Bratislava 17. septembra 2014 (HSP/Foto:TASR)

Ak sa chceme dostať k príčinám nedávneho takmer globálneho kolapsu bankového sektora, musíme sa vrátiť na koniec sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Vtedy  aj v súvislosti s technologickým pokrokom nastala éra vytvárania sofistikovaných finančných produktov, ktoré dokázali vygenerovať podstatne vyššie zisky než produkty klasického retailového, hypotekárneho či korporátneho bankovníctva, nehovoriac o ziskoch v iných sektoroch – priemysel, obchod, služby. V tom čase, ale predovšetkým v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a v prvom decéniu dvadsiateho prvého storočia bankový sektor, alebo presnejšie investičné banky „skupovali“ najlepšie mozgy z prestížnych amerických univerzít, aby vďaka nim  vymysleli  zložité bankové produkty – takzvané bankové deriváty, vďaka ktorým dosahovali veľmi vysoké zisky. Tak sa stalo, že špičkoví absolventi MIT, Princetonu či CalTeku neostávali ako doktorandi na fakultách, alebo nešli pracovať pre NASA, či iné prestížne vedecké ustanovizne, ale svoje vedomosti, talent a odbornú erudíciu venovali na vytváranie veľmi rizikových, vraj bezpečných finančných produktov. V konečnom dôsledku sa však ukázalo, že to boli len sofistikovaní špekulanti, ktorí síce dokázali vygenerovať svojím zamestnávateľom ohromné zisky, ale pozitívna pridaná hodnota z ich činnosti bola veľmi problematická. 

Špekulácia ako princíp

Celý princíp investičného bankovníctva je postavený len na špekulácii poklesu či nárastu  hodnoty rôznych aktív, nerastných surovín (kovy, ropa), potravín (káva), mien či hodnoty akcií. Všeobecne známym sa napríklad stal útok Georga Sorosa na britskú libru v roku 1992. Vďaka sofistikovanej špekulácii (v podstate bezprácne alebo bez akejkoľvek pridanej hodnoty, okrem otestovania stability libry) zarobil miliardu libier. 

LTCM – skrachovaný investičný fond nobelistov

Ako čítankový príklad vstupu akademikov na vratkú  pôdu investičného bankovníctva môžeme uviesť investičný fond na obchodovanie s obligáciami  LTCM (Long – Term Capital Management). Založili ho laureáti Nobelovej ceny za ekonómiu Myron Scholes a Robert Merton. Obaja profesori ekonómie vychádzali z predpokladu, že z dlhodobého hľadiska sa úrokové sadzby rôznych štátnych obligácií budú zbiehať. Investičný fond zarábal na malých rozdieloch v sadzbách. Keď však Rusko vyhlásilo v auguste 1998 bankrot, investori opustili vládne cenné papiere a zakotvili v bezpečnom prístave, ktorý pre nich predstavovali americké štátne obligácie. Rozdiely medzi úrokovými sadzbami obligácií prudko vzrástli. Fondu LTCM, ktorý si požičal množstvo peňazí od iných spoločností, hrozila miliardová strata. Ak by jej chcel predísť, musel by predať americké obligácie, čím by uvrhol úverový trh do chaosu a vynútil by si rast úrokových sadzieb. Nakoniec tento fond skrachoval s obrovskými stratami pre akcionárov. 

 Český miliardár Karel Janeček a jeho  RSJ

Na podobnom princípe funguje investičná spoločnosť RSJ českého miliardára Karla Janečka. Tento bezpochyby talentovaný (možno až geniálny) matematik zarobil svoje prvé  peniaze v podnikaní vďaka softwaru, ktorý analyzoval kartovú hru „blackjack“. Jeho software bol taký úspešný, že ho čoskoro vykázali takmer zo všetkých kasín v USA, keďže vďaka svojmu programu si dokázal zistiť, kedy ma väčšiu či menšiu šancu vyhrať. To však bol len začiatok. Veľké peniaze zarobil až vtedy, keď jeho tím  vytvoril špeciálny program, vďaka ktorému počítače vo firme RSJ obchodujú na burze automaticky.

Sám Janeček do programu prispel najdôležitejšou  časťou – vymyslel algoritmy, podľa ktorých počítače  vedia vyhodnotiť, kedy je výhodné nakúpiť a predať cenné papiere. RSJ má počítače priamo v centrách búrz v Londýne, v Chicagu či Frankfurte. Je to kvôli tomu, aby pri obchodovaní nebolo žiadne oneskorenie. Keby spoločnosť mala počítače len v  Prahe, oneskorenie napríklad do Londýna by bolo šesťdesiat milisekúnd, čo je  v dnešnom burzovom svete veľmi veľa. V Prahe má len ovládacie centrum, v ktorom sa všetko kontroluje.

Na takomto princípe však funguje množstvo investičných bánk. Nič nevyrábajú len prenášajú kvantá dát z miesta na miesto, nechutne pri tom bohatnú, a navyše vytvárajú obrovské  finančné nestability – vďaka tomu vznikajú povestné realitné, akciové či iné bubliny, ktoré keď „prasknú“ spôsobia kolaps na finančných trhoch, čo potom logicky vedie k ekonomickým krízam.

Angela Merkelová: „ Investičné banky dávajú spoločnosti veľmi málo a veľmi veľa z nej berú“.

Ako trpko konštatovala nemecká kancelárka Angela Merkelová – investičné bankovníctvo spoločnosti dávalo veľmi  málo, a naopak veľmi veľa z nej bralo. To, že s tým, treba niečo robiť, bolo jasné už v priebehu deväťdesiatych rokov, preto laureát Nobelovej ceny za ekonomiku  James Tobin  navrhol zaviesť takzvanú Tobinovu daň, ktorá by efektívne zdanila zisky zo špekulatívnych finančných transakcií, čím by takéto špekulácie stratili ekonomický zmysel. Problém totiž nebol len v tom, že špekulatívne finančné transakcie umožňovali veľmi úzkej sofistikovanej  vrstve špekulantov rozprávkovo zbohatnúť, ale vytvárali na trhu aj veľkú nestabilitu, ktorá nakoniec viedla k mnohým krízam. Bohužiaľ, nikdy sa nenašlo dostatok politickej vôle na to, aby sa v nejakej významnej krajine takáto daň prijala. Najbližšie k prijatiu  bolo Nemecko za prvej Schröderovej vlády, keď  vtedajší minister financií Oskar Lafontaine, ktorý bol paradoxne aj predsedom SPD, teda de facto stranícky šéf kancelára Schrödera, chcel  v Nemecku zaviesť práve takúto daň.  Bohužiaľ, ako vieme, nakoniec všetko skončilo inak. Minister financií Lafontaine sa dostal do sporu  s kancelárom Schröderom až nakoniec z SPD odišiel a založil radikálne ľavicovú stranu  Die Linke. Samozrejme, aj keby sa mu to podarilo, problém by sa tým nevyriešil. Tobinova daň  by totiž mala zmysel, ak by bola uplatňovaná globálne, teda nie v jednom štáte. Ak by sa nakoniec aj podarilo zaviesť Tobinovu daň v Nemecku, postihlo by to len centrum nemeckých finančných služieb vo Frankfurte, ale de facto by sa nič nezmenilo, len by sa nemeckí finančníci sťahovali do londýnskej City alebo na newyorský Wall Street.  

Z toho vyplýva jedno zásadné ponaučenie – zamedzenie takýchto nebezpečných praktik je možné len na globálnej úrovni, teda ideálne na úrovni krajín G 20, minimálne však na úrovni krajín G 8. Samozrejme to by znamenalo skrotiť londýnsku City alebo newyorský Wall Street, a bohužiaľ musíme trpko konštatovať, že dnes na to politici v spomenutých krajinách nemajú dosť politickej sily ani vôle.  Ostáva len otázka, koľko ešte hlbokých ekonomických kríz, finančných kolapsov  a iných pohrôm treba, aby politici dostali  odvahu niečo s tým urobiť.

Politológ Roman Michelko