Moskva 22. februára 2021 (HSP/Sputnik/Foto:Pixabay)
Medzinárodná skupina astronómov zverejnila mapu oblohy zobrazujúcu viac ako 25 000 supermasívnych čiernych dier. Ide tak o doteraz najpodrobnejšiu mapu, ktorú odfotili pomocou nízkych rádiofrekvencií
Nie je ľahké zachytiť čierne diery v rádiovom dosahu – bráni tomu ionosféra. Astronómovia však našli spôsob, ako zohľadniť jej vplyv vo svojich výpočtoch, a predstavili obraz 4% nočnej oblohy severnej pologule, ktorý ukazuje 25 000 supermasívnych čiernych dier.
Na prvý pohľad má táto mapa obrovské množstvo rôznych hviezd. Ale v skutočnosti sú všetky objekty supermasívne čierne diery v stredoch galaxií. Najlepšie sú viditeľné pri fotografovaní v nízkofrekvenčnom rozsahu – žiarenie tohto spektra vyhadzuje hmotu, keď vstúpi do čiernej diery.
Pozorovania na rádiových vlnách v tomto rozsahu sú zvyčajne obtiažne kvôli ionosfére obklopujúcej Zem. Táto vrstva voľných elektrónov je ako tŕň v oku rádioteleskopov. Preto pre vytvorenie novej mapy musel tím fyzikov pripojiť superpočítače. Algoritmy vypočítali stav ionosféry a korigovali dáta získané rádioteleskopmi s ohľadom na ich vplyv.
Vedci spojili 256 hodín pozorovania severnej oblohy a dokázali zachytiť až 25 000 supermasívnych čiernych dier na jednom snímku. Mapa teraz pokrýva 4% nočnej oblohy severnej pologule. Astronómovia plánujú pokračovať v práci, kým nezmapujú 100% tejto časti oblohy. Okrem supermasívnych čiernych dier poskytuje mapa tiež pohľad na rozsiahlu štruktúru vesmíru.
Vlani na jar vedci zistili, že v hviezdnom systéme HR 6819, ktorý sa nachádza iba 1000 svetelných rokov od Zeme, sa vedľa dvoch sprievodných hviezd, ktoré sú viditeľné voľným okom, vyskytuje aj čierna diera najbližšie k našej planéte. Objav je popísaný v časopise Astronomy & Astrophysics.
Tím astronómov z Európskeho južného observatória (ESO), v spolupráci s kolegami z iných ústavov, pomocou 2,2 metrového teleskopu v observatóriu ESO La Silla v Čile, preskúmal štrukturálne detaily hviezdneho systému HR 6819 v súhvezdí Ďalekohľad. Tento systém tak blízko, že jeho hviezdy možno vidieť na južnej pologuli bez ďalekohľadu alebo teleskopu.
Vedci spočiatku pozorovali tento systém ako súčasť štúdia dvojhviezd. Po analýze údajov na základe pozorovaní však boli prekvapení, že v HR 6819 našli tretie, skôr neznáme teleso – čiernu dieru. Pozorovania na spektrografe FEROS ukázali, že jedna z dvoch viditeľných hviezd sa otáča okolo neviditeľného objektu každých 40 dní, zatiaľ čo druhá hviezda je vo veľkej vzdialenosti od tejto vnútornej dvojice.