Bratislava 28. novembra 2022 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)
Upozorňujeme, že táto bájka je vymyslená a akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, inštitúciami a udalosťami je len čiste náhodná a autor sa od nej pre istotu dištancuje
Bola raz jedna krajina. Oficiálne sa volala… ale to je vlastne jedno, keďže aj tak ju všetci nazývali Banánistan, lebo jej vládni predstavitelia boli vyznávačmi náboženstva veľkého zaoceánskeho banánu.
V tej krajine sa pri moci striedali dva klany: červení a modrí. Líšili sa tým, že modrí striktne trvali na tom, že na svete je iba jeden velikánsky banán, a to ten zaoceánsky, zatiaľ čo červení tvrdili, že banány rastú aj všelikde inde vo svete, hoci nie až také veľké.
Po dlhej vláde červených sa k moci dostali modrí a zaumienili si, že červených už nikdy k vláde nepustia. Postupne v štáte ovládli úplne všetko okrem sudcovského stavu. Sudcov však nebolo možné len tak rýchlo odvolať ako ľudí v iných štátnych inštitúciách. Modrí tuho hútali nad tým, ako ovládnuť aj súdnictvo, lebo bez toho by ich totálne ovládnutie krajiny nebolo kompletné.
A napokon na to prišli. Za ministra spravodlivosti ustanovili človeka, ktorému môžeme dať napríklad meno Tyčka. Roman Tyčka – spomínate si? Hral aj v tom známom vtipe:
– Slečna, vy ste romantička.
– Ale kdeže! Roman Tyčka je môj manžel.
Tento Roman Tyčka bol presným opakom romantičky: nemal naozaj žiadne škrupule ani morálne zábrany a jeho zmysel pre skutočnú spravodlivosť bola asi taká vysoká ako u dreveného kolíka v plote.
Roman Tyčka bol skrátka ideálnym typom na špinavú úlohu, ktorá mu bola zverená: zreorganizovať súdnictvo tak, aby v konečnom dôsledku fungovalo ako nástroj modrých.
Minister Tyčka sa do toho hneď pustil. Rozhodol sa urobiť takzvanú reformu, v rámci ktorej by v súdnictve neostal kameň na kameni. Tak, aby sudcovia museli byť presúvaní z jedného súdu na druhý a práve to presúvanie by bolo peknou príležitosťou na premaľovanie súdnictva na modro.
V prípade obyčajných vidieckych súdov až tak nezáležalo na tom, či je sudca červený alebo modrý – dôležité bolo, aby bola podchytená konečná inštancia, ku ktorej by smerovali všetky dôležité prípady a odvolania.
A tak minister Tyčka založil nový súd: najvyšší správny súd ako najvyššiu autoritu pri rozhodovaní o tom, či ostatné štátne inštitúcie (v tom čase už úplne modré) konajú dobre, spravodlivo a dostatočne modro.
A nielen to. Roman Tyčka to zariadil tak, že sudcovia, ktorí chceli pôsobiť na najvyššom správnom súde, museli prejsť previerkami. Akými? Čitateľ je bystrý, čitateľ iste už tuší, kde je jadro pudla, v čom spočíva celá kuleha. Uhádli ste: v tých previerkach komisia musela rozhodnúť, ktorí zo sudcov-uchádzačov môžu byť prijatí na najvyšší správny súd.
Bystrému čitateľovi už iste netreba dopovedať taký detail, že do tej komisie minister Tyčka nechal posadiť tých správnych ľudí, ktorí vyberali uchádzačov hlavne podľa farby. A tak sa stalo, že onedlho bol najvyšší správny súd celučičký-celý krásne modrý od strechy až po tú najspodnejšiu pivnicu s odloženými spismi.
Pravda, bol tam drobný problém: keďže väčšina sudcov v Banánistane bola naladená skôr do siva, červenosiva alebo aj jemne do červena, nebolo jednoduché najvyšší správny súd naplniť modrými sudcami. Súd preto začal fungovať s polovičným počtom sudcov. To však vôbec nevadilo, úloha bola splnená, súdnictvo bolo konečne prijateľne modré.
A najvyšší správny súd hneď začal usilovne pracovať. Prípady, ktoré mu začali chodiť, začal postupne farbiť na modro. Dal za pravdu mužovi, ktorý tvrdil, že je žena, potrestal sudcu, ktorý sa odmietol nechať šikanovať a nenosil nezmyselný náhubok, keď to bolo v móde…
To však bol len začiatok. Najvyšší správny súd dostal aj právomoc rozhodnúť o tom, aby národný bezpečnostný úrad mohol na internete kedykoľvek zablokovať kohokoľvek, koho názory nebudú dostatočne modré. Dostal tiež právomoc rozhodovať o tom, či boli nejaké voľby regulárne alebo nie, dostal právomoc rozhodovať o tom, či polícia, prokuratúra či iný orgán neprekročil svoju právomoc, atď.
Skrátka, definitívne a kompletne, samá modrá, kam sa len pozriete. A keďže staré volebné heslo hovorí, že modrá je dobrá, tak sa aj tento príbeh skončil happyendom. V Banánistane si všetci svorne nažívali, a možno až dodnes si nažívajú šťastní, veselí, osolení a uvarení ako kapry na modro. Zazvonil zvonec a bájke je koniec.
Ivan Lehotský