Môj profil 
Predplatné
Soubigou sa zameral na otázky, ako sa prvá svetová vojna pripomína vo Francúzsku a ako na Slovensku.
Česi a Slováci, ktorí bojovali na francúzskej strane, neboli dostatočne vycvičení. Väčšinou išlo o remeselníkov a mnohí zahynuli v prvý deň bojov v máji 1915. “Oficiálne to boli Rakúšania alebo Maďari, čo znamená, nepriatelia, ale chceli dokázať, že sú Francúzi a chcú bojovať. Preto sa angažovali, preto bojovali. A preto to bola pre nich katastrofa,” uviedol. Vo Vouziers v Ardenách bojovali posledný týždeň vojny v novembri 1918, zomrelo ich tam 320. “Majú tam cintorín, kde Čech alebo Slovák má napríklad nemecky vyzerajúce meno, bojoval vo francúzskej armáde a tam padol za Česko-Slovensko, ktoré nikdy nevidel. To je silne emocionálne, ak sa nad tým zamyslíme,” povedal. “Vo Vouziers dodnes existujú spomienky na Čechov a Slovákov, gymnázium v obci dala postaviť Československá republika v roku 1928, gymnázium nesie názov: Lycée Thomas Masaryk. Je to pekné gymnázium a stále funguje,” vyzdvihol.
Neďaleko mesta Amiens leží obec La Targette, kde majú stovky padlých Čechov a Slovákov pomník a cintorín. Každý rok tam veľvyslanci Českej republiky a Slovenskej republiky prichádzajú a kladú k pomníku kvety. “Obe republiky o to veľmi dbajú,” podčiarkol Soubigou.
Podľa francúzskeho historika pripomínanie si prvej svetovej vojny na Slovensku predstavuje komplexnú tému, lebo časť slovenských vojakov bojovala do konca vojny po boku Rakúska-Uhorska. Ďalšia časť prešla na stranu spojencov a s nimi bojovali v légiách. “Až 99 percent českých či slovenských vojakov bojovalo na strane Rakúsko-Uhorska, kým jedno percento bojovalo vo Francúzsku a ďalší v Rusku ako legionári,” priblížil.
Sté výročie Veľkej vojny 1914-1918 poskytuje priestor na riešenie mnohých otázok, ktoré sú zaujímavé rovnako pre historikov ako aj bežných obyvateľov krajiny. Vo Francúzsku sa hneď po prvej svetovej vojne objavili rôzne spomienky. Radosť vypukla 11. novembra 1918, keď nastalo prímerie, koniec bojov. Na jednej strane bola radosť, na druhej zároveň smútok. Významným dátumom sa stal 11. november 1920, keď sa uskutočnil istý rituál: bývalý 21-ročný vojak vybral vo Verdune rakvu s telesnými pozostatkami neznámeho vojaka. Previezli ich do Paríža, kde boli uložené pri Víťaznom oblúku a tam vznikol Národný hrob neznámeho vojaka. Každý rok prezident republiky kladie veniec a kvety k tomuto hrobu a hrá sa štátna hymna. “Každá vdova si mohla myslieť, že tam leží jej manžel,” vysvetlil Soubigou. V prvej svetovej vojne bojovalo osem miliónov Francúzov, z nich vyše milióna zomrelo, telá mnohých boli roztrhané v dôsledku použitia delostreleckých granátov. Po vojakoch zostalo 1.200.000 vdov. Ťažké bolo, že vdovy ostali nielen bez manželov, ale aj bez hrobov. Aj preto republika našla riešenie v tom, že postavila Národný hrob neznámeho vojaka.
Druhé miesto, kde sa skoncentrovala francúzska národná kolektívna pamäť, je Douaumont neďaleko od Verdunu. Na tomto úseku frontu zomreli státisíce vojakov, nielen francúzskych, ale aj nemeckých. Zo zbierky tam postavili kostnicu, v ktorej sú pozostatky 100.000 neznámych vojakov. V Douaumonte v blízkosti kostnice je národný cintorín so 40.000 hrobmi.
Víťazný oblúk v Paríži a Douaumont pri Verdune sú síce centrom francúzskej pamäti na Veľkú vojnu, ale všade vo Francúzsku sú pamätníky pre padlých vojakov. “Vo Francúzsku je 36.000 obcí a takmer 36.000 pamätníkov vojakom, čo padli v prvej svetovej vojne,” konštatoval historik.
V roku 2008 zomrel posledný francúzsky vojak prvej svetovej vojny Lazare Ponticelli (1897-2008). Tým sa skončil čas svedectiev a nastal čas dejín.
Historik Soubigou dnes pokračuje v prednáškovom turné na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Študenti, vedeckí a pedagogickí pracovníci UMB majú príležitosť vypočuť si prednášky, ktoré zazneli 18.- 23. apríla v Bratislave. Tematicky sú venované stému výročiu prvej svetovej vojny.
.jpg)
