Už sedemsto rokov pred Kristom rozvinulo sa v Kvádii, osobitne medzi Kotínmi na území Terra Baniensis, ako pomenuje územie s centrom v oblasti stredoslovenských banských miest už Ptolemaios, výrobu a spracovanie železa. A to je zložitejšia činnosť ako získavanie medi alebo bronzu. Už vtedy sa tu vyrábali a následne predávali zbrane. Železná dýka z Gánoviec je najstarším dokladom spracovania železa v strednej Európe. Prinajmenšom stoôsma generácia pred nami sa stretla so železom i bronzom. A práve vďaka práci s kovmi sa rôznorodí obyvatelia dnešného Slovenska – nazvime ich „starými Púchovčanmi“ – vrátane Keltov, Kvádov, Markomanov, Kotínov, Osov, Jazygov, Vindilikov, Luigiov, Vanov, Venetov a viacerých ďalších, zrejme aj „sťahovavých“ Vandalov – formovali v podtatranskom kotle do národa Slovenov/Slovákov odlišne ako napríklad Sloveni/Slovania – budúci Poliaci, na severnej strane Tatier.

Keďže tak roľníčenie, ako aj ťaženie rúd a ich spracovanie, je z vonkajšieho pohľadu „nuda nad nudu“, pisatelia dávnych kroník, nie inak ako dnešní novinári, venovali oveľa väčšiu pozornosť túlavým, „sťahovavým“ kmeňom, ktorých pohyby prinášali nepokoje, vojny, prehry a víťazstvá. Mená víťazov cvendžia vždy hlasnejšie, ako mená porazených, veď koniec-koncov kto píše dejiny? Víťazi. Naozaj teda, čo nie je na písme, nestalo sa?

Pri zmene letopočtov sa stali našimi susedmi Rimania. Keď za posledné dve desaťročia pred Kristom založili provincie Raetia, Vindelicia, Noricum, Dolné Ilyricum a Panóniu, siahal Rím k Dunaju. Ten delil Európu na rímsku z juhu a nepriateľsky „barbarskú“ a neskôr priateľsky „germánsku“ zo severu. A tak sa, hľadajúc slovenskú pravdu o slovenskej minulosti, opakovane pýtame: Kto to boli Germáni? Iba Nemci? Pri odpovedi si vezmeme na pomoc jedného z klasických autorov, práve Nemca Ulricha von Richentala, autora „Kostnickej kroniky“, v ktorej opisuje koncil roku 1415, známy upálením Jana Husa. Tento Nemec zaradil medzi „germánske“ aj „slovanské“ kráľovstvá. Ktoré to boli? „Uhorské kráľovstvo, Poľské kráľovstvo, litovské vojvodstvá v Rusku (Praví Rusi, Červení Rusi, Bieli Rusi a Smolenské vojvodstvo)“, ďalej „všetko v Podunajsku až po Grécko, Dánsko a Nórsko; kráľovstvo Flámsko, Brabanstsko, Holandsko až po Francúzsko a Rýn, a až po Anglicko.“ Zopakujme a skúsme uzavrieť, že Germán oných čias neznamenal Nemec, ale niečo ako „priateľ spoza hraníc“. Nepúšťame sa pritom na tenkú plochu, do zámeny, vypúšťania či dopĺňania písmen, aby sme z Germánie dostali Ugermániu – Ugromaniu – Uhorsko… Aj keď nič nespochybňujeme.

Staré Slovensko (Qvadia, Suavia) bolo 400 rokov v priamom kontakte s Rimanmi, pričom slovenská Panónia bola priamou súčasťou Rímskej ríše. V rímskych mapách je jazero Balaton ako „Lecus Pelsos“ a kmeň, ktorý tam žil Ozariates – Jazerníci. Z Panónie pochádzali aj niektorí rímski cisári: Aureliánus Lucius Domitius zo Sriemskej Mitrovice – od roku 270, Próbus Valérius od roku 276, Carus Aurélius od roku 282, Herculius Maximianus od roku 284, Valentiniánus Flávius od roku 364. Bolo to obdobie rozkvetu ríše a romanizácie s ňou spriatelených susedov. Rimania vybudovali na Dunaji Limes romanus, oproti Devínu bolo ich hlavné mesto Carnuntum. Pýtame sa, či mohol byť súčasťou Carnunta aj Devín a Bratislava/Marobudon? Keby sme boli odvážni (a neobávali sa striehnucich podčiarovníkov), položili by sme dokonca aj takúto otázku: a nemohlo byť Carnuntum priamo na Bratislavskom hrade, teda v Marobudone, kráľovskom sídle?

Ak odpovieme tak či tak, tými Germánmi, ktorí narušovali rímsky mier (Pax Romana), či bránili sa jeho narušovaniu zo strany rímskych légií okolo Limes romanus, boli starí Púchovčania, teda starí Sloveni/Slováci. A keď takto naladení otvoríme Tacita, či iných antických autorov, Strabóna, Ptolemaia, Plínia Staršieho, Ammiana Marcellina i iných, máme slovenské dejiny z rímskych čias ako na dlani. Dozvieme sa o kupeckých strediskách (faktóriach) Rimanov na našom území, o „turistických“ cestách našich predkov na juh, kde prvý raz videli poháre z fúkaného skla i sklené tabule.

A teraz sa pozrime – podľa Antona Semeša („Nie sme tu odvčera“) na túto históriu bližšie. Odpor proti okupácii slovenskej Panónie Rimanmi zorganizoval v prvej polovici 1. storočia Marobud. V roku 19 cisár po dohode s „jeho“ kmeňmi v Pomoraví, dosadil (dal) im kráľa Vannia (Rex Qvadis Datvs), ako pre nich cudzieho človeka. Marobuda intervenoval v Ravenne – ten tu zomrel roku 36 a Marobudovho spoluvládcu Kotvalda uväznil v dnešnom Francúzsku.

Tacitus lokaliozval „Regnum Vannianum/Vaniovo kráľovstvo“ v rokoch 55 – 120 „od Moravy až po Tisu/ab Maro usque ad Patissum“ a Vannia, ktorý bol prvým známym kráľom na našom území, označil za „slávneho a obľúbeného“. Svoju moc opieral o opevnené sídla v horských oblastiach, bol teda domácim, Púchovčanom (a teda starým Slovákom)? Ak ho Rimania postavili na čelo kráľovstva, potom mohli mať so starými Púchovčanmi/Slovákmi úzke kontakty a museli byť pre nich dôveryhodní a spoľahliví. Napokon boli aj „obchodníkmi so zbraňami“.

Počas Vaniovho vladárenia, teda pred rokom 50, poslal rímsky biskup sv. Peter na naše územie, misionárov Syra a Juventia, ktorí „kázali evanjelium za kráľa Vannia“ (…predicasse Evangelium sub rege Vannio). Kde? Možno v Nitre, na starom pohanskom božišti za mestom na Zobore – ale o sídlach vladárov u nás viac inokedy.

Aj Vanniovo bohatstvo, predmet závisti, a aj kolaborácia, teda spolupráca s Rimanmi, sa potrestala. V roku 51 povstali proti nemu jeho synovci, sestrini synovia, Vangio zvaný Italik, a Sido. Vannia ratovali Rimania, keď k nim ušiel spolu so svojou družinou do Carnunta. Vangio – Italik, ktorý pochádzal z vojenského zväzu Suevov, vládol spolu so Sidom so súhlasom cisára. Z ich mien usudzuje Viktor Timura, že jeden pochádzal z kmeňa Vanov a druhý zo Sidonov. Ak pritom obaja boli Vanniovými synovcami, potom by to jednak potvrdzovalo spoluprácu medzi Vanmi a Sidonmi a zároveň sa núka úvaha, že Vannio stál na čele nadkmeňového spoločenstva Vanov a Sidonov, starých Púchovčanov, bol teda prvým „naším“ kráľom, ktorého Rimania poverili aj vládou nad Markomanmi.

Spoluvládca Sido pomáhal v roku 69 v bitke pri Cremone medzi vojvodcami Vitéliom a Vespaziánom tomu druhému. O dvadsať rokov však Kvádi odmietli pomôcť novému cisárovi Domitianovi proti Dákom. Viedlo to k vojne, v ktorej Kvádom proti Rimanom pomáhali aj Markomani a tiež Sarmati z východu, a spoločne boli úspešní. Veď mali zbrane zo železa! Aj preto Rimania spevňovali Limes romanus a prešli pritom aj na ľavý breh Dunaja v Kelemantii (Iža), Stupave, Devíne, Bratislave, v Páci, v Milanovciach. A to bol dôvod na ďalšie vojny až do roku 96. Po tom, čo cisár dal dve kvádske mierové posolstvá popraviť, Kvádi v spojení s Markomanmi cisára porazili. Mier nastolil až Nerva, ktorý za to dostal čestný titul Germanicus.

Zachoval sa aj zoznam kráľov, ktorých Rimania stavali našim predkom: Vannio, Vangio, Sidon, Gaiovomarus, Viduarius, jeho syn Vitrodor, Gabínius.

Marián Tkáč