Svetová zdravotnícka organizácia prekonalo ako celý svet strašnú pandémiu. Neustále ju pranierovali za jej úlohu pri katastrofe v oblasti verejného zdravia a len minulý týždeň prišiel ďalší trapas: hypotéza o úniku z laboratória, ktorú sa neúnavne snažila vyvrátiť, bola prijatá ako prevdepodobné vysvetlenie koronavírusu.

Orgán poverený ochranou verejného zdravia sa však kritiky nezľakol. Teraz sa dozvedáme, že sa zúčastňuje na tichom prevrate, ktorý by mu v prípade úspechu udelil ešte rozsiahlejšie právomoci zasahovať do záležitostí národných štátov, píše Thomas Fazi pre UnHerd.

Keď bola po druhej svetovej vojne vytvorená ako agentúra Organizácie Spojených národov, jej cieľom bolo podporovať “najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň zdravia” na celom svete, pričom zdravie sa chápalo ako “stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba neprítomnosť choroby alebo slabosti”. Inými slovami, vychádzalo sa z chápania skutočnosti, že hospodársky a sociálny rozvoj sú základnými determinantmi zdravia – koncepcia, ktorá bola potvrdená vo vyhlásení z Alma-Aty v roku 1978.

Ako reakciu na brutalitu totalitných a koloniálnych režimov 20. storočia – v oboch prípadoch išlo o hrozné prípady zneužívania medicíny – WHO tiež zdôraznila dôležitosť demokratizácie medicíny tým, že komunity a jednotlivci budú zodpovední za svoje zdravie prostredníctvom podpory blízkej a primárnej zdravotnej starostlivosti. V tomto demokratickom a na právach založenom rámci WHO dosiahla niekoľko významných úspechov, najmä eradikáciu kiahní.

Od osemdesiatych rokov sa však situácia začala meniť. Dovtedy sa organizácia spoliehala na príspevky členských štátov do svojho pravidelného rozpočtu. V roku 1982 však Svetové zdravotnícke zhromaždenie, rozhodovací orgán WHO, odhlasovalo zmrazenie jej rozpočtu – pod tlakom Reaganovej administratívy, ktorá WHO považovala za socialisticky orientovanú a nezodpovednú organizáciu pracujúcu proti americkým záujmom. Nasledovalo rozhodnutie Spojených štátov z roku 1985 pozastaviť svoj príspevok, čiastočne na protest proti jej “programu základných liekov”, ktorý podporoval rozvojové krajiny, aby rozvíjali svoje vlastné kapacity na výrobu základných liekov a nespoliehali sa na západné farmaceutické spoločnosti – malý div, že popredné farmaceutické spoločnosti so sídlom v USA boli proti.

V dôsledku toho sa organizácia musela čoraz viac spoliehať na mimorozpočtové prostriedky, ktoré jej poskytovali “zainteresované strany”: nielen vlády a bilaterálne a multilaterálne agentúry (ako napríklad Svetová banka), ale aj súkromní a firemní darcovia vrátane farmaceutických gigantov, ako sú GlaxoSmithKline a Novartis. V priebehu rokov sa spomedzi súkromných mimorozpočtových darcov nad ostatnými vyprofilovala Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov: do roku 2010 sa stala druhým najväčším darcom WHO, ktorý poskytol približne 10 % všetkých finančných prostriedkov.

Keďže dobrovoľné príspevky sú účelovo viazané, darcovia majú vo veľkej miere možnosť rozhodovať o použití prostriedkov, ktoré poskytli, ako sa pred niekoľkými rokmi sťažovala Margaret Chanová, bývalá generálna riaditeľka WHO. To viedlo k rozšíreniu verejno-súkromných programov, ktoré sú viac-menej nezávislé od ostatných programov a rozhodovacej štruktúry WHO, ako napríklad Iniciatíva pre očkovanie detí.

“Priority WHO sa zodpovedajúcim spôsobom zmenili a odklonili sa od starostlivosti zameranej na komunitu k vertikálnejšiemu, na komoditách založenému prístupu,” píše David Bell, lekár verejného zdravotníctva a bývalý pracovník WHO, ktorý sa špecializuje na epidemiologickú politiku. “To nevyhnutne zodpovedá záujmom a vlastným záujmom týchto financovateľov.” Namiesto preventívneho a “holistického” prístupu k zdraviu, ktorý pôvodne presadzovala WHO a ktorý vnímal zdravie ako výsledok širokej škály ekonomických, sociálnych a politických faktorov, sa pomaly objavuje nová paradigma: komercionalizovaný prístup k zdraviu, jednostranne zameraný na high-tech riešenia, zväčša založené na vakcínach, s osobitným záujmom o geneticky modifikované biotechnológie – vznikajúci priemysel s potenciálnou hodnotou miliárd dolárov.

Kľúčovú úlohu v tomto posune zohral Bill Gates. Ako druhý najväčší sponzor WHO má Gates na organizáciu obrovský vplyv, čo priznávajú aj obdivovatelia nadácie. A tento vplyv využíva na presadzovanie reakcií na otázky globálneho zdravia, ktoré sú založené na očkovaní – prostredníctvom WHO, ako aj prostredníctvom súvisiacich verejno-súkromných partnerstiev, ako sú GAVI (Vaccine Alliance) a CEPI, ktoré tiež financuje Gates. V roku 2011 Gates vystúpil na pôde WHO a vyhlásil: “Všetkých 193 členských štátov [musí] urobiť z vakcín ústredný bod svojich zdravotníckych systémov”. Nasledujúci rok prijalo Svetové zdravotnícke zhromaždenie “Globálny plán pre vakcíny”, ktorého spoluautorom bola aj Nadácia Gatesa, a viac ako polovica celkového rozpočtu WHO teraz ide na vakcíny.

Jeho posadnutosť vakcínami by naozaj nemala byť prekvapením. Nadácia Gatesa je silne prepojená s farmaceutickým priemyslom a od svojho vzniku vlastní podiely vo viacerých farmaceutických spoločnostiach. Na webovej stránke nadácie sa dokonca otvorene deklaruje poslanie hľadať “vzájomne výhodné príležitosti” s výrobcami vakcín. To je podstata toho, čo sa nazýva filantrokapitalizmus – “kapitalistický, trhový, ziskový prístup k riešeniu najväčších a najnaliehavejších problémov sveta”. Takýto prístup založený na korporáciách je príkladom konfliktov záujmov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou závislosti WHO od nezodpovedných súkromných darcov, ako je napríklad Gatesova nadácia.

Niektorí aktivisti z krajín globálneho Juhu majú obzvlášť negatívny názor na dôsledky pre verejné zdravie. Popredná aktivistka za ľudské práva v Indii Vandana Shiva povedala: “Gates sa zmocnil WHO a premenil ju na nástroj osobnej moci, ktorý využíva na cynické zvyšovanie farmaceutických ziskov. Sám zničil infraštruktúru verejného zdravotníctva na celom svete.”

Linsey McGoeyová, profesorka sociológie na univerzite v Essexe, vo svojej knihe No Such Thing as a Free Gift: The Gates Foundation and the Price of Philanthropy vysvetľuje, ako Gates využil svoj vplyv na WHO na ochranu práv duševného vlastníctva výrobcov liekov.

Rozhodujúce je, že tak ako sa WHO dostávala pod čoraz väčšiu nadvládu súkromného kapitálu (a najmä Gatesa), začala organizácia rozširovať svoju moc. Kľúčovým krokom bola tretia revízia jej Medzinárodných zdravotných predpisov (IHR) v roku 2005, v súvislosti s vypuknutím epidémie SARS v rokoch 2002 – 2004, na základe ktorej sa dohody zahŕňajúce širokú škálu pravidiel riadenia epidémií a pandémií po prvýkrát stali záväznými pre všetky členské štáty (aj keď tie zostali formálne zodpovedné za zdravotnú politiku).

To sa zhodovalo so širším tlakom na supranacionalizáciu zdravotných politík, s prechodom od “medzinárodného” ku “globálnemu” verejnému zdraviu. Hoci sa tieto dva pojmy môžu javiť ako synonymá, v skutočnosti označujú dva veľmi odlišné systémy: zatiaľ čo prvý z nich je založený na národných štátoch ako konečných nositeľoch autority, druhý znamená, že vlády sú len jednou (a dokonca nie najdôležitejšou) zložkou globálneho systému zdravotníctva, ktorý zahŕňa širokú škálu “zainteresovaných strán” – napríklad médiá, súkromné inštitúcie a nadnárodné korporácie – pričom WHO je jeho jadrom ako najvyšší hlas autority. Tým sa postupne obrátil vzťah medzi WHO a členskými štátmi: keďže vplyv týchto štátov na organizáciu čoraz viac zatieňovali súkromné záujmy, vplyv WHO na členské štáty rástol.

To viedlo v posledných dvoch desaťročiach k rozkvetu obrovského globálneho zdravotníckeho priemyslu, ktorý zahŕňa najväčšie svetové farmaceutické a biotechnologické spoločnosti, globálne a národné organizácie verejného zdravia (predovšetkým samotnú WHO), súkromné filantropické organizácie, ako je Gatesova nadácia, verejno-súkromné partnerstvá zamerané na očkovanie, ako sú GAVI a CEPI, a transatlantické plánovacie skupiny – think-tanky, ako je Svetové ekonomické fórum, ktoré sú dôležitými sprostredkovateľmi medzi rôznymi aktérmi. Títo aktéri majú zjavne na sebe nezávislé záujmy, ale v priebehu rokov sa tieto záujmy spojili v súvislosti s potrebou pripraviť sa na budúce pandémie, ktoré sa považujú za takmer nevyhnutné, a s možnosťami zisku, ktoré ponúkajú.

Pandémia skutočne poukázala na moc, ktorú získal globálny zdravotnícky priemysel v rokoch pred rokom 2020, a na jeho vplyv na WHO. Keď sa Covid ujal, organizácia sa vzdala svojho roky zaužívaného postoja k riadeniu pandémie spolu s akoukoľvek formou vedy založenej na dôkazoch v prospech úplne nového príbehu zameraného na blokovanie a očkovanie – rovnaký prístup presadzoval okrem iných aj jej hlavný súkromný darca Bill Gates, ktorý, ako naznačil Politico, využil svoj vplyv na “kontrolu globálnej reakcie na Covid”. Ako uviedla jedna skupina občianskej spoločnosti, WHO v skutočnosti “outsourcovala” riadenie globálneho zavádzania vakcíny Covid Gatesovi.

WHO napríklad zohrala kľúčovú úlohu pri utajovaní hypotézy o úniku informácií z laboratória. Takisto odhodila svoj pandemický plán na rok 2019 (v ktorom sa ani raz nespomína “uzavretie”), aby prijala a propagovala uzavretie v čínskom štýle. Takto chválila a obhajovala Čínu, že bola kritizovaná za ústupky. Podnietila paniku tvrdením, že Covid je oveľa smrteľnejší, ako sa už vedelo. Ignorovala známe vekovo stratifikované riziko. Podporovala testovanie a sledovanie, hoci predtým tvrdila, že “za žiadnych okolností”, bez ohľadu na závažnosť epidémie, by sa nemalo vykonávať sledovanie kontaktov, a to z dôvodu jeho obmedzenej účinnosti, ale aj z “etických dôvodov”.

Propagovala univerzálne maskovanie, hoci už na začiatku uznala, že neexistujú žiadne dôkazy o jeho výhodách. Poprela výhody prirodzenej imunity, aby presadila tvrdenie, že stádovú imunitu možno dosiahnuť len očkovaním. Odmietla uznať (až do apríla 2021), že SARS-CoV-2 sa prenáša vzduchom, napriek tomu, že existuje množstvo dôkazov o opaku. A podporovala cenzúru vecne pravdivých tvrdení týkajúcich sa všetkých uvedených skutočností pod zámienkou boja proti dezinformáciám – a v skutočnosti sama podporovala dezinformácie a dezinformácie.

To všetko poukazuje na obrovské zlyhanie WHO. Na jednej strane to poukazuje na riziká spojené s prístupom k verejnému zdraviu zhora nadol, ktorý je vysoko centralizovaný a byrokratizovaný, čo je opak demokratického, komunitného prístupu zdola nahor, ktorý WHO pôvodne presadzovala. Na druhej strane je to však aj jasná pripomienka toho, čo sa stane, keď sa inštitúcie zmocnia súkromné záujmy. Prečo sa teda pripravujú plány na udelenie ešte väčšej moci WHO?

To je cieľom dvoch dohôd, o ktorých sa v súčasnosti diskutuje. Prvá pozostáva zo súboru zmien a doplnení existujúcich Medzinárodných zdravotných predpisov, nástroja, ktorý má platnosť podľa medzinárodného práva. Druhou je nová “pandemická zmluva”, ktorá sa uberá rovnakým smerom ako zmeny a doplnenia MZP.

Zmeny a doplnenia IHR sú v oveľa pokročilejšom štádiu a majú oveľa väčšiu šancu na schválenie – zmeny budú mať v skutočnosti rovnakú váhu ako nová zmluva, ale sú oveľa menej sporné ako navrhovaná “zmluva” a na nadobudnutie platnosti si vyžadujú súhlas len 50 % krajín. Dôsledky by boli ďalekosiahle. Ako píše Bell, tieto zmeny a doplnenia “majú zásadne zmeniť vzťah medzi jednotlivcami, vládami ich krajín a WHO”.

Pokiaľ ide o individuálne práva, WHO navrhuje, aby sa aj formálne upustilo od zakotvenia WHO vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv tým, že navrhuje, aby sa z textu vypustila veta, že nariadenia sa budú vykonávať “pri plnom rešpektovaní dôstojnosti, ľudských práv a základných slobôd osôb” a nahradili sa nejasnými pojmami “spravodlivosť, súdržnosť, inkluzívnosť”. Pokiaľ ide o vzťah medzi členskými štátmi a WHO, cieľom pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov je udeliť WHO autoritu nad štátmi tým, že sa navrhuje zmeniť definíciu “odporúčaní” z “nezáväzných” na (vypustením) “záväzné” a spresniť, že štáty sa zaviažu “dodržiavať” (a nie “zohľadňovať”) odporúčania WHO. Tie môžu zahŕňať: povinné očkovanie, opatrenia vyžadujúce doklad o očkovaní (očkovacie pasy), karanténu osôb (lockdown), cestovné obmedzenia a najrôznejšie zdravotné zásahy.

Okrem toho sa navrhuje celý nový článok, v ktorom štáty “uznávajú WHO ako riadiaci a koordinačný orgán medzinárodnej reakcie v oblasti verejného zdravia počas mimoriadnych udalostí medzinárodného významu v oblasti verejného zdravia”. Toto je obzvlášť znepokojujúce, ak sa to posudzuje spolu s ďalším pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, ktorým sa rozširuje definícia toho, čo predstavuje núdzový stav v oblasti verejného zdravia, aby zahŕňala “všetky riziká s potenciálom ovplyvniť verejné zdravie”, a generálnemu riaditeľovi – dnes Tedrosovi Adhanomovi Ghebreyesusovi – sa pripisuje výhradná právomoc vyhlásiť núdzový stav. Je ťažké pochopiť, ako môže niekto považovať zverenie takej veľkej moci do rúk jedinej osoby za dobrý nápad, najmä vzhľadom na Ghebreyesusovu chybnú reakciu na pandémiu.

Mali by sme byť veľmi znepokojení pokusom o prevzatie moci zo strany WHO – najmä preto, že sa tak deje bez akejkoľvek verejnej diskusie. Bolo by to znepokojujúce, aj keby si organizácia zachovala svoj pôvodný model financovania, inštitucionálnu štruktúru a základnú filozofiu. Je to však obzvlášť znepokojujúce, ak si uvedomíme, že WHO sa do veľkej miery dostala pod kontrolu súkromného kapitálu a iných záujmových skupín. Znamenalo by to definitívnu premenu globálneho zdravotníctva na autoritársku, korporátne riadenú, technicky orientovanú záležitosť – a hrozí, že reakcia na Covid sa stane skôr plánom pre budúcnosť než katastrofou, ktorá by sa už nikdy nemala opakovať.