Môj profil 
Predplatné
“V krajinách tretieho sveta, ktoré sú zmietané nepokojmi, hladom a nedostatkom príležitostí, žijú tisícky rodín, ktoré sa rozhodnú predať celý svoj majetok, alebo sa veľmi zadĺžiť len preto, aby mohli poslať aspoň jedno svoje dieťa do bezpečia, aby aspoň jedno ich dieťa malo budúcnosť,” uviedla na dnešnej tlačovej konferencii právnička Ligy za ľudské práva Katarína Fajnorová. Tieto rodiny totiž vnímajú podľa jej slov štáty Európy ako krajinu neobmedzených možností, kde vládne spravodlivosť. Často je poslaním detí, ktoré majú 15 až 17 rokov, aj zarábať peniaze a posielať ich späť domov.
Väčšina detí príde na Slovensko cez ukrajinskú hranicu. Zachytí ich cudzinecká polícia a dostanú sa do detského domova v Medzilaborciach. Niektoré zmiznú už po dvoch dňoch, keď opustia uzavretú časť detského domova, iné po týždňoch či mesiacoch. Stratí sa až 90 percent detí. “Naposledy si traja vietnamskí chlapci spojili plachty a vyliezli v noci cez okno,” priblížila Fajnorová. Zmiznutiam podľa ligy predchádza intenzívna komunikácia detí cez mobily s neznámymi osobami, ktoré im pravdepodobne dávajú inštrukcie. Potom po nich prídu autom alebo pošlú taxík.
“Nevieme, aký je ich osud, čo sa s nimi stalo a nikto u nás po nich nepátra,” vraví Fajnorová. V Európe sú deti podľa nej najčastejšie zneužívané na prostitúciu, drobné krádeže, žobranie, robia v stavbárstve, poľnohospodárstve, textilných fabrikách, v lese či rybárstve, sú zneužívané v domácom otroctve alebo aj na odoberanie orgánov. Dlh prevádzačovi totiž treba splatiť. “Často splácajú dlh za cestu do Európy,” dodala Fajnorová.
Ali má dnes 24 rokov a kedysi takto tiež ušiel z Iraku. Aj on sa snažil zo Slovenska dvakrát utiecť do Švédska, tam má totiž strýka. Vraví, že nie úplne všetky osudy detí sú teda nešťastné. On utekal za rodinou. “Keby som bol zadržaný vo Švédsku alebo vo Švajčiarsku, odtiaľ by som neutekal. Nepoznal som túto krajinu, ale od iných som počul, aké Slovensko je a nechcel som tu byť,” vysvetľuje. “Vo Švédsku by som napríklad určite dokončil strednú školu,” myslí si.
Liga sa tiež totiž snažila zistiť, ako sa na Slovensku žije tým deťom, ktoré tu ostali. Fajnorová vraví, že najhoršie zistenie sa týkalo školy. Po tom, čo deti umiestnili do detského domova, ich automaticky zaradili na učňovské vzdelávanie. Neskúmalo sa ich nadanie, nikto sa ich nepýtal, čím chcú v živote byť, povolanie si nemohli vybrať. “To je porušenie ich ústavného práva,” podotkla Fajnorová.
Ali napríklad hovorí ôsmimi jazykmi, chcel byť advokátom, no keďže má 24 rokov, myslí si, že je preňho už neskoro. “Moji rodičia by ma neposlali preč, ak by vedeli, že nie som schopný sa o seba postarať, dokončiť si školu. Zmeny, ktoré treba na Slovensku urobiť, nie sú veľkými investíciami. Keby krajina týmto deťom umožnila ísť cestou, akou chcú ísť, boli by tieto deti preň výhodou,” myslí si Ali, ktorý sa dnes už cíti byť Slovákom, nie Iračanom. Podotýka, že ak maloletí odídu z domu, tak v zahraničí už chcú skutočne niečo dokázať.
Liga by preto chcela, aby v detských domovoch či na úradoch práce pochopili, že deťom treba dať možnosť sa vzdelávať a zvoliť si, čo sa chcú učiť. “Musí sa zmeniť aj to, aby deti, ktoré požiadajú o azyl, neboli presunuté do tábora, pretože sú spolu s dospelými, ktorí pijú, fajčia a môžu im sprostredkovať kontakt s prevádzačmi,” pripomenula Fajnorová. Slovensko by malo tiež začať podľa ligy evidovať počty detí, ktoré zmizli a začať po nich pátrať rovnako, ako po stratených slovenských deťoch.
ml
.JPG)
