Trochu si posvietime, ako je to vo Veľkej Británii – krajine so storočnými demokratickými tradíciami a štáte, ktorý v ostatných mesiacoch rozvíril aj bez toho nepokojné vody európskeho verejného života, pretože ostrovné kráľovstvo ruší „manželstvo“ /alebo to bolo iba registrované partnerstvo?/ s Európskou úniou a pôjde vlastnou cestou.

Vo Veľkej Británii v súlade s modernými trendmi, ako aj vo viacerých iných krajinách, žije veľa párov spolu, avšak nie sú zaregistrovaní – oficiálne nie sú manželia. Britské právo, samozrejme, odlišuje klasické manželstva a neregistrované partnerstva. Je však ten rozdiel veľký? Majú aj neregistrovaní partneri takmer rovnaké práva, ako manželia, alebo je v tom väčší rozdiel? Zároveň si situáciu v tradicionalistickej a bohabojnej Veľkej Británii môžeme to porovnať aj so situáciou na Slovensku a v susedných štátoch.

Začneme hlavným – peniazmi. Pochopiteľne, ide o to, aby manžel /manželka/ či partner /partnerka/ mohol zabezpečiť svoju manželku /manžela/ alebo partnera /partnerku/. Podľa britských zákonov jeden z manželov musí zabezpečovať slušný finančný stav toho druhého. Takisto jeho povinnosťou je finančné zabezpečenie detí. Podobné pravidla hry platia vo väčšine štátov sveta.

Bez debaty: na ostrovoch manželia sú povinní navzájom sa finančne podporovať. Okrem toho, v súlade s manželskou zmluvou alebo na základe rozhodnutia súdu v rozvodovom procese často jeden z manželov musí podporovať toho druhého aj po rozvode. Aj toto nie je novinka a nič výnimočné – podobné zákony platia vo viacerých krajinách.

Iná situácia vzniká v prípade registrovaných partnerstiev. V tomto prípade „manželia“ – partneri nemajú povinnosť finančne podporovať toho druhého. Avšak v každom prípade musia finančne podporovať spoločné detí – ak, pochopiteľne, nejaké deti budú „výsledkom“ podobného spolunažívania. Ako viete, v niektorých prípadoch splodenie detí je takmer alebo úplne vylúčené… Ale o detí partneri sa predsa musia postarať: britská demokracia – ako inak.

Ešte jedna maličkosť čo sa týka finančného zabezpečenia detí. Dvojica sa musí postarať o detí bez rozdielu na tom, či manželstvo bolo registrované alebo nie. Dokonca otec dieťaťa /detí/, sa musí postarať o potomkov v každom prípade – či žije alebo nežije s rodinou, či jeho meno  je alebo nie je uvedené v rodnom liste a pod.

Podobné pravidla hry platia aj v prípade dedičstva pre detí. Nezávisle od toho, či bolo manželstvo zaregistrované alebo nie, dieťa má právo na dedičstvo, ktoré mu patrí zo strany otca a aj matky /aj keď v prípade LGBT partnerov by sme sa neodvážili naisto tvrdiť, kto z nich je „otec“ a kto „matka“/. Takisto dedičstvo môže byť stanovené v závete. V prípade, že nebol pripravený závet alebo posledná vôľa, dieťa automaticky získava právo na dedičstvo.

Trochu iná je situácia v prípade dedičstva pre partnera v nezaregistrovaných manželstvách. Ak jeden z partnerov zomrie, ten druhý partner nemá automaticky právo na dedičstvo. Samozrejme, inak je to v prípade, ak zosnulý zanechal závet alebo poslednú vôľu a označil svojho partnera za dediča.  Ale aj v prípade, ak neexistuje žiaden závet, nezaregistrovaný partner má právo obrátiť sa na súd a požiadať o svoju časť dedičstva. Potom je to všetko v rukách Femidy.

V prípade oficiálneho manželstva platia podobné pravidla, ako aj vo viacerých štátoch sveta. Vdovec alebo vdova získa dedičstvo podľa závetu, alebo ak nebol pripravený žiaden závet,  má právo minimálne na určitú časť majetku manžela /manželky/.

Pomerne slobodne sa každý človek vo Veľkej Británii môže narábať s vlastným menom. Hocikedy si ho môže zmeniť a zobrať si priezvisko svojho manžela alebo partnera – bez rozdielu, v akom vzťahu žijú dvaja ľudia. V prípade sociálneho zabezpečenia zaregistrovaní rovnako ako a aj nezaregistrovaní partneri majú rovnaké práva a povinnosti, spojené so získaním sociálnych príspevkov.

Dosť podobné pravidla platia v Británii aj čo sa týka spoločného bývania. Manželia majú právo žiť v dome, kde spolu bývajú. V prípade rozvodu sa táto otázka rieši individuálne a do rozvodu majú manželia právo žiť v svojom súčasnom domove. Potom sa tieto veci riešia dohodou, na súde a pod. – ako vo viacerých štátoch.

V prípade nemanželského spolužitia, keď partneri žijú v spoločnej domácnosti a potom sa rozhodli rozísť, podľa zákonu v dome /byte/ zostáva ten partner, na ktorého je uzatvorená nájomná zmluva. Skratka jeden partner môže „demokraticky“ vyhodiť na ulicu toho druhého, ak ten nefiguruje v nájomnej zmluve. Preto v Británii drvivá väčšina partnerov odlišného alebo rovnakého pohlavia sa snažia uzatvoriť spoločnú nájomnú zmluvu, aby v prípade rozchodu nevznikali veľké problémy.

S majetkom je to dosť podobné, ako aj u nás. Ak si manželia kúpili niečo „akože“ spoločne, považuje sa to za spoločný majetok  – nezávisle od toho, kto tie peniaze mal, dal alebo  zarobil. Ten majetok, ktorý jeden z manželov kúpil do manželstva, považuje sa za jeho majetok.

V nezaregistrovanom vzťahu platí princíp: „kto to kúpil, tomu to patrí”. Ak si partneri niečo kúpili spoločne, je to ich spoločný majetok. V prípade, ak jeden partner dáva druhému peniaze na chod domácnosti, tak všetko, čo kúpil druhý partner, sa bude aj tak považovať za majetok prvého partnera. Nuž, priatelia, kto platí, ten objednáva hudbu…

Čo sa týka účtov v bankách v obidvoch prípadoch je to rovnaké: ak manželia alebo partneri majú spoločný účet, môžu z neho vyberať peniaze obaja. Ak má nejaký účet iba jeden z nich, z neho môže vyberať iba on. V prípade smrti manžela alebo partnera úspory v banke zo spoločného účtu získa ten druhý.

Je však menší rozdiel. V prípade smrti partnera jeho úspory v banke môžu dostať pozostávajúcemu partnerovi len v prípade, že zosnulý zanechal poslednú vôľu. Ale v prípade manželstva mnohé banky umožňujú pozostalému partnerovi vybrať z účtu zosnulého peniaze, samozrejme, ak nejde o príliš vysokú sumu.

A posledné. Ako vo Veľkej Británii registrujú „nemanželské partnerstva“? Nejaká zmluva vôbec nie je podmienkou a väčšina Britov ju ani neuzatvára. Na druhej strane, ak partneri nechcú vstupovať do stavu manželského, ale predsa chcú mať právne záruky, pokojne si môžu uzatvoriť Cohabitation Contract – špeciálnu dohodu, v ktorej sú vyznačené práva a povinnosti každého partnera. Na rôzne oblasti spoločného života môžu Briti uzatvoriť aj samostatné zmluvy – využívanie auta, bývanie v spoločnej domácnosti, využívanie spoločného majetku a pod.

Eugen Rusnák