Môj profil 
Predplatné
Štyristo dolárov bola odmena pre lekára za “štandardné” ukončenie tehotenstva – teda do dvanásteho týždňa vývinu dieťaťa. Kvóta sa zvyšovala s nárastom počtu týždňov tehotenstva. “Bežní ľudia si myslia, že poradenstvo znamená, že vám všetko vysvetlia, povedia pravdu, no nie je tomu tak. Najdôležitejšie je, aby sa žena rozhodla pre potrat bez prílišného vysvetľovania.” Valerie pokračuje ďalej, “Kompetentní nám hovorili: “ak sa vás niekto opýta, či dieťa bude pri tom trpieť, alebo či je to už dieťa, vy len odpovedajte, že sú to nahromadené bunky, tkanivo, ktoré ani nemožno zadefinovať ako život”…. ”
“Hovorili nám, aby sme sa príliš nepozastavovali nad touto témou, ale aby sme im len v krátkosti popísali procedúru, medikamenty, pooperačnú dobu, a nemali sme vyčerpávajúco odpovedať na otázky o vývine plodu a iné. Dokonca, skôr v nás panoval všeobecný strach, že niektoré ženy by si to mohli rozmyslieť…”
“Boli sme len obyčajní predajcovia, ktorí mali čo najlepšie ponúknuť “produkt” – potrat a hovoriť len v pozitívnych termínoch. Nikdy sme nemali spomenúť vedľajšie účinky, predovšetkým tie emočné, ktoré ženu po potrate postihnú. Boli sme inštruovaní, aby sme ženám neukazovali obrázky dieťaťa a už vôbec nie potrateného dieťaťa, aby nespanikárili.”
Valerie pracovala na klinike dlhých šesť rokov, keď sa zrazu z rutinnej činnosti stal hororový zážitok. “Pamätám si, že hoci som stála za lekárom, mohla som zreteľne vidieť, ako prebiehal potrat dieťaťa, ktoré bolo asi v 20.-22. týždni. Dieťa bolo perfektne vyvinuté, dievčatká už majú v tom čase aj maternicu a vaječníky, sú vyvinuté aj hlasivky a okrem toho, že dieťa pociťuje nevýslovnú bolesť, od 14. týžňa je tiež schopné rozlišovať chute – sladkú a trpkú v plodovej vode. Veľmi jasne som videla črty tváre dieťaťa a neviem ani opísať to, čo som v tom okamihu pocítila. Zabíjali sme dieťa, ktorého tvár na nás jasne hľadela. Hovorila som si, veď je to legálne, tak predsa nerobíme nič zlé. No moje vnútro kričalo a ja sama som chcela kričať. Zrazu som zacítila smrť. Strašne som sa hanbila, bola som zmätená, dieťa krvácalo, a ja som nebola schopná nič urobiť…” Ak by sa v tomto období dieťa narodilo, pravdepodobne by malo šancu prežiť. Stalo sa však obeťou voľby pred tým, než by ono samo mohlo vykonať akúkoľvek svoju vlastnú životnú voľbu. Tou prvou by bol nepochybne jeho život.
“Predstavte si dôsledky tohto potratu. Predstavte si, že vy by ste boli na mieste tohto dieťaťa. Predstavte si, že sa nachádzate na tom najbezpečnejšom mieste, v lone vašej matky a že nemáte ani len poňatia o tom, ako kruto sa váš život skončí. Doslova rozmliaždením na kúsky…”
Ďalej pokračuje, “takto sa správame k vlastným deťom. Len tak zhurta a neočakávane ukončíme ich život. Myslíme si, že potrat prinesie úľavu či oslobodenie, no naopak, prináša matkám jedno obrovské prázdno, bolesť, plač a ľútosť. Potrat nezmaže fakt, že žena sa stala matkou. Potrat spôsobí len to, že sa z matky stane matka mŕtveho dieťaťa.”
Valerie sa dnes venuje pro-life poradenstvu a pomáha ženám po umelom potrate vysporiadať sa s touto traumou.
.jpg)
