Washington 8. decembra 2022 (HSP/Foto:screenshot)

Zdá sa, že vojna bola jedinou možnosťou, ktorú protivníci Ruska vôbec zvažovali

Na Slovensku zablokovaný portál RIA novosti prináša nové odhalenia vyslúžilého amerického spravodajského dôstojníka Scotta Rittera z článku pre Consortium News o hanebnej úlohe kolektívneho Západu pri príprave ukrajinského konfliktu.

Nedávne vyjadrenia bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej vrhajú svetlo na dvojtvárnu hru, ktorú Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a Spojené štáty rozohrali pred februárovou inváziou Ruska na Ukrajinu. Zatiaľ čo takzvaný „kolektívny Západ“ (USA, NATO, EÚ a G7) naďalej tvrdí, že ruská invázia na Ukrajinu bola aktom „nevyprovokovanej agresie“, skutočnosť je úplne iná: Rusko bolo oklamané, že existuje diplomatické riešenie násilia, ktoré vypuklo v oblasti Donbasu na východe Ukrajiny po prevrate na Majdane v Kyjeve v roku 2014, ktorý podporovali USA. Namiesto toho Ukrajina a jej západní partneri len získavali čas, kým NATO vybuduje ukrajinskú armádu schopnú obsadiť celý Donbas, ako aj „vysťahovať“ Rusko z Krymu.

V rozhovore pre Der Spiegel z minulého týždňa Merkelová narážala na Mníchovský kompromis z roku 1938 (pre Československo to bola samozrejme zrada Británie a Francúzska a nie kompromis). Porovnala rozhodnutie, ktoré musel urobiť bývalý britský premiér Neville Chamberlain v súvislosti s nacistickým Nemeckom, so svojím rozhodnutím postaviť sa proti ukrajinskému členstvu v NATO, keď bola táto otázka otvorená na samite NATO v Bukurešti v roku 2008. Merkelová sa údajne domnievala, že zdržiavaním členstva v NATO a neskôr presadzovaním minských dohôd získava Ukrajine čas, aby mohla lepšie čeliť ruskému útoku, podobne ako sa Chamberlain domnieval, že získava Spojenému kráľovstvu a Francúzsku čas na to, aby zhromaždili svoje sily proti hitlerovskému Nemecku.

Záver z tejto retrospektívy je ohromujúci. Na chvíľu zabudnite na to, že Merkelová porovnávala hrozbu, ktorú predstavoval Hitlerov nacistický režim, s hrozbou, ktorú predstavuje Rusko Vladimíra Putina, a namiesto toho sa zamerajte na skutočnosť, že Merkelová vedela, že pozvanie Ukrajiny do NATO vyvolá ruskú vojenskú reakciu. Namiesto toho, aby túto možnosť úplne odmietla, Merkelová presadzovala politiku, ktorej cieľom bolo, aby Ukrajina bola schopná takémuto útoku odolať.

Zdá sa, že vojna bola jedinou možnosťou, o ktorej protivníci Ruska vôbec uvažovali.

Kolektívny Západ teda využil dohody z Minska na oddialenie začiatku konfliktu na Ukrajine a na jej prípravu na bojové akcie. Podľa názoru Rittera Kyjev pristúpil na minské dohody pod tlakom Západu, pričom dobre vedel, že tieto dohody sa nikdy nebudú dodržiavať. Ritter upozornil, že to neskôr priznal aj bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko: „Naším cieľom bolo predovšetkým zastaviť hrozbu alebo aspoň oddialiť vojnu – poskytnúť osem rokov na obnovenie hospodárskeho rastu a vybudovanie silných ozbrojených síl,“ cituje autor Porošenka.

Západ chcel oklamať Moskvu tým, že ju presvedčil o možnosti diplomatického urovnania situácie v Donbase, uviedol bývalý dôstojník. Dodal, že USA a ich spojenci sa týmto spôsobom snažili získať čas na prípravu ukrajinskej armády na konfrontáciu s Ruskom pretože vojenská metóda bola vždy jediným spôsobom riešenia krízy, ktorý videli na Západe. Podľa jeho názoru Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a USA hrali hru bez toho, aby sa snažili vyhnúť ozbrojenému stretu, pretože veľmi dobre vedeli, aká bude reakcia Kremľa na pozvanie Ukrajiny do NATO.

V roku 2014 po štátnom prevrate na Ukrajine vyhlásili Donecká a Luhanská ľudová republika nezávislosť a Kyjev proti nim začal vojenskú operáciu. Minské dohody podpísané vo februári 2015 mali konflikt vyriešiť. Predpokladali najmä ústavnú reformu, ktorej kľúčovými prvkami boli decentralizácia a prijatie zákona o osobitnom postavení Donbasu. Kyjevské orgány podporované kolektívnym Západom však realizáciu tohto plánu hrubo sabotovali. Začiatkom tohto roka sa situácia v DĽR a LĽR vážne zhoršila – a 24. februára Rusko spustilo špeciálnu vojenskú operáciu. Vladimir Putin označil za jej cieľ „ochranu ľudí, ktorí boli osem rokov vystavení zneužívaniu a genocíde zo strany kyjevského režimu, oslobodenie Donbasu a vytvorenie podmienok zaručujúcich bezpečnosť Ruska“. Koncom septembra sa konali referendá v DĽR, LĽR, Chersonskej a Záporožskej oblasti, na základe ktorých sa tieto územia stali súčasťou Ruska. Ako zdôraznil Putin, k tomuto zjednoteniu malo dôjsť už skôr, ale v roku 2014 si Moskva ešte úplne istá náladami obyvateľov Donbasu, pretože vtedy nebolo možné úplne pochopiť udalosti, ktoré sa odohrávali.

To, že tieto dohody boli len nástrojom kolektívneho Západu na oklamanie Moskvy a získanie času na vyzbrojenie Ukrajiny priznala bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová aj v rozhovore pre denník Zeit: „Minské dohody boli pokusom poskytnúť Kyjevu čas na posilnenie. A tento čas Ukrajina využila na to, aby sa stala silnejšou, ako môžete vidieť dnes. Ukrajina rokov 2014-2015 nie je súčasná Ukrajina,“ povedala. Podľa nej všetci chápali, že konflikt na východnej Ukrajine bol zmrazený a problém nebol vyriešený. Merkelová vyjadrila pochybnosti, že na jar 2014 keď Kyjev spustil vojenskú operáciu proti Doneckej a Luhanskej ľudovej republike, by členské štáty NATO mohli poskytnúť Kyjevu podporu v takom rozsahu, ako to robia teraz.

Minské dohody o riešení situácie na východe Ukrajiny podpísané v roku 2015 predpokladali prímerie, stiahnutie ťažkých zbraní z línie kontaktu a ústavnú reformu, ktorej kľúčovými prvkami mali byť decentralizácia a prijatie zákona o osobitnom štatúte niektorých oblastí Doneckej a Luhanskej oblasti. Tento plán však Kyjev nikdy nerealizoval. Rusko od 24. februára uskutočňuje na Ukrajine špeciálnu vojenskú operáciu. V tejto situácii USA a ich spojenci v NATO naďalej posielajú Kyjevu zbrane a vyčleňujú na to desiatky miliárd dolárov. Moskva opakovane vyhlásila, že dodávky zbraní zo Západu len predlžujú konflikt a že preprava zbraní sa stáva legitímnym cieľom ruskej armády.

Minské dohody boli jedinou príležitosťou na diplomatické urovnanie konfliktu v Donbase, ale nikdy sa nerealizovali. Prečo boli tieto dohody potrebné? Aké boli ich hlavné  body? Nad tým prečo sa dohody nerealizovali sa zamýšľa portál RIA novosti.

Predpoklady k prijatiu Minských dohôd

V roku 2014 predseda OBSE Didier Burkhalter navrhol vytvorenie kontaktnej skupiny zloženej zo zástupcov Ruska, OBSE a Ukrajiny s cieľom vyriešiť konflikt v Donbase. V júni toho istého roku ukrajinský prezident Petro Porošenko navrhol mierový plán. A v septembri Vladimir Putin navrhol svoj plán. Je dôležité poznamenať, že hlavným dôvodom na začatie rokovaní bola všeobecná potreba zastaviť dlhotrvajúce nepriateľstvo, ktoré bolo príliš vyčerpávajúce pre obe strany. Do polovice augusta ukrajinská armáda získala kontrolu nad Slovjanskom, Arťomovskom, Kramatorskom, Mariupolom a pobrežím Azovského mora a čiastočne obkľúčila Luhansk a Doneck. V reakcii na to ozbrojené formácie LĽR a DĽR začali protiofenzívu a podarilo sa im vytlačiť ukrajinské sily, ktoré utrpeli značné straty na živej sile aj technike.

Kto a kedy prijal minské dohody?

Členovia kontaktnej skupiny sa 5. septembra 2014 v Minsku dohodli na pláne mierového urovnania, pričom zohľadnili návrhy prezidentov Ruska a Ukrajiny. Minské dohody uzavrela trojstranná kontaktná skupina, ktorej členmi boli zástupcovia Ukrajiny, Ruska a OBSE. Dňa 19. septembra 2014 zástupcovia OBSE, Ruska, Ukrajiny a predstaviteľov samozvaných DĽR a LĽR podpísali protokol a memorandum. Rusko bolo garantom vykonávania dohôd, nie stranou konfliktu.

Minské dohody boli balíkom dokumentov, ktoré boli prijaté s cieľom vyriešiť situáciu v Donbase.

Prečo bola potrebná druhá minská dohoda?

Napriek dohodám boje v Doneckej a Luhanskej oblasti pokračovali a v januári 2015 sa situácia opäť vyostrila. Tento mesiac sa bojovalo o donecké letisko a ukrajinským silám hrozilo obkľúčenie veľkej skupiny vojsk pri Debaľceve. Podľa dohôd z Minska museli strany stiahnuť ťažké zbrane z línie kontaktu. Obe strany konfliktu mali vlastné predstavy o situácii vrátane Debaľceva: DĽR a LĽR ho považovali za svoje vnútorné územie, kde sú ukrajinské jednotky obkľúčené, zatiaľ čo Kyjev trval na prímerí a tvrdil, že jeho jednotky nie sú obkľúčené a majú územie plne pod kontrolou.

Dňa 12. februára 2015 bol podpísaný 13-bodový podrobný balík opatrení na vykonávanie dohôd – tzv. Minsk 2. Tento dokument bol posilnený vyhlásením hláv normandského kvarteta (Rusko, Ukrajina, Nemecko a Francúzsko).

Aké boli hlavné opatrenia uvedené v dohodách?

Minské dohody stanovili prímerie a stiahnutie síl z línie kontaktu, zákaz ťažkých zbraní v blízkosti línie kontaktu (nárazníková zóna), ako aj výmenu zajatcov na základe zásady „všetci za všetkých“. Hlavnými bodmi dohôd bola reforma Kyjeva, ktorá spočívala v zavedení koncepcie decentralizácie do ústavy, pričom sa zohľadnili osobitosti Donecka a Luhanska. Ukrajina mala prijať zákon o osobitnom štatúte niektorých oblastí Doneckej a Luhanskej oblasti a usporiadať v nich miestne voľby, pričom mala zohľadniť stanovisko zástupcov Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Od nasledujúceho dňa by Kyjev postupne začal obnovovať kontrolu nad štátnou hranicou. Úplné znenie dohôd z Minska nájdete na tomto linku.

Kto monitoroval plnenie podmienok?

 Pozorovatelia OBSE mali monitorovať implementáciu prijatých klauzúl na mieste, zatiaľ čo normandské kvarteto bolo vyzvané, aby poskytlo diplomatickú pomoc. V septembri 2014 bol z ukrajinských a ruských ozbrojených síl vytvorený JCCC – skratka pre Spoločné centrum pre kontrolu a koordináciu prímeria a stabilizáciu pohraničnej línie, ktorý mal monitorovať prvé minské dohody. Dňa 19. decembra 2017 bola Ruská federácia nútená opustiť centrum kvôli obštrukciám zo strany Ukrajiny.

Ako sa implementovali minské dohody?

 Za 8 rokov rokovaní sa stranám zo všetkých 13 bodov podarilo dosiahnuť len úspešnú výmenu väzňov. Doneck, Luhansk a Moskva opakovane obvinili Kyjev z nezákonného obsadzovania osád v nárazníkovej zóne a z výskytu ťažkej techniky v tejto oblasti. Kyjev trval na tom, že najprv musí obnoviť kontrolu nad hranicami a až potom usporiadať voľby. V roku 2015 Najvyššia rada Ukrajiny síce prijala zákon o osobitnom štatúte Donbasu, ale jeho nadobudnutie platnosti spojila s konaním komunálnych volieb. To bolo v priamom rozpore s ustanoveniami druhej minskej dohody.

Čo bol Steinmeierov vzorec?

V roku 2019 účastníci kontaktnej skupiny prijali Steinmeierov vzorec ako dodatok k dohodám. Podľa tohto vzorca bolo priznané, že zákon o osobitnom štatúte by mal nadobudnúť účinnosť po tom, ako OBSE uzná miestne voľby v DĽR a LĽR. Okrem toho bolo v pláne stiahnuť ozbrojené formácie z línie kontaktu. Pravicoví radikáli v Kyjeve boli s prijatím tejto formuly nespokojní. Strany sa nedohodli na postupe prípravy volieb.

Kedy prestali dohody z Minska nadobro platiť?

 Volodymyr Zelenskij sa po nástupe do funkcie prezidenta snažil vyriešiť problémy s dodržiavaním dohôd zo strany Ukrajiny, ale nepodarilo sa mu to. Vojaci nacionalistického práporu Azov, ktorí boli rozmiestnení v obci Zolotoe (Luhanská oblasť) v blízkosti línie kontaktu, nielenže odmietli Zelenského rozkaz odovzdať zbrane v novembri 2019, ale pohrozili aj zvýšením počtu príslušníkov práporu.

V roku 2020 sa rétorika Kyjeva dramaticky mení: ukrajinská strana trvá na tom, že dohody z Minska treba revidovať. Ukrajina nie je spokojná s tým, že odovzdávanie kontroly nad úsekom hranice s Ruskom sa môže začať až po komunálnych voľbách v Donecku a Luhansku. Volodymyr Zelenskyj navrhol nové rozdelenie síl na línii konfrontácie v Donbase – podľa sektorového princípu, a nie podľa celej línie kontaktu.

V decembri toho istého roku Volodymyr Zelenskij pre ukrajinské médiá povedal, že on osobne by najradšej odstúpil od minských dohôd, ale že to nemôže urobiť: Európania môžu zrušiť sankcie voči Rusku a predstaviteľom neuznaných republík; o možnom „pláne B“ bolo podľa neho ešte priskoro hovoriť. Teraz už je jasné, čo tým myslel.

V roku 2021 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí politických poradcov vedúcich predstaviteľov normandského formátu, ktoré však nepriniesli žiadny pokrok smerom k dohode. Začiatkom decembra toho istého roku sa diplomatická cesta k vyriešeniu konfliktu dostala do slepej uličky a začala sa vojenská eskalácia v blízkosti styčnej línie najskôr na ukrajinskej a následne na ruskej strane, ktorá priviedla k súčasnému konfliktu.

Putin: Minsk bol chybou

Merkelová sa vyjadrila podobne ako bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko v júni pre viaceré západné médiá. „Naším cieľom,“ vyhlásil Porošenko, „bolo najprv zastaviť hrozbu alebo aspoň oddialiť vojnu – zabezpečiť osem rokov na obnovenie hospodárskeho rastu a vytvorenie silných ozbrojených síl.“ Porošenko dal jasne najavo, že Ukrajina neprišla k rokovaciemu stolu o minských dohodách s dobrým úmyslom.

K tomuto poznaniu dospel aj Putin. Na nedávnom stretnutí s ruskými manželkami a matkami ruských vojakov bojujúcich na Ukrajine vrátane niekoľkých vdov po padlých vojakoch Putin priznal, že súhlas s Minskými dohodami bol chybou a že problém Donbasu sa mal vtedy vyriešiť silou zbraní, najmä vzhľadom na mandát, ktorý mu udelila ruská Duma v súvislosti s oprávnením použiť ruské vojenské sily na „Ukrajine“, nielen na Kryme. Z Putinovho oneskoreného uvedomenia si tohoto faktu by mal prebehnúť mráz po chrbte všetkým tým na Západe, ktorí fungujú na základe mylnej predstavy, že teraz sa dá rusko-ukrajinský konflikt nejako vyriešiť rokovaniami. Nikto z diplomatických partnerov Ruska nepreukázal ani štipku čestnosti, pokiaľ ide o reálnu podporu skutočného záväzku k mierovému riešeniu etnického násilia, ktoré vyplynulo z krvavých udalostí na Majdane vo februári 2014, ktoré zvrhli demokraticky zvoleného ukrajinského prezidenta s hanebnou podporou kolektívneho Západu a následne  aj OBSE.