Rozpad Sovietskeho zväzu a jeho impéria označil ruský prezident Vladimír Putin za najväčšiu tragédiu 20. storočia. Malo to aj svoju pozitívnu stránku: národy bývalého socialistického tábora dostali šancu naplniť si svoje národnoštátne sny a ambície. Okrem Sovietskeho zväzu sa rozpadla aj Juhoslávia a naopak, umelo rozdelené Nemecko sa zase spojilo. Západnú Európu tento proces ešte len čaká: jednotlivé národy s neúplnou štátnosťou v Belgicku, Španielsku, Veľkej Británii či Taliansku sa nevedia dočkať svojej chvíle a na mnohých miestach (Katalánsko, Škótsko, Korzika) sa ľudia v tomto smere aktivizujú.

V skutočnosti Slovensko nemalo inú voľbu ako ísť vlastnou cestou. Je len dobre, že sa to stalo tak skoro. Nebolo inej cesty. Vidíme ako to je všade tam, kde národy nemali to šťastie ako my Slováci, mať vlastný štát. Je to ako nehojaci sa vred: vnútorná nespokojnosť občanov s čímkoľvek, od ceny rožkov až po nomináciu futbalovej reprezentácie sa okamžite premieta do národnostného konfliktu s federálnou centrálou.

Tak to bolo posledné mesiace pred rozchodom aj u nás a skôr alebo neskôr sa na Slovensku nevyhnutne musela objaviť politická sila, ktorá by túto energiu využila a samostatnosť vydobyla. Zďaleka však nie je isté, že by to v iných časoch muselo byť také pokojné a priateľské, ako sa to podarilo na začiatku 90. rokov, keď boli v Európe dočasne dokorán pootvárané mnohé Overtonove okná, ba aj dvere.

Brilantný úspech slovenskej, ale aj českej diplomacie

Treba zdôrazniť: založenie samostatného slovenského štátu nebolo krokom namiereným proti bratom Čechom. Nebol to krok namierený proti nikomu, skôr naopak: bol to krok k vyčisteniu, korektnému usporiadaniu vzájomných vzťahov. No dobre, majetkové vysporiadanie nejako extrémne korektné nebolo, ale aj tak sme v Európe a vo svete, pokiaľ ide o mierový rozchod, doslova premianti. Aj preto dnes mnohí ľudia konštatujú, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi azda nikdy neboli také dobré ako teraz.

Pripomeňme tu tiež skutočnosť, na ktorú upozorňuje bývalý federálny poslanec Dr. Štefan Paulov: zánik ČSFR bol legislatívne čistý a diplomaticky brilantný. ČSFR nebola rozdelená, ale zanikla – mnohí ľudia v tom rozdiel nevidia a používajú oba termíny, avšak medzi nimi je z právneho aj politického hľadiska dôležitý rozdiel. Keďže zánik ČSFR a uzákonenie nástupníckych štátov sa udialo v jednom zákone, nenastalo v štátnej existencii ani na sekundu právne vákuum. Vzhľadom na to, že ČSFR prestala existovať, nástupnícke štáty SR a ČR prevzali všetky práva a záväzky zaniknutého štátu.

Už 1. januára 1993 Slovenskú republiku, ako nástupnícky štát, uznalo niekoľko desiatok štátov. Ako prvé nás uznalo Nemecko, už tri minúty po polnoci. Ak by boli akékoľvek, čo i najnepatrnejšie pochybnosti o spôsobe zániku ČSFR a o spôsobe vzniku nástupníckych štátov, nebola by naša medzinárodná akceptácia taká hladká a bezproblémová. Toto treba hodnotiť ako naozaj veľký diplomatický úspech.

Mohol vôbec prežiť štát, ktorý sa nevedel dohodnúť ani na svojom názve?

Československo splnilo svoju historickú úlohu, Slovensku pomohlo vyrásť do stavu, keď sa nemuselo báť založiť si vlastný štát. Faktom však je, že to bol umelý štátny útvar, ktorého vnútorné pnutie bolo príliš veľké. Zaujímavo to ilustroval Paulov vo svojom nedávnom príhovore pri príležitosti prijatia zákona o konci federácie. Zistil, že tento štát počas svojej existencie až osemkrát zmenil svoje meno:

„Od svojho vzniku 28. 10. 1918 sa volal Česko-Slovensko, 29. 10. 1920 sa názov zmenil na Československo, 6. 10. 1938 sa znovu zmenil na Česko-Slovensko do 14. 3. 1939, keď na Slovensku vznikla Slovenská republika a české územie sa stalo 16. 3. 1939 protektorátom. Piaty apríl 1945 prijatím Košického vládneho programu a inštaláciou československej vlády možno pokladať za obnovenie Československa s jeho jednoslovným názvom. 11. 7. 1960 sa názov zmenil na Československá socialistická republika, 31. 3. 1990 sa zmenil názov tak, že na Slovensku to bola Česko-Slovenská federatívna republika a v Čechách Československá federatívna republika. Bola to absurdná situácia, keď štát v dvoch svojich častiach mal rozličné názvy. Od 20. 4. 1990 až do svojho zániku to bola Česká a Slovenská federatívna republika.“

Paulov konštatuje, že tento neustály boj o názov bol vždy spôsobený nevyriešenou slovenskou otázkou, okrem jedinej výnimky – to bolo vtedy, keď sa do názvu dostalo slovo „socialistická“. Pre nevyriešenú slovenskú otázku ten štát aj zanikol, dokonca dvakrát.

Dvaja bratia, ale každý je iný…

Pomerne výrazne zániku ČSFR pomohol postoj pražskej vrchnosti, ktorá sa nikdy nedokázala zbaviť povýšeneckého a imperiálneho pohľadu na Slovensko, s ktorým v skutočnosti počas celej existencie spoločného štátu ani na chvíľu nemienila hrať fér hru ako rovný s rovným. Ten štát nikdy nebol „spoločný“ v pravom význame slova: vždy bol v prvom rade český. Z hľadiska Slovákov nebol spoločný oveľa viac ako Rakúsko-Uhorsko…

Napriek blízkosti českého a slovenského národa je vlastne pozoruhodné, ako diametrálne sa od seba líšia česká a slovenská spoločnosť, politika, spoločenská atmosféra. Ešte pred rozpadom federácie sa na Slovensku a v Čechách vyvinuli dva úplne nezávislé politické systémy, medzi ktorými nebol žiadny prienik, neexistovala ani jedna jediná celoštátne pôsobiaca politická strana ako integračný činiteľ.

Mimochodom, ako je vlastne možné, že Federálne zhromaždenie (parlament ČSFR) mohlo prijať zákon o zániku ČSFR? Dajme opäť slovo Paulovovi: „Takúto kompetenciu Federálne zhromaždenie malo. Vyplývala z platnej Ústavy ČSFR 143/1968 zb. z 27. 10. 1968, kde v preambule je uvedené: ,…uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života…‘ Pátral som, ako sa takáto skutočne veľkorysá formulácia mohla dostať do ústavy totalitného štátu. Pán profesor Jičínský, spolutvorca tejto ústavy, mi na pôde Federálneho zhromaždenia povedal, že to bola nekompromisná požiadavka Gustáva Husáka, ktorý ju aj osobne naformuloval, a ktorý ňou podmienil prijatie celej Ústavy.“

Napokon teda aj vďaka prezidentovi Husákovi bolo možné takýmto spôsobom obísť ústavný zákon o referende, ktorý hovoril, že „o návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo Slovenskej republiky z Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky možno rozhodnúť len referendom“. To bola poistka, ktorá rozpad štátu v podstate znemožňovala, pretože stanovovala, že pri „vystúpení“ z federácie by zvyšok ČSFR existoval ďalej pod názvom ČSFR a „vystúpivší“ nový štát by nemal žiadne nástupnícke práva – čo by preň, pochopiteľne, bola úplná katastrofa. Udialo sa to však inak: Slovensko z federácie nevystúpilo, ale federácia zanikla a vznikli dva nástupnícke štáty. Bolo to právne čisté a v rámci možností spravodlivé.

Zbohom, drahé Československo, vitajte drahé SR a ČR!

Aké emócie dnes môže vyvolávať spomienka na Československo? Niekto dodnes má negatívne pocity pri spomienke na pragocentrizmus, na druhej strane mnohí pociťujú nostalgiu. Jednu vec by sme si však mali uvedomiť: Československo je súčasťou našej histórie, a treba zdôrazniť, že rozhodne jednou z tých lepších kapitol. Aj my, ktorí milujeme svoju Slovenskú republiku a nikdy by sme ju nevymenili za iný štát, môžeme sa, a mali by sme sa hlásiť k našej histórii, ku každej jednej kapitole!

Puritánom, ktorá sa zhnusujú pri pomyslení na niektoré obdobia našich dejín, možno iba odporúčať, aby sa lepšie prizreli, ako to robia iné národy: ako bez mihnutia oka velebia a oslavujú akýchkoľvek tyranov a vrahov zo svojej minulosti len preto, lebo jednoducho, boli to ich tyrani a vrahovia. Napriek hriechom a bolestiam, každý jeden kúsok našej histórie, to sme predsa my, naša krv a naša šanca poučiť a neopakovať tie isté chyby.

Tešme sa, že máme svoj štát a spomínajme na Československo v dobrom. Tým predsa nijako nezrádzame náš slovenský štát. Jeho korene sú už dosť hlboké a hoci úspešnosť nejakého štátneho útvaru je možné hodnotiť až zo stáročnej historickej perspektívy, predsa len, tridsať rokov, to už je niečo – už to nie je iba epizódka. Vyrástla nám odvtedy celá jedna generácia, pre ktorú otázka, čo bolo lepšie, či zostať v spoločnom štáte alebo sa osamostatniť, už celkom stratila zmysel.

A tých, ktorí stále vyťahujú nejaké pochybnosti a kladú medzi nás večne nejaké dôvody na hádky a nenávisť (raz sú to katolíci vs. evanjelici, potom ľudáci vs. komunisti, inokedy HZDS vs. KDH, vlastenci vs. svetoobčania, očkovanci vs. neočkovanci, a tak stále dokola, nič iné len čierna a biela), tých je najlepšie si nevšímať. A uvedomiť si, že nie vonkajší neprajníci a zotročovatelia, ale práve ten nastrčený konflikt a hlupáci, ktorí sú vždy znovu a znovu v jeho mene ochotní vytiahnuť palice a mlátiť svojich rodných, to je to, čo Slovensko vždy najviac oslabovalo.

Ivan Lehotský