Bratislava 11. novembra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)
Dnes kňaz Marko Rozkoš na facebookovej stránke vladyka Milan odpovedá, odpovedal na otázku, ako by mal kresťan argumentovať v debatách o homosexualite a adopcii detí homosexuálmi
“Aako reagovať v situácii keď sa s niekym (myslím si) úprimne hľadajúcim bavím na tému homosexuality a adopcie detí a on na mňa vytiahne známy argument “že predsa dieťaťu bude lepšie u dvoch milujúcich ľudí ako niekde v detskom domove, kde na neho kašlú…” Pre mňa je to čosi nepredstaviteľné a je to proti Božej vôli a prirodzenému zákon,u ale akosi to neviem argumentovať človeku, ktorý nie je ešte veriaci. Ako mu to vysvetliť, aby to aj on mohol pochopiť a prijať? Je možné aj neveriacich ľudí presvedčiť? Je vôbec správne ľudí “presviedčať”, alebo stačí povedať svoj postoj a nechať to už na Bohu? Prosím Ducha svätého, aby nabudúce on hovoril mojimi ústami – ale predsa – odporučili by ste mi možno nejakú literatúru či online zdroj, kde by som sa mohol trochu argumentačne zlepšiť,” pýta sa veriaci.
Na otázku mu odpovedá kňaz venujúci sa homosexuálne cítiacim veriacim, otec Marko Rozkoš, ktorý si myslí, že táto otázka len potvrdzuje fakt, že téma homosexuality v súčasnej spoločnosti spôsobuje nielen značnú dezorientáciu, kvôli rozličným názorom, ale produkuje zdanlivo jednoznačné odpovede, ktoré sú výrazom slabej kvality alebo i tendenčnosti poznania tejto problematiky.
V uvedenom argumente o “hodnote lásky” dvoch milujúcich ľudí majú podľa kňaza najväčšiu argumentačnú silu práve uvedené úvodzovky. To, čo každý rozumný človek môže potvrdiť u homosexuálne cítiacich ľudí, je, že sú „iní“ ako ostatní členovia spoločnosti. Aj v tomto prípade preto platí, že koľko ľudí, toľko “odborníkov” a názorov.
“Pre toho, kto sa chce oprieť o zdravý, kresťanský argument, je odpoveďou ich hlboké zranenie práve v oblasti vytvárania vzťahu, ktorý zvykneme nazývať láska. No kým v našom význame je láska vytváranie vzťahu s cieľom darovania svojej identity (v zmysle istoty vlastnej totožnosti, súladu, uvedomenia si vlastnej hodnoty) druhému ja s cieľom obohatiť ho komplementárne (vzájomne doplňujúco), láska v homosexuálnom chápaní je vytváraním vzťahu s cieľom uzdravovania vlastnej zranenej identity, vnútorného nesúladu, a to tým, že ju prijímam od druhého ja. Veľmi schematicky vyjadrené: prvá láska je o sebadarovaní, druhá o sebanaplnení.
Pre zdravú a kvalitnú výchovu dieťaťa má toto rozlišovanie nesmierny význam. Dospelý človek musí byť schopný sebadarovania v komplementárnom význame. Inak si manželský vzťah a rodinu nedokáže založiť,” tvrdí otec Marko Rozkoš a pokračuje.
“Ak však človek od detstva okolo seba vníma paradigmu (vzor) vzťahu (nesprávne nazývaného láskou), kde zranená ženskosť sa napĺňa znovu len ženskosťou a zranená mužskosť, znovu len mužskosťou nikdy nebude vedieť vytvárať vzťah sebadarovania vlastnej mužskosti ženskému ja a opačne,” vysvetlil.
V závere ešte odporučil tri brožúry, ktoré sa venujú téme homosexuality. Prvá s názvom Kto som? je výňatkom z knihy Michelle A. Cretella o homosexuálnej identite; druhá je súborom textov o tom, čo homosexualita je a čo nie je od Gerarda J. M. van den Aardwega a obsahom tretej brožúry s názvom Tretia cesta je súbor svedectiev príbehov mužov a žien prežívajúcich homosexuálnu náklonnosť.