Skúsme predtým, ako sa dotkneme udalosti z rokov 1938–1945 hľadať odpovede na otázku o vlastnostiach nášho národa, čo v sebe skrýva slovo „slovenskosť“? Naši okolití susedia to majú „vymaľované“. „Češství“ je víťazstvo pravdy, a to aj za podpory vtipu – bez ohľadu na to, že zavše je to aj inak. V princípe radšej berú, ako dávajú: bez mihnutia oka privlastnili si aj bývalú česko-slovenskú vlajku, aj keď si to sami ústavným zákonom z konca roka 1992 zakázali. Maďari tiež radšej berú, ako dávajú: požičali si na oslavy milénia v roku 1896 množstvo cenností zo Slovenska, a dosiaľ ich nevrátili. Hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to im vyhovuje podľa odporúčania Miklosa Hortyho: „My musíme doma inak robiť a inak do sveta hovoriť“. Rozširujú, že sú civilizačným prvkom Karpatskej kotliny, nuž má byť toho príznakom streľba v Černovej v roku 1907? Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu – ale aj obchodu. Ich „vlastenectvo“ však nepozná žiadne hranice…

A čo my? Prečo my sa radšej svojho zriekneme, len aby sme si nebodaj neprihnali o čosi viac vody na náš mlyn, ako by nám patrilo? Podobnou otázkou sa zaoberali viacerí naši myslitelia. Ján Čaplovič vyzdvihol našu „trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd“. Gejza Vámoš bol príkry, on ako Slovák a zároveň aj žid, podstatu slovenského ľudu videl „v jeho skromnosti, v jeho nevýbojnej bojazlivosti“ a „v chudobe“; „ľud slovenský bol iba dojnou kravou“. Aj Jonáš Záborský si povzdychol, prečo sa ten náš ľud každého tak bojí, že stojí sťa kravička a on si ho dojí. Ľudovít Štúr (jeho „Radom“ sa radi pýšia aj tí, u ktorých jeho texty z 19. storočia „sú hodné“ pokuty 4000 eur alebo troch mesiacov za mrežami!) videl ako „prirodzene pekné a čisto ľudské stránky v povahe slovenského národa spevavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pracovitosť, nábožnosť“. „Slovák sa musí stať Hroboňovým Slovákom – Človekom,“ napísal Martin Homza v časopise Proglas č. 2/1997. V slovensko-maďarskom slovníku z roku 1906 sa uvádza: Slovák = Tót (ember), to znamená Slovák je človek. Nie je to rozkošné, že nás južní susedia častovali výrokom: „Szlovák nem ember“ (Slovák nie je človek), ak Tót je podľa ich slovníka zároveň človekom aj Slovákom? Vladimír Mináč jasnovidecky písal, že „stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom značí stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín“. Nenapísal, že byť skutočným Slovákom, znamená byť bratom všetkých ľudí, on to však napísal ako výzvu: treba sa stať skutočným Slovákom, vyabstrahovaným ideálom spomedzi všetkých, ktorí sa kedykoľvek k Slovákom hlásili a hlásia (a budú hlásiť), a podmienkou je: stať sa bratom všetkých ľudí. Kto sa teda nestal či sa nestáva bratom všetkých ľudí, nemôže byť skutočným Slovákom. Byť skutočný či úplný Slovák je teda výzva, povinnosť, údel, vznešený odkaz našich dejín!

Takže máme poznať naše, slovenské dejiny a podľa ich odkazu žiť: byť bratom všetkých národov! Poznáme však naše dejiny? Podľa Matúša Kučeru „Slovensko je krajinou, ktorej chýba historická tradícia“ (Historický zborník, 2008/2). Ak sú dejiny len napísaná história, sami a pre seba sme si ich až do roku 1939 a vlastne takmer až dodnes nemali šancu napísať. Hoci žijeme dnes už v „slobodnom štáte“(?), učebnice o skutočnej našej minulosti ešte stále nie sú. A tak vlastné dejiny skôr cítime, ako poznáme. Až do vynájdenia novín a časopisov, rozhlasu a televízie ľudské mysle neboli zaťažené záplavou správ, večer sa nesledovala televízia, ale starci a starenky rozprávali o tom, čo počuli od svojich starých a prastarých rodičov. Takýto prenos informácií z pokolení na pokolenia vlial nám našu minulosť do sŕdc, a nie do hláv. A v srdciach sa za osemtisíc rokov kadečo pozabúdalo. Pritom máme od roku 1846 Slovenské pohľady, najstarší kultúrny časopis Európy; rozhlas máme od roku 1927 a televíziu od roku 1956; v poslednom čase je však väčšina médií v cudzích rukách…

Našu podstatu viac ako napísané vlastné dejiny odpradávna formovali rozprávky a pravdepodobne už od čias Rimanov aj kresťanstvo. Prvú Bratislavskú lýru vyhrala v roku 1967 pesnička Mám rozprávkový dom, ktorú po slovensky spieval Karel Gott. Pieseň s takým názvom by u nás vyhrala, aj keby ju nespieval „zlatý slávik“, pretože u nás má navrch všetko, čo je – rozprávkové, jednoduché a s dobrým koncom. Dobro víťazí nad zlom a chudobný bez nejakej väčšej námahy zbohatne, prinajhoršom sa ožení s princeznou. Neviem, či existuje iný národ, ktorý by tak dôsledne žil podľa rozprávkových receptov. Tu, v samom srdci Európy, na očiach všetkým, chceme si predlžovať bezstarostný čas detstva? Alebo práve rozprávkové bytosti boli na našom začiatku podobne ako u Grékov? Nie sú mnohé naše povesti – o Miesiželezovi, či o Lomidrevovi – starými mýtmi z počiatku nášho vedomého existovania, keď sa pod Kriváňom „miesilo železo“? V rozprávkach Pavla Dobšinského (ktorý v našom hlavnom meste nemá sochu, hoci by si ju zaslúžil; má ju tu však iný rozprávkar, Hans Christian Andersen len preto, že raz prišiel do tohto mesta; no nie je aj toto prejav našej ohľaduplnosti!?) zvíťazí dobro nad zlom často bez toho, že by bolo treba odseknúť čo len jednu dračiu hlavu. Stačí byť dobrým Popolvárom a čakať v správnom čase na správnom mieste (kedy pôjde okolo princezná).

Môžeme nemať Jánošíka, ľudového hrdinu číslo jeden, ktorý úplne rozprávkovo zlým boháčom brával a dobrým chudobným dával? Zátureckého kniha prísloví a porekadiel je plná chudoby, ktorá „cti netratí“, ktorá, ak je cnostná, je lepšia ako „hriešne bohatstvo“: Lepšie chudobné nebo, ako mastné peklo. Jánošík stráži Terchovú, Záturecký je bez pomníka.

Sme koreňmi národ roľníkov, ktorí viac ako iní spolupracujú s Bohom, lebo On má popri roľníkoch a pôde najväčší podiel na dobrom výsledku práce. Roľník častejšie ako iný dvíha zrak k nebu aj preto, lebo je celý život, denno-denne zviazaný so zemou. Nebola to teda vidina neba, čo diktovala nepechoriť sa priveľmi na tomto svete, čo zdôrazňovala ohľaduplnosť, trpezlivosť, dobrotu (lásku) a okrem toho jednoznačne velila: „Nepokradneš!“?

Nevypestovali v nás rozprávky a najmä kresťanstvo pocit istoty a nepotrebnosti preskakovať svoj tieň? Neurobila z nás viera, že existuje Niekto, kto sa o nás postará, ohľaduplným a sebavedomým národom zároveň? Neboli to práve tieto vlastnosti, ktoré spôsobili onen priam malý zázrak, že slovenský národ si dokázal zachovať vlastnú identitu, jazyk a svojbytnosť?

Zosnulý rektor ružomberskej univerzity prof. Tadeusz Zasępa, pôvodom Poliak, hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. Prejavuje sa v ľudových piesňach, vo výtvarnom umení, v hudbe, v literatúre, v slovenských ornamentoch, ktoré čoby Boží dar – nikto iný ich také nemá – povýšil Štefan Kostelničák na umenie. Podľa Zasępu nijaký iný národ nemá ani pieseň o dvoch vlastiach: „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj… Hej mám otčinu ja ešte inú, kde večne vládne môj Boh a Pán…“ Že sú Slováci málo vlasteneckí? To len delia svoju lásku medzi dve vlasti.

Nie sme národ uplakaných detí, ktoré ukazujú prstom: aj ten nám ublížil. Náš v jadre „dobrý“ národ potrebuje konečne dejiny ako otvorenú pravdivú knihu o skutkoch svojich predkov, ktorí v mene budúcnosti svojich detí a vnukov, teda aj nás, statočne udržiavali plameň – často len plamienok národného života. To oni si zaslúžia, aby sme poznali a poučili sa z ich výhier i prehier, lebo aj tie boli.

Marián Tkáč