Na tlačovej besede odzneli odporúčania, či skôr neodporúčania, ako hodnotiť a nehodnotiť žiakov a študentov základných a stredných škôl. Čiže v skutočnosti zo strany ministra školstva a šéfky Štátneho pedagogického ústavu Hapalovej odznela implicitná výzva zľaviť z kvalitatívnych a kvantifikovateľných kritérií hodnotenia žiakov a študentov. Inými slovami prejsť do nejasných a nejednoznačných spôsobov hodnotenia, s cieľom zabrániť prepadu najslabších žiakov a študentov do toho istého ročníka v septembri.

Preferovať slovné hodnotenie a odklon o číselného hodnotenia bolo hlavné posolstvo tlačovej besedy. Podľa prezentovaných informácií sa nechce zvyšovať záťaž učiteľov, ale z učiteľskej praxe je zrejmé, že sa dosiahne pravý opak toho, čo sa chce týmto odporúčaním a usmernením dosiahnuť. Na základe komunikácie s viacerými učiteľmi, ktorí krútili hlavou nad takýmito nápadmi, je možné dedukovať, že tieto odporúčanie nie sú adekvátnym riešením aktuálnym problémov. Vypracovať slovné hodnotenie je časovo oveľa náročnejšie ako aritmetický spôsob hodnotenia, pri zohľadnení zavedených percentuálnych kritérií a osobnej jedinečnosti žiakov a študentov ZŠ a SŠ.

Počas zatvorených škôl sa opäť ukázala nesystematickosť postupu ministerstva školstva a nového ministra. Rodičia, ktorí majú široké spektrum problémov v rámci vlastnej práce (prepúšťanie, OČR) a k tomu pribudli problémy s dištančným vyučovaním  ich detí počas doby, kedy sú ZŠ a SŠ zatvorené. Šéfka Štátneho pedagogického ústavu Hapalová nedokázala odpovedať novinárom na otázku, ako sa má zo strany učiteľov a škôl komunikovať s rodičmi počas výučby, pričom s priebehu tlačovej besedy je zrejmé, že ani nepochopila otázku.

O čo rodičom a učiteľom vlastne ide? Rodičia, ktorí majú viac detí (dve a viac) sa stretávajú s problémom elektronickej komunikácie, vzájomným prenosom vypracovaných úloh (email, telefón, platforma Edupage, Alfbook…). Ministerstvo v tejto otázke stále zlyháva a situáciu nerieši. Každý učiteľ, v závislosti od svojich schopností rieši situáciu individuálnym spôsobom cez improvizáciu. Primárnou platformou je Edupage. K tomu netreba nič dodávať. Problém je totiž inde.

Totiž každý učiteľ používa iný spôsob komunikácie so žiakmi a študentmi, ako aj rodičmi, pri riešení aktuálnych problémov súvisiacich s výučbou. Nejde tu presadzovanie niečí produkt alebo uniformitu za každú cenu. Jedna učiteľka, inšpirovaná informáciami od známych, či z manželovej firmy, či z webu, začne používať aplikáciu Hangouts, a druhý učiteľ objaví aplikáciu Zoom, tretí používa Skype, štvrtý WhatsAp, piaty nahráva vyučovacie hodiny na Youtube (aby si ich žiaci mohli pozrieť), šiesty učiteľ komunikuje cez Viber, siedmy cez Instagram, ďalší cez Webex meeting atď.

A tak sú rodičia, ktorí majú viac detí, donútení do svojich mobilných zariadení inštalovať aplikácie a programy do počítačov, ktoré nepoznajú (skutočne sú aj takí), alebo ktoré nechcú alebo nesmú používať z rôznych dôvodov (i vážnych, napr. firemný laptop…). Riešia sa systémové požiadavky techniky (tablety, mobily, laptopy), ktorú používajú (najmä verzie operačných systémov pod ktorými daná aplikácia funguje), aktualizujú sa tieto systémy, aby sa vyhovelo nápadu učiteľa, ktorý chce komunikovať práve cez túto aplikáciu, o ktorej je subjektívne presvedčený, že je to ten najlepší komunikačný nástroj aký existuje.

Zakladajú sa užívateľské kontá v spoločnostiach, ktoré tieto aplikácie poskytujú, vymýšľajú sa loginy, heslá, horúčkovito sa odsúhlasuje prístup týchto komunikačných aplikácií k údajom na mobilných a počítačových platformách rodičov a žiakov. Tí, ktorí neboli „zákazníkmi“ Facebooku či Googlu (email konto) to musia absolvovať vo zvýšenej miere. Všetko treba absolvovať veľmi rýchlo, lebo učitelia už čakajú.

Ak je v rodine viac školákov či študentov (viacdetné rodiny) nastáva „súboj“ o laptop či o fungujúci mobil, na ktorom spoľahlivo funguje presne tá aplikácia, ktorú daný učiteľ vyžaduje a používa. Problém s internetovým pripojením (rýchlosť a množstvo dát) niektorých rodín je len čerešničkou na torte tohto chaosu, ktorý ministerstvo školstva a nový minister nerieši. A čas, v ktorom viacdetné rodiny potrebujú mobil či laptop schopný komunikovať v reálnom čase cez konkrétnu aplikáciu či program, sa stáva vzácnym a nedostupným artiklom.

A pri tomto chaose sa ministerstvo zaoberá slovným hodnotením, nejasnými usmerneniami a odporúčaniami, medzi ktorými sa stráca zdravý rozum, lebo samotní pýtajúci sa novinári, nedostali odpoveď, aký je rozdiel medzi nariadeným a záväzným príkazom a tým (odporúčanie), čo sa prezentovalo na tlačovej besede. So všetkými dôsledkami na prijímacie konania na SŠ a VŠ, kde sa berú do úvahy zaužívané formy hodnotenia, ktoré nie sú totožné s tým čo odporúčali minister školstva a šéfka ŠPÚ.

Vyučovanie v skutočnosti nie je prerušené, ale vyučuje sa naďalej, napriek tomu, čo sa prezentovalo na tlačovke. Jediný rozdiel je ten, že žiaci a študenti fyzicky nenavštevujú školy. Naďalej sa píšu písomky, vypracovávajú domáce úlohy, skúša sa, hodnotí sa. Niekedy aj interaktívne, čo možno jednoznačne odsúhlasiť. To je každodenná realita učiteľov a žiakov, ako aj rodičov. Dištančné vzdelávanie je normálnou formou vzdelávania, avšak je novinkou na ZŠ a SŠ v plošnom celoštátnom meradle. Prináša však reálne problémy, ktoré nikto systémovo nerieši a ani nechce riešiť. A tak si mnohí učitelia a rodičia posielajú kvantá dát (prefotených úloh) do elektronických schránok pošty, pričom sa zaoberajú riešením technických problémov digitálnych komunikačných technológií.

Je zvláštne, že v dobe digitálnej komunikácie neexistuje (pri tom vieme, že existuje a nie jedna) všeobecne využiteľná a použiteľná interaktívna aplikácia (program), ktorý by sa dal v rámci tejto situácie aplikovať s cieľom zabezpečiť online komunikáciu učiteľa so žiakmi a študentmi.  Nemusí byť systémovo náročná na hardver, ani nemusí byť užívateľsky zložitá. Ide len o to, aby ich nebolo v rámci jednej školy veľa a aby fungovali spoľahlivo. Skutočne sa to nedá zrealizovať?

René Balák