Môj profil 
Predplatné
Lebo viedol život svätý, bol tohto úradu medzi inými najhodnejší, na jeho modlitbu stali sa mnohé divy, okrem svätosti života, nadaný bol ešte tým neobyčajným darom, hovoriť pred zhromaždeniami a s jednotlivcami dôrazne a vtipne. Z jeho vtipných odpovedí uvedieme tu niektoré na dôkaz toho, že kresťan vždy nielen horliť má za vieru svoju, lež duchom a rozumom k tomu účinkovať, aby v danom okamžiku trefnou odpoveďou získal druhého kresťanstvu. Istý dominikán poslaný bol raz do Bononie, aby tam ohlasoval slovo Božie. Jeho kázne natoľko účinkovali na ľud, že poslali vyslancov k Jordánovi, aby tohto výborného kazateľa na vždy u nich nechal. Medzi inými dôvody uviedli aj ten, že on slovo Božie rozsial u nich, ovocie však, ktoré očakávajú, mohlo by celkom zhynúť , keby preč odišiel. Jordán pochválil ich dobré zmýšľanie, mal však za užitočné tak výborného kazateľa aj do iných miest poslať, a preto odpovedal vyslancom :
„Nie je v obyčaji, aby rozsievač, keď zasial pole, doniesol naň posteľ svoju, uložil sa do nej a čakal, kým semeno zíde a donesie úžitok. Radšej odporúča Bohu pole semeno a ide siať na druhé pole. I Spasiteľ riekol:
„Musím aj iným mestám hlásať kráľovstvo Božie.“
Akýsi ľahkomyseľný človek prosil raz Jordána na hradskej o almužnu, vydávajúc sa za chudobného a nemocného. Jordán nemal peňazí a daroval mu preto jedno zo svojich rúch. ľahkomyseľný žobrák zaniesol darované rúcho rovno do krčmy a tam ho prepil. Jeden z rehoľných ako to vidiac, vytýkal svojmu generálovi, ako zle vynaložil dobrodenie svoje na tohto človeka. Jordán mu ale odpovedal:
„Dobrosrdečnosť nám káže, aby sme udelili almužnu človekovi, ktorého za chudobného alebo nemocného držíme. Ja utratím ešte aj teraz radšej rúcho, než dobročinnosť.“
V jednej kázni, ktorú držal Jordán o zotrvávaní v hriechu, povedal:
„Keď’ by si videl mladého človeka sedieť v bráne nejakého kláštora dnes, zajtra a tak mnoho dni jeden za druhým, myslel by si bez pochyby: „Tento človek chce zaiste do tohto kláštora vstúpiť.“ A už v písme svätom hriech menuje sa bránou Kto teda celé dni a roky v hriechu zotrváva, ten sedí dni a roky v bráne pekla, kam sa teda konečne dostane?“
Istý človek odpadol od viery, neskôr sa však opäť obrátil a aby Bohu v pravde a stále slúžiť mohol, chcel vstúpiť do rádu kazateľského. Blahoslavený Jordán bol náklonný ho prijať, ak ostatní mnísi s tým porozumení budú. Všetci rehoľníci súhlasili s generálom, len jeden jediný odporoval. Tomuto povedal Jordán:
„Tento človek bol zlý, ak neprijmem ho, bude ešte horší.“ Mních mu na to riekol:
„Do toho ma nič.“ Na čo Jordán vyriekol oné krásne slová:
„Zaiste brat ! keby si bol len jednu kvapku svojej krvi za tohto hriešnika vycedil, ako Kristus všetku krv svoju za neho vylial, zaiste by si sa ináč staral o neho.“
Touto odpoveďou bol mních natoľko dojatý a zahanbený, že sa vrhol na kolená a rád súhlasil so svojím predstaveným.
Istý mních sa raz pýtal Jordána, čo by bolo lepšie, či sa vždy modliť , alebo vždy učiť sa? Jordán mu na to:
„Čo je lepšie, vždy jesť alebo vždy piť?Jedno musíme meniť s druhým.“
Jordán ani v čas bolesti nestratil vtip ducha. Stalo sa mu, že upadol do ťažkej nemoci a oslepol na jedno oko. Vediac, jak užitočné, lez spolu nebezpečné je oko ľudské, zvolal bratov a riekol:
„Bratia! ďakujte so mnou Bohu, že som sa pozbavil nepriateľa, proste však so mnou aby mi druhé oko, ak je Mu to milé a mne užitočné, zachovať ráčil.“
Svätému mužovi raz ktosi povedal:
„Ako je to, že sú horšie časy od tej doby, čo váš rád povstal?“ Jordán na to odvetil:
„Keby tomu vskutku tak bolo, nestala by sa vám krivda, lebo čo kážeme ľuďom , privádzame ich k poznaniu hriechov, ktoré pred tým za hriechy nedržali, však vzdor tomu, nie sú lepší. Písmo sväté ale hovorí, že kto zná vôľu Pána a ju nečiní, viacej bude trestaný než kto ju neznal a nekonal. Lebo teda nie ste lepší , aj keď vám vôľu Pána oznamujeme, zasluhujete si horšie časy , než boli doteraz.“
Vo svojom láskyplnom duchu vedel, čo by bolo mohlo byť k pohoršeniu, obrátiť k poučeniu. Raz bol na ceste a získal mnoho novicov, totiž mladých ľudí, ktorí sa odhodlali do rádu vstúpiť. Keď potom kdesi na nocľahu spoločnú modlitbu večernú vykonávali, dal sa jeden z týchto novicov do smiechu, načo sa všetci ostatní na hlas smiali. Jeden mních im pokynul, aby sa nesmiali, tu bol smiech ešte väčší. Blahoslavený Jordán obrátil sa teda k mladíkom, prehovoriac k ním:
„Najmilší ! len sa dobre vysmejte, ja Vám to dovoľujem, lebo sa vy všetkým právom môžete tešiť a smiať, ste roztrhali zväzky hriechu a satanáša, ktoré vás cez dlhé roky pútali , a došli ste slobody bohabojného života. Preto sa len smejte.“ Týmito slovami boli mladíci poučení, na to ale prešiel im všetok smiech.
Istý rehoľník, ktorý v kláštore svetské záležitosti obstarávať musel, prosil pre Boha blahoslaveného Jordána, aby ho tohto úradu zbavil. Jordán mu na jeho prosbu odpovedal:
„S takýmto úradom spojené môžu byť štyri veci : nedbalosť, netrpezlivosť, namáhanie a zásluha. Dve prvé nesmieš konať, dve druhé ale ukladám ti za odpustenie hriechov.“
Vo svojich kázňach opakoval napomínania a naučenia, ktoré inde a inokedy bol predniesol. Keď mu to vytýkali, riekol:
„Keď dakto niekoľko bylín našiel a z nich chutné jedlo pripravil, mal by ich hneď odhodiť a hľadať iné?“
Blahoslavený Jordán zišiel s tohto sveta smrťou, ktorú by človek zmýšľania svetského pokladal za veľké nešťastie, ktorá však svätému, ktorý cez celý život pripravoval sa k smrti, bola iba prechodom do večnosti. Jordán putoval totiž do Svätej zeme, chcel navštíviť miesta, na ktorých žil a trpel Spasiteľ. Plaviac sa cez more, zdvihla sa veľká búrka, loď stroskotala, a Jordán s 29 druhmi utonul vo vlnách.
Z príkladu blahoslaveného Jordána vidíme, že naozaj nábožní ľudia sú skutočne aj osvietení. Dary Ducha svätého sú od prirodzenosti rozličné. Jeden má viacej, druhý menej rozumu, jeden má viacej obrazotvornosti, druhý dobré srdce, tretí je chladnej rozvahy. Od toho tiež mnoho závisí, či človek mnoho čítal a učil sa, aby kto trefne a vtipne ihneď v prvom okamihu odpovedal, nedá sa tiež naučiť. Len jeden prostriedok je, ktorým nadobudnúť môžeme pravej múdrosti, a kto vládne týmto prostriedkom, vie niekedy dať lepšiu a dôkladnejšiu odpoveď, než mužovia vo svete a v knihách zbehlí. Tento prostriedok ale je: pravá, nenalíčená pobožnosť. Táto dáva často sprostým rozum a zlato večnej múdrosti, ako ju často všetkou vedou ľudskou nadobudnúť nemôžeme. Pobožnosť je, ako hovorí svätý Pavol apoštol, „ku všetkému osožná“.
Karol Jerguš
.jpg)
