Americká výnimočnosť, vplyv náboženstva na politiku USA a pojem suverenity

Moskva 1. júla 2017 (HSP/sputnik/Foto:TASR/AP-Odessa American, Albert Cesare)

Ruský spisovateľ amerikanista Dmitrij Drobnickij, ktorý v Rusku ako prvý predpovedal víťazstvo Donalda Trumpa, odpovedal na otázky čitateľov Sputnika o vplyve cirkvi na americkú politiku, o dôvodoch vzniku moslimských enkláv v Európe a o tom, čo spája Rusov a Američanov

Sú teda Američania tí vyvolení, ktorí sú Bohom predurčení k tomu, aby vládli svetu?

Po prvé oni nehovoria o tom, že sú vyvolení, ale o tom, že sú výnimoční. Máte ale pravdu v tom, že akonáhle sa tejto myšlienky chopia rôzne kresťanské konfesie, tak samozrejme k vyvolenosti nie je ďaleko. Amerika má asi tri nasledujúce hlavné posvätné piliere: myšlienka americkej výnimočnosti, myšlienka práva občanov držať a nosiť zbraň v záujme sebaobrany, a to aj pred tyraniou vlastnej vlády a po tretie sa jedná o ich ústavu spolu so všetkými otcami zakladateľmi. A to všetko stojí na náboženskom alebo pseudonáboženskom vyznaní.

Veľké národy, ktoré sa domnievajú, že v ich civilizačnej podstate je niečo, čo ich principiálne odlišuje od všetkých ostatných civilizácií, majú vždy určitý pocit výnimočnosti. Druhá vec je to, že Američania o tom neustále hovoria na úrovni rétoriky. Ide takmer o stálu oficiálnu rétoriku Washingtonu. Ale nemyslím si, že to bráni rozvoju krajiny. Podľa mňa v samotnej myšlienke výnimočnosti nie je nič nebezpečného. Ale to, ako sa interpretuje politikmi, predstavuje vskutku veľký problém.

Hlavný záver, ktorý môžeme vyvodiť počas tak krátkom rozhovore, je to, že Amerika nehľadiac na to, čo si o nej myslia za jej hranicami, a to aj v Rusku, sa predsa len neriadi iba peniazmi, Amerika sa hlavným spôsobom riadi ideami. Veľmi jasne sa to prejavuje v idei americkej výnimočnosti a v tom, ako jej kto rozumie. To sa musí brať do úvahy a je nutné sa zúčastňovať dialógu, čo dopomáha k vzájomnému porozumeniu aspoň v nejakých otázkach. Proste bojovať proti myšlienke americkej výnimočnosti v hlavách samotných Američanov je to isté, ako bojovať so zelenou trávou v lete a s bielym snehom v zime.

Ako je to v USA s odlukou cirkvi, zvlášť potom židovskej od štátu, a ktorý americký prezident toto vykonal, poprípade sa o to pokúšal?

Začneme od konca otázky.

Prvý dodatok umožňuje náboženským organizáciám ovplyvňovať politiku, a to aj prostredníctvom kázania a je známe, že napríklad príchod k moci Ronalda Reagana sa nezaobišiel bez účasti tzv. Náboženských pravicových skupín. Jedná sa o hnutie amerických konzervatívcov vystupujúcich pod kresťanským práporom. Známy zakladateľ hnutia Morálna väčšina Jerry Falwell v roku 1980 na kongrese amerických náboženských obcí vyslovil heslo, podľa ktorého každý pastor musí urobiť všetko pre to, aby veriaci kresťan bol registrovaným voličom hlasujúcim za konzervatívcov. Z tohto pohľadu táto otázka má veľmi dlhú históriu. Je samozrejme jasné, že cirkev môže byť oddelená od štátu, a musí byť od neho oddelená, ale nemožno od spoločenského života oddeliť náboženstvo a náboženskú vieru. Spojené štáty sú asi najjasnejším príkladom toho, že ak možno náboženstvo odlúčiť od štátu, tak ho nemožno odlúčiť od spoločnosti a od politiky.

Dnes prebieha veľká diskusia o tom, či možno pripraviť náboženské organizácie o osobitný daňový status, ako majú cirkvi, kvôli tomu, že v tej či onej miere vedú politickú agitáciu a pretože cirkvi berú peniaze od svojich farníkov a snažia sa ich nevyužívať pre platbu daní a dokonca využívajú úľav, ktoré poskytuje zákon. Ale Trump uviedol, že to bezpochyby porušuje prvý dodatok ústavy a Listiny práv, a preto náboženským organizáciám má byť poskytnutá možnosť pôsobiť na spoločenské a politické hnutia vnútri krajiny. Bolo by napokon veľmi zvláštne nejakým spôsobom sa snažiť oddeliť náboženstvo od politiky. Človek predsa chodí ako voliť, tak aj do kostola. Ako ho môžete rozdeliť na dve časti? Môžete si dať dole nedeľný oblek, navliecť si džínsy a tenisky, ale nemôžete, keď idete voliť, seba úplne oddeliť od svojich vlastných náboženských presvedčení. Je jasné, že ide o problém vo všetkých krajinách. Európa sa to snaží riešiť veľmi tvrdou sekularizáciou a chce sa úplne odlúčiť od svojho kresťanského dedičstva. Každopádne sa jedná o väčšinu európskych krajín. Výsledkom sú veľmi vážne problémy s moslimskými štvrťami pod., vrátane konfrontácie s práve novými moslimskými obcami, ktoré vznikajú kvôli utečencom a s ktorými nevedia, čo majú robiť kvôli vlastnej tolerancii. Domnievam sa, že sa bude ešte viesť spor o to, v akej miere sa náboženské organizácie môžu zúčastniť politického života v Spojených štátoch.

Čo je základným kameňom ruského štátu?

Ak sa na to spýtate Američanov, aj tých najviac oddaných, ktorí každý deň vyvesujú americkú vlajku nad svoj dom, pravdepodobne vám povedia, že to cudzí človek vezme ako súbor akýchsi banalít.

Je potrebné chápať, že skutočne v USA nevidíme jednoduchý štát, ale vidíme štát ako civilizáciu. Rusko je tiež takou civilizácií s oveľa dlhšou históriou než majú Spojené štáty, ale niektoré názory o vlastnej civilizácii sa proste nevyjadrujú.

Už v cárskej dobe v Rusku pojmy pravoslávie, samoderžavie a národnosť rovnako neodrážali svojou podstatou ruskú civilizáciu. Rusko je jednoducho oddelenou civilizáciou a ľudia niekedy na úplne neverbálnej úrovni cítia nezávisle na etnickej príslušnosti, že ten je náš a ten nie je náš. V tomto zmysle je ruský štát bezpodmienečne v prvom rade pojmom suverenity. Ale najdôležitejšie pre Rusko je to, čo nás silne spája s Amerikou, že osobná sloboda občanov je v mnohom spojená s nezávislosťou štátu. Teda sloboda ruského Patriota mimo existenciu Ruska sa chápe ako akási neúplná sloboda, nedostatočná sloboda. Teda odstráňte Rusko a dajte človeku úplnú slobodu. Ruský patriot to vezme akosi zvláštne, niečo tu nebude fungovať. Takéto spojenie štátnej suverenity a osobnej slobody (tieto dva pojmy fungujú iba dohromady) spája dve najväčšie civilizácie – Rusko a USA aj pri toľkých rôznych názoroch, ktoré ich rozdeľujú.