Môj profil 
Predplatné
Médiá hlavného prúdu majú na prvých stránkach správu o tom, že v Rusku poslanci za Komunistickú stranu predniesli návrh zákona, ktorý má vojakom zapojeným do okupácie Československa v roku 1968 priznať status veteránov. A tvrdia, že tým by sa v Rusku oficiálne potvrdila verzia, podľa ktorej bolo obsadenie Československa Varšavskou zmluvou zákonnou akciou.
Mainstreamoví novinári tak objavili Ameriku – zrejme si doteraz mysleli, že akcia v roku 1968 prebehla bez súhlasu vtedajších sovietskych orgánov: opití mužici svojvoľne naskákali do tankov a hajde okupovať. Preto je pre našich demokraticky cítiacich a zmýšľajúcich novinárov prekvapujúcou novinkou informácia, že oficiálne v krajinách Varšavskej zmluvy platilo stanovisko, že išlo o oficiálnu vojenskú pomoc „v boji proti kontrarevolúcii“.
Naši demokratickí novinári sa veľmi pohoršujú nad výrokom zástancu predloženého návrhu, moskovského prokurátora a priameho účastníka okupácie z roku 1968 Jurija Petroviča Sineľščikova o tom, že zúčastnení vojaci „konali zákonne a boli to svedomití bojovníci, ktorí úprimne slúžili svojej vlasti a záujmom krajín Varšavskej zmluvy”.
A nebolo to azda tak? Veď kto sa kedy vojačika pýtal na jeho názor? Každý vojak, ktorého kedy jeho štát poslal bojovať do nejakej vojny, do každej z toho nekonečne dlhého radu vojen, ktoré vždy boli prinajmenšom z hľadiska jednej z bojujúcich strán nespravodlivé, jednoducho narukoval a bojoval. Alebo Rusi sú v tomto, podľa našich slniečkarov, opäť výnimkou?
Všetci vieme, že drvivá väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa bola, a dodnes je protiprávnou inváziou v roku 1968 pobúrená. Hoci o tom, či pobyt spojeneckých armád na našom území bol legálny z hľadiska medzinárodného práva, tiež možno polemizovať: nezabúdajme, že tie armády sem boli oficiálne pozvané na základe dohôd o bratskej spolupráci predstaviteľmi režimu, ktorý vtedy v ČSSR existoval – podobne ako niektorí predstavitelia terajšieho režimu chcú sem proti vôli občanov pozvať americké vojská, tiež na základe akejsi podobnej dohody o bratskej spolupráci. Isteže, rozdiel je v štýle, rozsahu, okolnostiach, nie však v samotnom princípe – imperiálna politika globálnych veľmocí je totiž stále o tom istom…
Ale nech je to tak či onak, o toto tu predsa vôbec nejde: pre vojaka je zákonné každé platné rozhodnutie jeho štátnych orgánov, v opačnom prípade môže byť potrestaný za neuposlúchnutie rozkazu. Z hľadiska vtedajšieho sovietskeho režimu boli tí nič netušiaci mládenci (dnes už možno chudobní a chorí dôchodcovia, ktorí sa previnili iba tým, že poslúchli rozkaz) povolaní do „vojny“ stopercentne v súlade s jeho vôľou.
Alebo azda niekto chce teraz spätne spochybňovať platnosť rozhodnutí vtedajších sovietskych inštitúcií? Alebo iba selektívne, ktoré sa nám hodia? Ak tak nerobíme napríklad v prípade svojvoľného, protiústavného a úplne nezmyselného rozhodnutia vtedajšieho sovietskeho vodcu o pričlenení ruského Krymu k inej zväzovej republike, potom niet dôvodu tak robiť ani v prípade jednoznačne imperiálne motivovaného rozhodnutia o povolaní vojakov do akcie v mene „ochrany socialistickej bratskej krajiny“, nech je pre nás v Čechách a na Slovensku táto otázka akokoľvek citlivá.
A nie sú azda americkí vojaci zo všetkých tých nespravodlivých, ilegálnych imperiálnych amerických vojen, pri ktorých zahynulo o mnoho rádov viac nevinných ľudí, než v ČSSR pri akcii 1968 (Vietnam, Irak, Panama, Guatemala, Somálsko, Afganistan, Juhoslávia…) uznaní za vojnových veteránov? Alebo aj toto je pre našich dvojmetrových novinárov prekvapujúca novinka, o ktorej netušili, a preto ju nikdy nikde nespomínajú?
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
