V mediálnom prostredí v ostatnom období silno zarezonovalo rozhodnutie samosudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnej veci „Očistec“, keď súd prvého stupňa rozhodol o prerušení trestného stíhania v štádiu preskúmania obžaloby podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci bol podaný návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR o nesúlade § 46 ods. 2 a § 55d ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv EÚ.

Vo veci dostal ÚŠP GP SR na vysvetlenie argumentov proti uzneseniu pomerne široký mediálny priestor a verejne sa vyjadroval aj známy obhajca spolupracujúcich obvinených, ktorý predmetné uznesenie označil za mimoprávnu nadprácu, obštrukcie a naťahovanie času.

Považujem za podstatné, aby odborná a laická verejnosť mala možnosť vypočuť si aj argumenty z druhej strany – od obvinených, pričom vo veci som v prípravnom konaní v mene môjho klienta namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (treba ale tiež dodať, že procesný návrh na podanie návrhu na Ústavný súd SR v rámci preskúmania obžaloby navrhli kolegovia advokáti Erik Magál, Ján Kršiak a Jakub Križan ako obhajcovia iného obvineného). Využívam tak tento priestor na komplexné vysvetlenie toho, o čo vlastne pri rozhodnutí súdu išlo a prečo považujem argumenty prokurátora a obhajcu spolupracujúcich obvinených, ktoré sú totožné, za nesprávne.

Primárne si dovoľujem uviesť o aké ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad bol napadnutý v konaní pred Ústavným súdom SR šlo:

Podľa § 46 ods. 2 zákona o prokuratúre na konanie pred Špecializovaným trestným súdom je príslušný špeciálny prokurátor a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55d ods. 3 písm. b) zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Zákon o prokuratúre teda určuje výlučnú kompetenciu na konanie pred Špecializovaným trestným súdom a nemožnosť generálnemu prokurátorovi rozhodnúť o tom, že úkony trestného stíhania v konkrétnej veci bude vykonávať iný prokurátor.

Tieto ustanovenia zákona o prokuratúre boli zo strany súdu označené za rozporné s nasledovnými ustanoveniami:

– čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

– čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti,

– čl. 47 Charty základných práv Európskej Únie, podľa ktorej každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

Vo veci sa konajúci súd obrátil na Ústavný súd SR a v rámci preskúmania obžaloby z toho dôvodu podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku trestné stíhanie prerušil. Proti predmetnému uzneseniu, keďže išlo o rozhodovanie v rámci preskúmavania obžaloby, kedy je na rozdiel od prerušenia v inej fáze konania, prípustná sťažnosť, podal prokurátor ÚŠP GP SR sťažnosť.

Prokurátor vecne sťažnosť odôvodňuje tým, že ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad s Ústavou SR bol v konaní pred Ústavným súdom SR zo strany súdu namietnutý, nepredstavujú v zmysle obsahu normy § 283 ods. 5 Trestného poriadku zákonné ustanovenia „rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste“. S uvedeným právnym názorom prokurátora nemožno súhlasiť.

Podľa § 91 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch ak nie je na Špecializovanom trestnom súde ustanovený senát alebo ak z iného dôvodu nemôže Špecializovaný trestný súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto zákona alebo osobitného zákona, vykonáva ju Krajský súd v Banskej Bystrici; senát krajského súdu sa v takom prípade skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu.

Prokurátor bagatelizuje vadu právneho poriadku SR v tom, že mechanizmus na zachovanie a zabezpečenie najmä objektívnej nestrannosti v zmysle tzv. teórie zdania, ktorý bol zakotvený pre súdy tým, že v zmysle zákona o súdoch je v prípade napr. odňatia veci Špecializovanému trestnému súdu vecne príslušným Krajský súd v Banskej Bystrici, nebol zákonodarcom zakotvený aj pre prípad možného odňatia veci Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR (napr. z dôvodu zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR).

Práve taká situácia však nastala. V prípade, ak by došlo napr. k bitke medzi akoukoľvek osobou a okresným prokurátorom mesta Nitra, nikto by sa ani len nepozastavoval nad tým, že by vec bola odňatá aj v prípade, ak by dané trestné stíhanie nedozoroval sám okresný prokurátor, ale rádový prokurátor pôsobiaci na OP Nitra.

V tu prejednávanej veci je však poškodeným sám špeciálny prokurátor, pričom z dôvodu nedostatku právnej úpravy nemohla byť táto trestná vec ani len teoreticky odňatá ÚŠP GP SR a prikázaná inej prokuratúre a to ani v prípade zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR – v zmysle teórie zdania.

Ak je dôvodom na zrušenie rozhodnutia v dovolacom konaní v zmysle § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku aj to, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, mám za to, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nestranným má byť v konkrétnej trestnej veci nielen súd, ale aj prokurátor.

Nestrannosť je kľúčovou hodnotou spravodlivosti. Len nestranné rozhodnutie môže byť spravodlivé. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Prostredníctvom nestrannosti aplikantov práva vo verejnom práve v rámci rozhodovania sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť (obdobne II. ÚS 36/2012, II. ÚS 44/2013).

Ako mnoho inštitútov v práve, aj nestrannosť sa testuje – overuje sa, že či na základe stabilizovanej metodológie bol, alebo nebol subjekt nestranný. Ústavný súd SR v tomto smere nasleduje ESĽP a jeho testovaciu metodológiu. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť aplikanta práva prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť posudzuje podľa osobného presvedčenia a správania. Skúma sa, či aplikant verejného práva v pozícii rozhodovacieho orgánu prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom prípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že osobná nestrannosť je prezumovaná, pokiaľ sa tento predpoklad nevyvráti.

Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že aplikant práva v pozícii rozhodujúceho orgánu je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti v procese rozhodujúcej osoby. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (lookingbehindappearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justicemustnotonlybe done, itmustalsobeseen to be done) pozri rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku – zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku – z r. 1994.

Z uvedenej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR, sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že aplikant má určitý (nie nezaujatý) vzťah k veci.

Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie nestrannosti, je potrebné sa zaoberať otázkou, či existujú overiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybňovať, pričom význam môže mať aj samotné zdanie.Určujúcim prvkom je to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne ospravedlniteľné (Chmelíř c. Česká republika 2005, Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko, 1996).

V mene svojho klienta som namietal existujúce objektívne pochybnosti o nedostatku nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR hneď v mesiaci Február 2021, len pár dní po tom, ako sa poškodený JUDr. Lipšic stal špeciálnym prokurátorom. (Obvinenie bolo vznesené a klient bol zadržaný a vzatý do väzby v mesiaci november 2020). V podaní, ktorým som namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (a teda implicitne žiadal odňatie veci) som pritom neuvádzal, že by prokurátori boli subjektívne zaujatí. V zmysle môjho podania som argumentoval práve tzv. teóriou zdania a tým, že je absolútne legitímna obava môjho klienta ako obvineného, spochybňujúca nestrannosť prokurátorov ÚŠP GP SR na tom základe, že poškodený JUDr. Lipšic je „šéfom“ konajúcich prokurátorov. Následne, v mesiaci október 2021, žiadali odňatie veci UŠP GP SR prostredníctvom svojich obhajcovaj ďalší dvaja obvinení.

Tak, ako uvádzam vyššie, ak by obdobná situácia nastala na úrovni „všeobecných“ prokuratúr, nikomu by ani len nenapadlo spochybňovať záver o tom, že v zmysle teórie zdania, musia byť všetci prokurátori prokuratúry, ktorú riadi poškodený, vylúčení a teda vec musí byť danej prokuratúre odňatá a prikázaná inej prokuratúre.

Akýkoľvek prokurátor, voči ktorému existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmie vec prejednávať (analogicky rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, bod 78).

Preto nemožno akceptovať argumenty prokurátora, podľa ktorého je legálne to, aby zaujatý prokurátor viedol prípravné konanie ako dominus litis a vedenie takého nezákonného prípravného konania vlastne nemá mať vplyv na rozhodovanie o vine a treste obvineného.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

Poukazujem na tú skutočnosť, že v rámci preskúmania obžaloby súd hodnotí to, či bolo postavenie obvineného pred súd dôvodné. Ak však zákonnosť prípravného konania dozoroval a rozsah dôkazov zaobstaraných v prípravnom konaní ako dominuslitis určoval zaujatý prokurátor, nemožno výsledky takého procesu označiť za zákonne konformné minimálne z dôvodu, žeto zákon explicitne označuje ako dovolací dôvod (§371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) a teda dôvod na zrušenie meritórnych rozhodnutí prijatých na základe procesu vedeného zaujatým prokurátorom. Zákonnosť dôkazov a zákonnosť vedenia trestného stíhania, najmä zachovanie zásady legality má pritom jednoznačný vplyv a je v procesnom poňatí rozhodujúcim pre rozhodovanie o vine a treste.

Prijatím argumentácie prokurátora by sme dospeli k stavu, kedy by malo byť legálnym postavenie obvineného pred súd aj na základe nezákonne vykonaného prípravného konania, čo je v rozpore so všetkým, čo je v trestnom práve „sväté“.

Naostatok, argumentujem aj znením čl. 144 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

V zmysle Trestnému poriadku nadriadeného predpisu – Ústavy SR, teda súd mohol konanie prerušiť dokonca aj vtedy, ak sa dotknuté spochybnené zákonné ustanovenie iba „týka“ prejednávanej veci.

Prokurátor následne argumentuje aj nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2008 a tvrdí, že Ústavný súd sa mal k problematike načrtnutej súdom prvého stupňa už v minulosti jasne vyjadriť a mal aprobovať obsah napadnutých ustanovení zákona o prokuratúre. Toto tvrdenie nie je pravdivé.

Primárne poukazujem na samotný predmet konania (prieskumu) v konaní pred ÚS SR určený navrhovateľom. V uvedenom náleze Ústavný súd SR skúmal súlad zákona s konkrétnymi, navrhovateľom určenými článkami Ústavy SR. Navrhovateľ svojím návrhom vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2008 spochybnil samotné zriadenie Špeciálneho súdu a namietal, že v nesúlade s konkrétnymi článkami ústavy a s medzinárodnými dohovormi je celý zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z. z.

V časti 7 uvedeného nálezu sa ústavný súd tejto problematike venoval na str. 116 a nasl. a to z pohľadu súladu citovaných zákonných ustanovení zákona o prokuratúre výlučne s čl.150 Ústavy SR.

Ústavný súd tak ústavnosť uvedených zákonných ustanovení zákona o prokuratúre skúmal výlučne s ohľadom na návrhovú dispozíciu navrhovateľa, pričom navrhovateľ nesúlad koncipoval ako interný nesúlad – dopady namietaných noriem na vnútorné vzťahy medzi Generálnym prokurátorom a Špeciálnym prokurátorom s ohľadom na čl. 150 Ústavy SR.

Pre úplnosť si dovoľujem citovať z nálezu:

„Navrhovateľ podaním z 25. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 24. februára 2009 a následne na verejnom zasadnutí pléna rozšíril argumentáciu obsiahnutú v návrhu o námietku nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich ním napadnutých právnych predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry (predovšetkým ustanovení § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru bol ustanoveniami § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. inkorporovanými zákonom č. 458/2003 Z. z. porušený „… ústavný princíp deklarovaný v… ustanovení čl. 150 Ústavy SR…“, pretože generálnemu prokurátorovi obmedzili právomoc ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonať jednotlivé úkony v takýchto veciach za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, prípadne rozhodnúť, že tieto úkony vykoná iný podriadený prokurátor. Podľa navrhovateľa tak Úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva svoju činnosť samostatne a autonómne bez možnosti ingerencie generálneho prokurátora, čím bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp nadriadenosti a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti samotným orgánom ochrany zákonnosti.

Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.“

Skúmalo sa teda zachovanie ústavou predpokladanej monokracie prokuratúry, na čele ktorej stojí Generálny prokurátor SR. Ústavný súd nehodnotil vplyv zákonnej úpravy na subjekty mimo prokuratúry a nehodnotil nemožnosť vec odňať ÚŠP GP SR napr. z dôvodu zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP a to z hľadiska článku 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 EDĽP a čl. 47 Charty EÚ.

Ide pritom o nález, ktorým bol vyhlásený nesúlad zriadenia Špeciálneho súdu s konkrétnymi článkami Ústavy SR. Ústavný súd žiadnym spôsobom meritórne neskúmal legislatívny nedostatok spočívajúci v nemožnosti prikázať vec z ÚŠP GPSR a prikázať ju inej prokuratúre z dôvodu zaujatosti jej prokurátorov na základe námietky zaujatosti a vonkoncom sa k uvedenej problematike ústavný súd nevyjadril v právne záväznom výroku svojho rozhodnutia, ale iba v odôvodnení, pričom časti z odôvodnenia nálezu boli podľa môjho názoru prokurátorom v sťažnosti vytrhnuté s kontextu.

Prokurátor v petite sťažnosti okrem iného žiada, aby sťažnostný súd prikázal súdu prvého stupňa vziať späť návrh podaný na Ústavnom súde, pričom takýto postup prokurátor odôvodňuje domnelým právom podľa § 194 ods. 5 Trestného poriadku.

Podľa § 194 ods. 5 Trestného poriadku orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil.

Primárne mám za to, že zákonodarca mal v ust.§ 194 ods. 5 Trestného poriadku na mysli povinnosť vykonať úkony trestného konania. Sťažnostný súd má teda právo nariadiť po zrušení uznesenia súdu prvého stupňa vykonanie úkonov trestného konania, ktoré sú nevyhnutné na správne zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie. Neexistuje však právo sťažnostného súdu prikázať súdu prvého stupňa vziať návrh podaný na Ústavnom súde späť.

Táto argumentácia je plne logická aj s odôvodnením, že ustanovenia Trestného poriadku a ich výklad nesmie byť v rozpore s Ústavou SR.

Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

To, že ustanovenie o prerušení konania v prípade, ak sa súd domnieva, že existuje nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR, alebo zákonom či medzinárodnou zmluvou je upravené v čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v § 283 ods. 5 Trestného poriadku duplicitne, nie je náhodné. Práve zakotvením rovnakej normy aj v Ústave SR posilnil ústavodarca autonómiu súdu, ktorý konanie prerušil tak, aby mu nemohol ani nadriadený súd jeho rozhodnutie zmeniť, alebo mu niečo v tomto smere prikázať.

Napokon prokurátor v petite sťažnosti v zmysle § 194 ods. 4 Trestného poriadku žiada odňatie tejto veci zákonnému sudcovi a prikázanie prejednať vec v inom zložení senátu. Tento návrh považujem za taký, ktorý smeruje k porušeniu ústavného práva obvinených na zákonného sudcu. Zákonného sudcu predsa nemožno zmeniť len z dôvodu nespokojnosti niektorej zo strán.

JUDr. Namir Alyasry, PhD., advokát so sídlom v Nitre

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk