Podľa môjho názoru bol najdôležitejším americkým spojencom za posledných viac ako 40 rokov militantný islam, , píše konzervatívny analytik Niccolo Soldo. Keď Zbigniew Brzezinski odišiel do Afganistanu v mene Carterovej administratívy, aby uzavrel dohodu s pakistanskou ISI, Saudskou Arábiou a miestnymi bojovníkmi mudžahedínov o vykrvácaní Sovietov, ktorí práve napadli krajinu, svet sa od základu zmenil. Afganistan bol dôkazom životaschopnosti džihádistickej siete, šablóny, ktorá sa neskôr uplatnila v Bosne, Čečensku, Kosove, Líbyi, Sýrii, stredoázijských štátoch atď. Neboli všeobecne úspešné, ale všetky slúžili cieľom zahraničnej politiky USA. Každá krajina, ktorá nie je na orbite USA a má potenciálne nepokojné moslimské obyvateľstvo, obsahuje ingrediencie na povstanie, ak je financované a aktivizované.

Pre normálne uši môže znieť absurdne tvrdenie, že militantný islam je spojencom USA, ale vyššie uvedené prípady tento argument jasne potvrdzujú. Môže znieť šialene, keď sa naznačuje, že aj al-Káida zapadá do tejto formy, ale aj ona sa objavila vo všetkých týchto horúcich bodoch od svojho založenia pred tromi desaťročiami. Iste, ich vodcovia boli zabití prostredníctvom úderov bezpilotných lietadiel, ale to sú len navádzacie operácie. Každá objektívna analýza ukáže, kto s kým spolupracoval v ktoromkoľvek konflikte.

Nie je náhoda, že belošskí separatisti v týchto dňoch útočia na čínske záujmy v Pakistane, keďže USA pokračujú vo svojom otáčaní smerom do východnej Ázie. Takisto nie je náhoda, že al-Káida zaujíma voči Číne bojovnejší postoj, ako vysvetľujú Lucas Webber a Riccardo Valle:

Počas viac ako 30 rokov existencie al-Káidy sa verejný postoj tejto organizácie k Číne dosť dramaticky zmenil. Al-Káida prešla od snahy neagitovať Peking, cez letmé zaradenie “Východného Turkestanu” (t. j. územia ovládaného Ujgurmi, predovšetkým čínskej provincie Sin-ťiang) medzi množstvo ďalších miest, kde sú moslimovia utláčaní, až po priamu kritiku a niekedy aj vyhrážanie sa Číne za jej domáce bezpečnostné opatrenia v Sin-ťiangu, ako aj za jej zahraničnopolitické kroky v islamskom svete. Okrem toho sa sťažnosti al-Káidy voči Číne v posledných rokoch stali výrazne početnejšími a diferencovanejšími a šíri ich širší okruh jednotlivcov, odnoží a publikácií.

Je zaujímavé, ako sa to dokonale zhoduje so zmenou prístupu USA k Číne.

Postoj k Číne:

Pôvodne priaznivý postoj al-Káidy k Číne bol celkom jasne vyjadrený v sérii mediálnych rozhovorov s Usámom bin Ládinom na prelome 90. rokov a roku 2000. Po bombových útokoch na autobusy v Urumči v roku 1997, pri ktorých ujgurskí separatisti odpálili výbušné zariadenia v troch autobusoch mestskej hromadnej dopravy v hlavnom meste Sin-ťiangu, bin Ládin obvinil CIA, že tieto útoky uskutočnila s cieľom rozdúchať nepriateľstvo medzi Čínou a moslimským svetom. Bin Ládin dokonca navrhol niečo podobné ako spojenectvo s Čínou, keď vtedy povedal, že “ak sa Afganistan, Pakistan, Irán a Čína spoja, Spojené štáty a India sa stanú neúčinnými”. Pekingu preto odporučil, aby sa vyhol konfliktu s moslimami a namiesto toho sa zameral na Ameriku, ktorú označil za “skutočného, veľkého nepriateľa”.

V čase tohto rozhovoru sa al-Káida stále zdržiavala v Bosne a na ceste do Kosova, pričom prostredníctvom agentov Šamila Basajeva a Ibn al-Chattába ovládla Čečensko.

Viac:

Napriek tomu Usáma bin Ládin v rozhovore pre pakistanskú tlač koncom 90. rokov tvrdil, že nepozná osud Ujgurov a udalosti v Sin-ťiangu: “Často počúvam o čínskych moslimoch, ale keďže nemáme priame spojenie s ľuďmi v Číne a žiadny člen našej organizácie nepochádza z Číny, nemám o nich žiadne podrobné informácie. “

V tom istom rozhovore bin Ládin varoval Peking, aby sa vystríhal Spojených štátov, a poznamenal, že “čínska vláda si nie je plne vedomá zámerov Spojených štátov a Izraela…”. [uzurpovať] zdroje Číny.” Bin Ládin ďalej odporučil Číne, aby “si dávala väčší pozor na USA a Západ”, pričom ju vyzval, aby “použila svoju silu proti Spojeným štátom a Izraelu”, a žiadal, aby Čína “bola priateľská voči moslimom”.

V jednom z neskorších prejavov bin Ládin uviedol, že “každý rozumný človek si dnes uvedomuje, že križiacka Amerika podporovaná Britániou, Nemeckom, Francúzskom, Kanadou a Austráliou predstavuje pre moslimov väčšie nebezpečenstvo a väčšie nepriateľstvo ako Japonsko, obe Kórey, Čína a ďalšie krajiny”. Okrem toho bin Ládin v rozhovore z 28. septembra 2001 zaradil Čínu do užšieho zoznamu údajne antiimperialistických krajín, na ktorom boli Irán, Líbya, Kuba, Sýria a “bývalé Rusko” [sic]. Podľa bin Ládina tieto národy “bránili svoju slobodu” a odmietali sa stať “otrokmi” americkej hegemónie.

Autori uvádzajú geograficky blízku sieť Haqqani Network, ktorá nesúhlasí s pozíciou OBL v Číne.

Posun:

Do roku 2006 Usáma bin Ládin zaujal zreteľne kritickejší postoj k Číne. V tom roku kritizoval úlohu Pekingu ako vplyvného aktéra v rámci Organizácie Spojených národov (OSN), ktorú označil za “hegemonistickú organizáciu všeobecnej nevery”.

Tvrdil, že OSN “existuje preto, aby zabránila vláde šaríe a zaručila podriadenie sa vláde piatich najväčších zločincov na svete”, čím odkazoval na krajiny Bezpečnostnej rady OSN. Bin Ládin ďalej uviedol, že v Bezpečnostnej rade OSN dominuje “križiacka internacionála a pohanský budhizmus”, a spresnil, že “Amerika a Veľká Británia zastupujú protestantských kresťanov, Rusko zastupuje pravoslávnych kresťanov a Francúzsko zastupuje katolíckych kresťanov, zatiaľ čo Čína zastupuje budhistov a pohanov sveta”.

Aj Ayman al-Zawahiri, vtedajší zástupca emira al-Káidy, sa v roku 2006 začal vo svojich vyhláseniach sporadicky zmieňovať o “východnom Turkestane”.

Nasledujúci rok jordánsky profesor Akram Hidžází, ktorého Brian Fishman označil za “hlavnú intelektuálnu postavu džihádistických stratégov”, napísal trojdielnu analýzu venovanú varovaniu pred prízrakom Číny, ktorá vytlačí americké prvenstvo a stane sa novou “hlavou hada”.

Hidžázího podrobná práca sa ukázala ako úspešná a trvalá, keďže džihádisti ju prekladajú a opätovne publikujú až dodnes. Napríklad al-Káida na indickom subkontinente (AQIS) uviedla preklad diela vo svojom časopise Hitteen v roku 2017. Podobne v roku 2007 hlavný propagandistický orgán al-Káidy, as-Sahab Media, zverejnil video, v ktorom Abu-Umar al-Baghdadi, vtedajší vodca Islamského štátu v Iraku (predchodca Islamského štátu, ktorý bol vtedy lojálny al-Káide), propagoval vytvorenie islamského štátu siahajúceho od Španielska po Čínu.

V skutočnosti bin Ládin podobne naznačil záujem o rozšírenie vplyvu al-Káidy do Číny na začiatku roku 2000, keď bola jeho rétorika voči Číne obmedzená alebo inak zmierlivá. V roku 2003 bin Ládin oslavoval protiamerické džihádistické aktivity po celom svete a vyzdvihoval vtedajších bojovníkov ako nástupcov predchádzajúcej generácie islamských bojovníkov, “tých veľkých rytierov, ktorí niesli [posolstvo] islamu na východ, až kým nedosiahli Čínu”.

Stále tvrdšia línia:

K posunu al-Káidy smerom k explicitnejšej a častejšej kritike Číny, vrátane priamych hrozieb násilím, a k priamejšej podpore TIP ju z veľkej časti podnietilo vypuknutie nepokojov v Urumči v roku 2009 a následné zásahy Pekingu proti moslimom v Sin-ťiangu. Nepokoje v Urumči sa v skutočnosti začali v pobrežnej provincii Guangdong po tom, ako bolo niekoľko ujgurských mužov obvinených zo sexuálnych útokov na ženy etnickej skupiny Han. Incidenty v provincii Guangdong vyvolali niekoľkodňové etnické zrážky v Sin-ťiangu, ktoré si vyžiadali najmenej 200 obetí. V reakcii na to čínska vláda rozšírila svoj bezpečnostný a policajný aparát v provincii, pričom sa vo veľkej miere spoliehala na agresívnu taktiku, ktorú vtedajší stranícky tajomník pre Sin-ťiang Chen Quanguo predtým používal počas svojho pôsobenia vo funkcii straníckeho tajomníka v Tibete.

Nepokoje a následné potlačenie konfliktu pritiahli širokú pozornosť médií a džihádistické organizácie začali čoraz viac spájať “Východný Turkestan” s ťažkou situáciou moslimov na celom svete.

Krátko po nepokojoch v Urumči predstavitelia al-Káidy a s ňou spojení džihádisti zmenili taktiku a začali kritizovať Čínu alebo sa jej priamo vyhrážať. Nepriateľské výroky vydával celý rad vedúcich predstaviteľov siete, jej regionálnych pobočiek a spojencov. Uveďme len niekoľko príkladov z roku 2009: Vysoký predstaviteľ al-Káidy Abu Yahya al-Libi v októbri toho istého roku vyzval Ujgurov, aby viedli vojnu proti Číne, al-Káida v islamskom Maghrebe (AQIM) pohrozila útokmi na čínskych robotníkov v Alžírsku ako odvetou za nepokoje v Urumči a Islamský štát v Iraku vydal video propagujúce ujgurskú vec a vyhrážajúce sa Pekingu.

Zvýšenie hlasitosti:

V roku 2010 sa v sieti al-Káida objavilo bezprecedentné množstvo protičínskej rétoriky a propagandy zo strany jazykovo a geograficky rôznorodých významných predstaviteľov. Napríklad Anwar al-Awlaki z AQAP obvinil Čínu z okupácie moslimských krajín vo vydaní časopisu Inspire v roku 2010. V roku 2011 Dokku Umarov, čečenský vodca Kaukazského emirátu (militantná skupina napojená na al-Káidu, ktorá neskôr bojovala v Sýrii), a prominentný blog Kavkaz Džihád uverejnili odkazy na solidaritu s Ujgurmi.24 Okrem toho v roku 2012 TTP zavraždila čínskeho turistu ako pomstu, podľa oficiálneho vyhlásenia skupiny, “za to, že čínska vláda zabila našich moslimských bratov v provincii Sin-ťiang”.

Nasledujúci rok al-Šabáb, pobočka al-Káidy vo východnej Afrike, zverejnila video, v ktorom sa stotožnila s ujgurskou vecou. V tom istom roku sa ideológ al-Káidy Abu Zaid al-Kuwaiti posmrtne objavil vo videu, v ktorom dával rady Ujgurom, a Abdullah Mansoor, prominentný vodca TTP, písal o histórii čínskej okupácie Východného Turkestanu v časopise Jamaat-ul-Ahrar (JuA), bývalej odštiepeneckej frakcii TTP na čele s veteránom Omarom Kahlidom Khurasanim, ktorá bola odvtedy znovu začlenená do TTP.

V roku 2014 Global Islamic Media Front al-Káidy označil Sin-ťiang za džihádistickú bojovú líniu a hovorca TTP/JuA Ehsanullah Ehsan písal kriticky o Číne. Najmä v roku 2015 hnutie al-Shabaab tvrdilo, že sa zámerne zameriava na čínskych štátnych príslušníkov po tom, ako pri útoku na hotel v hlavnom meste Somálska Mogadišo zabilo čínskeho bezpečnostného strážnika.

Sin-ťiang/Východný Turkestan je jednou z možností, ako môžu USA destabilizovať Čínu, keď uznajú za vhodné vyvíjať nátlak, podobne ako to nedávno urobili v Hongkongu, keď CIA začala protesty v mene “demokracie”, uzatvára analýzu Niccolo Soldo.