Bratislava 3. júna 2019 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)
Jednofarebný proamerický mainstream opäť raz ukázal, že meranie dvojakým metrom je základnou metódou jeho práce, najmä ak ide o zlé Rusko. Najnovšie s pobúrením reaguje na to, že vojaci, ktorých sovietsky režim poslal do istej operácie, ktorú dnes vnímajú ako nespravodlivú, majú mať priznaný status veterána. Ako keby to tak inde vo svete nebolo…
Médiá hlavného prúdu majú na prvých stránkach správu o tom, že v Rusku poslanci za Komunistickú stranu predniesli návrh zákona, ktorý má vojakom zapojeným do okupácie Československa v roku 1968 priznať status veteránov. A tvrdia, že tým by sa v Rusku oficiálne potvrdila verzia, podľa ktorej bolo obsadenie Československa Varšavskou zmluvou zákonnou akciou.
Mainstreamoví novinári tak objavili Ameriku – zrejme si doteraz mysleli, že akcia v roku 1968 prebehla bez súhlasu vtedajších sovietskych orgánov: opití mužici svojvoľne naskákali do tankov a hajde okupovať. Preto je pre našich demokraticky cítiacich a zmýšľajúcich novinárov prekvapujúcou novinkou informácia, že oficiálne v krajinách Varšavskej zmluvy platilo stanovisko, že išlo o oficiálnu vojenskú pomoc „v boji proti kontrarevolúcii“.
Naši demokratickí novinári sa veľmi pohoršujú nad výrokom zástancu predloženého návrhu, moskovského prokurátora a priameho účastníka okupácie z roku 1968 Jurija Petroviča Sineľščikova o tom, že zúčastnení vojaci „konali zákonne a boli to svedomití bojovníci, ktorí úprimne slúžili svojej vlasti a záujmom krajín Varšavskej zmluvy”.
A nebolo to azda tak? Veď kto sa kedy vojačika pýtal na jeho názor? Každý vojak, ktorého kedy jeho štát poslal bojovať do nejakej vojny, do každej z toho nekonečne dlhého radu vojen, ktoré vždy boli prinajmenšom z hľadiska jednej z bojujúcich strán nespravodlivé, jednoducho narukoval a bojoval. Alebo Rusi sú v tomto, podľa našich slniečkarov, opäť výnimkou?
Všetci vieme, že drvivá väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa bola, a dodnes je protiprávnou inváziou v roku 1968 pobúrená. Hoci o tom, či pobyt spojeneckých armád na našom území bol legálny z hľadiska medzinárodného práva, tiež možno polemizovať: nezabúdajme, že tie armády sem boli oficiálne pozvané na základe dohôd o bratskej spolupráci predstaviteľmi režimu, ktorý vtedy v ČSSR existoval – podobne ako niektorí predstavitelia terajšieho režimu chcú sem proti vôli občanov pozvať americké vojská, tiež na základe akejsi podobnej dohody o bratskej spolupráci. Isteže, rozdiel je v štýle, rozsahu, okolnostiach, nie však v samotnom princípe – imperiálna politika globálnych veľmocí je totiž stále o tom istom…
Ale nech je to tak či onak, o toto tu predsa vôbec nejde: pre vojaka je zákonné každé platné rozhodnutie jeho štátnych orgánov, v opačnom prípade môže byť potrestaný za neuposlúchnutie rozkazu. Z hľadiska vtedajšieho sovietskeho režimu boli tí nič netušiaci mládenci (dnes už možno chudobní a chorí dôchodcovia, ktorí sa previnili iba tým, že poslúchli rozkaz) povolaní do „vojny“ stopercentne v súlade s jeho vôľou.
Alebo azda niekto chce teraz spätne spochybňovať platnosť rozhodnutí vtedajších sovietskych inštitúcií? Alebo iba selektívne, ktoré sa nám hodia? Ak tak nerobíme napríklad v prípade svojvoľného, protiústavného a úplne nezmyselného rozhodnutia vtedajšieho sovietskeho vodcu o pričlenení ruského Krymu k inej zväzovej republike, potom niet dôvodu tak robiť ani v prípade jednoznačne imperiálne motivovaného rozhodnutia o povolaní vojakov do akcie v mene „ochrany socialistickej bratskej krajiny“, nech je pre nás v Čechách a na Slovensku táto otázka akokoľvek citlivá.
A nie sú azda americkí vojaci zo všetkých tých nespravodlivých, ilegálnych imperiálnych amerických vojen, pri ktorých zahynulo o mnoho rádov viac nevinných ľudí, než v ČSSR pri akcii 1968 (Vietnam, Irak, Panama, Guatemala, Somálsko, Afganistan, Juhoslávia…) uznaní za vojnových veteránov? Alebo aj toto je pre našich dvojmetrových novinárov prekvapujúca novinka, o ktorej netušili, a preto ju nikdy nikde nespomínajú?
Ivan Lehotský