ako Bielorusko. Bielorusko a jeho predstavitelia majú dôveru aj na Ukrajine a aj v Rusku a môžu preto pôsobiť ako sprostredkovatelia pri sporoch medzi Moskvou a Kyjevom. Nie je náhoda, že práve Minsk sa stal centrom rokovaní o urovnaní konfliktu na východnej Ukrajine. Podobný potenciál by mohlo mať aj Slovensko a v roku 2015 sa podujalo i na organizáciu stretnutí ukrajinskej a ruskej občianskej spoločnosti (konferencia „Cesty k mieru“). Žiaľ, SR v tejto aktivite pokračovať nedokázalo a stále viac stráca potenciál zohrávať pozitívnu úlohu v rusko-ukrajinských vzťahoch. V spolupráci s Bielorusmi by sme sa mohli podobnej úlohy lepšie zhostiť. To však zjavne nie je v súlade s plánmi novej prezidentky.

Čaputovej rétorika voči Číne

Veľmi zásadným zlyhaním Z. Čaputovej bolo aj nedávne vyjadrenie v súvislosti s návštevou ministra zahraničných vecí Číny v Bratislave. Z. Čaputová pri príležitosti stretnutia s ním napísala na Facebooku: „Aj preto som vyjadrila, v súlade so spoločnou pozíciou Európskej únie, znepokojenie a obavy zo zhoršujúcej sa situácie v oblasti ochrany ľudských práv v Číne.“ Ako obvykle, vyjadrenie Z. Čaputovej bolo veľmi nediplomatické. Samozrejme, že situácia s ľudskými právami v Číne nie je dobrá a je možné súčasný stav kritizovať, lenže prezidentka hovorila o „zhoršujúcej sa situácii“! Vyjadrenie, že situácia s ľudskými právami sa zhoršuje je pritom oveľa agresívnejšie než vyjadrenie, že situácia s ľudskými právami je zlá. Navyše, toto tvrdé obvinenie čínskej vlády je problematické aj z hľadiska faktov.

Musíme sa pýtať, v porovnaní s akým obdobím sa podľa Z. Čaputovej situácia v oblasti ľudských práv Číne zhoršuje. V porovnaní s kultúrnou revolúciou? Alebo s rokom 1989 a následnými reštriktívnymi krokmi vlády z 90-tych rokov? Alebo v porovnaní s minulým desaťročím, keď čínska vláda začala tvrdý postup voči ujgurským skupinám, ktoré v roku 2001 označila za teroristov? Stav v oblasti ľudských práv v Číne treba vidieť diferencovanejšie. Trend nie je zďaleka iba negatívny a v mnohých sférach sa situácia s ľudskými právami zlepšila, od ochrany vlastníckych práv (nové súdy pre oblasť duševného vlastníctva) až po slobodu pohybu a cestovania, ktorú si užíva čoraz viac Číňanov. Avšak dokonca ani v oblasti politických práv ako sloboda prejavu, zhromažďovania či združovania nie sú kategorické závery o zhoršovaní presné. Predstavitelia nepohodlných náboženských skupín či politickí aktivisti to mali podobne ťažké aj v minulosti.

Navyše, Z. Čaputová svojim vyjadrením o otázke ľudských práv v Číne odignorovala jednu veľmi zásadnú oblasť, kde sa situácia výrazne zlepšuje. Ide o sociálnu oblasť, kde sa Číne každý rok podarí vymaniť z chudoby asi 20 miliónov ľudí. A hoci aj v oblasti sociálnych práv má Čína veľké množstvo nedostatkov, posilňovanie sociálneho statusu más nie je zanedbateľné, od zlepšovania práva na spravodlivú mzdu až po ľahší prístup k právu na vzdelanie. Pre Číňanov bolo preto urážkou, že Z. Čaputová túto významnú oblasť ľudských práv odignorovala. Žiaľ, dalo sa to predpokladať, pretože v jej liberálnom videní sveta nie je podstatné, ako sa vyvíja situácia v oblasti sociálnych práv.

Nedostatok diplomacie Z. Čaputovej sa prejavil aj v nasledujúcom výroku: „Som presvedčená, že by malo byť našim spoločným cieľom ďalej rozvíjať naše vzťahy v duchu vzájomného rešpektu a dialógu, ktorý bude založený na hodnotách, ktoré Slovensko ako člen Európskej únie vyznáva.“ Lenže hoci hodnoty, ktoré vyznáva EÚ, sú dôležité, základom dialógu medzi Čínou a Európou byť nemôžu. Tým základom sa môžu stať len univerzálne hodnoty, ktoré vyznávajú obe strany, teda hodnoty OSN. Na uvedené rozlišovanie sú Číňania dosť citliví a to aj kvôli tomu, že Európania sa im už raz svoje európske hodnoty pokúšali vnucovať – v rámci kolonializmu 19. a 20. storočia.

Z. Čaputová síce hovorila o potrebe dialógu v oblasti ľudských práv, avšak jej vyjadrenia viedli len k tomu, že z dialógu o ľudských právach v Číne sa sama vylúčila. Číňania vedia dobre o jej nekritickom hodnotení západnej politiky a jej výhrady voči situácii s ľudskými právami v Číne preto považujú za súčasť neserióznej protičínskej propagandy s cieľom presadzovať americké záujmy. Dá sa predpokladať, že žiadny ďalší významný čínsky predstaviteľ sa so Z. Čaputovou nestretne a už vôbec s ňou nebude diskutovať o ľudských právach. Zostáva len dúfať, že postoje prezidentky nepovedú k úplnej ignorancii Slovenska zo strany čínskych predstaviteľov.

Čaputovej atlantizmus

Najdôležitejším záverom prvého mesiaca Z. Čaputovej vo funkcii je to, že svojim príklonom k poľskej, proukrajinskej a protiruskej zahraničnej politike dala najavo svoju základnú zahranično-politickú líniu. Dnes sa pritom na Slovensku v oblasti zahraničnej politiky neuskutočňuje spor medzi západnou a ruskou, ale spor medzi atlantickou a európskou orientáciou. Možno konštatovať, že sa vytvorili dve skupiny štátov, ktoré hľadajú odpovede na budúcnosť európskej zahraničnej politiky. Jednu skupinu tvoria východoeurópski spojenci USA z Poľska a Pobaltia, ktorí sa snažia čo najviac zostrovať konfrontáciu medzi Ruskom a Západom. V situácii neustálych napätí medzi EÚ a Ruskom sa totiž posilňuje vplyv USA na kontinente. Druhá skupina štátov na čele s Nemeckom, Francúzskom a Talianskom však už pochopila, že s Ruskom treba nájsť rozumný modus vivendi a že zo vzájomnej konfrontácie profitujú iba Washington a Peking.

Línie medzi týmito dvoma skupinami štátov sa naposledy prejavili pri hlasovaní o právach ruskej delegácie v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a nemožno si nespomenúť na vtedajšie postoje „progresívnych“ politikov. Prostredníctvom Z. Čaputovej sa tak SR dostáva stále viac na stranu atlantistických spojencov USA. A hoci títo atlantisti hovoria o EÚ vzletnými frázami, vracajú EÚ do situácie rozdelenia na „starú a novú Európu“. Toto delenie je pre EÚ nebezpečné, avšak dôležité z hľadiska zachovania americkej hegemónie v Európe…

Branislav Fabry