Môj profil 
Predplatné
Zvykne sa škodoradostne písať, že tritisíc Slovákov sa pridalo k Hurbanovi a tridsaťtisíc ku Košútovi. Prečo? Lebo išlo aj, či predovšetkým o kariéru. Veľa Slovákov pracovalo napríklad na miestodržiteľskom úrade v Budapešti, a tí navyše o slovenských dobrovoľníkoch vo Viedni, a potom na Myjave ani netušili. No a Slováci išli za Košútom aj preto, lebo museli, lebo dostali povolávací rozkaz. Spočiatku na košútovskej strane bojoval aj Viliam Pauliny-Tóth, neskorší slovenský vodca. Proti Hurbanovi sa činila aj propaganda: vraj išlo len o vzburu slovenských luteránov, ktorí na Považí jedli deti.
Štúrovci však boli väčší demokrati ako košútovci. Tí druhí nenúkali iným národom nič, tí prví všetkým to isté, ako sebe. To nevylučuje, že ako prví pochopili, že Slováci potrebujú vlastné deje a inštitúcie, že inak neuspejú. To je ten génius času a miesta: práve vtedy sme potrebovali Štúra (a Hurbana), lebo ak nie vtedy, tak už nikdy. Iste, najtuhšia maďarizácia nás ešte čakala, ale ak by štúrovci revolučne nevzplanuli, bola by menšia? Nie, bola by likvidujúca. Ďakujme Bohu, že Ľudovít Štúr to pochopil a dokázal dať Slovákom cieľ v čase, keď náš národ takmer tisíc rokov nemal žiadne osobitné štátoprávne postavenie. Básnik (Janko Kráľ, Duma slovenská) to vyjadril takto: „A ˂sláva!˃ vodcovi, čo zastal jak búra – / kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra? / Ktorý opovrhnúc prekážky, holotu, / prelomil po vrchoch tatranských driemotu, / a podoprúc seba o Tatry jak zázrak, / zavolal: ˂Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák! / Nech toho zem zahltí, kto odstúpi zradne!˃ / Tá hviezda na veky vekov nezapadne.“
Teda Štúr, Štúr je dozaista najväčším Slovákom novodobých dejín. A keďže náš akoby plánovite nedostatočne v dejepise vzdelávaný národ zväčša nevie, čo všetko vykonal Štúr od svojej útlej mladosti, kto všetko mu kládol polená pod nohy na jeho ceste do čela národa, skúsme to zrekapitulovať.
Rodák z Uhrovca (1815) od svojich štrnástich rokov (1829) študuje na bratislavskom evanjelickom lýceu, a keď vo februári 1834 dočasne preruší štúdia kvôli vážnej finančnej situácii a vracia sa do Uhrovca privyrobiť si ako pisár u grófa Zaya – už v septembri na naliehanie Sama Chalupku sa vracia do Bratislavy, lebo ho tu potrebujú. To má 19 rokov! V septembri 1836 stáva sa zástupcom profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej a prednáša dejiny literatúry, po zákaze Spoločnosti česko-slovenskej, ktorý bol vynesený 5. apríla 1937 po študentských nepokojoch na lýceu, už o týždeň zakladá Ústav reči a literatúry česko-slovanskej, v rámci ktorého pokračovali aktivity zakázanej spoločnosti. V novembri 1838 sa zapísal na univerzitu v Halle, kde dva roky študoval jazykovedu, históriu a filozofiu. Od októbra 1840 pracuje opäť ako zástupca Palkoviča v Bratislave a začína sa usilovať o vydávanie slovenských politických novín, lebo vedel, čo niektorí našinci dnes nevedia, aké je dôležité mať médiá! V roku 1842 iniciuje Slovenský prestolný prosbopis panovníkovi do Viedne, aby vláda zastavila perzekúcie zo strany Maďarov. Opakované žiadosti o povolenie novín podporuje jeho priateľ, katolícky kaplán v Uhrovci, Jozef Ščasný. Aj vďaka nemu dozrieva u Štúra myšlienka o nevyhnutnosti prijať nový spisovný jazyk, ktorý zjednotí všetkých Slovákov. A tak 14. február 1843, výročný deň úmrtia Konštantína-Cyrila, „prvého nášho jazykovedca“, keď to prednesie v úzkom kruhu priateľov, zvykne sa nazývať „Dňom vzkriesenia slovenčiny“.
Čoskoro ho obvinia zo „zrady uhorskej vlasti“ a v Lipsku vychádza jeho obranný spis Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov. V začatom diele za novú slovenčinu pokračuje 11. až 16. júla 1843 na fare v Hlbokom. Zámeru Štúra, Hurbana a Hodžu požehná 17. júla na svojej fare na Dobrej Vode bard Ján Hollý – a keď na štvrtom sedení literárneho spolku Tatrín (ktorý vznikol 27. augusta 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši) v Čachticiach na katolíckej fare 10. augusta 1847 dohodnú sa evanjelickí Slováci s katolíckymi na novej podobe slovenčiny a jej podobu „zveria“ do rúk Michala Hodžu a Martina Hattalu, prichádza čas jeho zásadných politických rozhodnutí. Dnešní národovci pozor: vtedy sa slovenskí predstavitelia dokázali dohodnúť!
Keď ho 31. decembra 1843 definitívne pozbavili funkcie Palkovičovho zástupcu, 22 protestujúcich študentov odišlo v marci 1844 z Bratislavy za spevu dnešnej našej hymny a trinásti na čele s Franciscim sa zapísali na lýceum v Levoči.
Prichádza „dar z neba“: prvé číslo Slovenských národných novín vyšlo 1. augusta 1845. A ďalší dar: Hrubanove Slovenské pohľady z roku 1846, dodnes najstarší kultúrny časopis v Európe (oba dnes vydáva Matica slovenská). A potom už obaja aj s Franciscim vytrvale a statočne odrážajú nevyberané útoky na novú slovenčinu zo strany dovtedajších spolubojovníkov (Kollár a spol.). A keď sa v roku 1846 zoznámi v Zemianskom Podhradí s vplyvnou rodinou Ostrolúckych (aj s Adelou), otvoria sa mu dvere do uhorského snemu. Poslancom za slobodné kráľovské mesto Zvolen sa stal 30. októbra. A už čoskoro, 17. novembra 1847 odznie jeho prvá reč na sneme s typickým Štúrovým: „My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba.“ 21. decembra 1847 sa zastáva roľníctva a Košútovi odkazuje, že stav úbohého potlačeného ľudu nie je daný osudom, lebo keby to tak bolo, „stav potláčaných by sa ani polepšiť nedal.“ 15. januára 1848 reční tretíkrát, venuje sa vzdelávaniu a slovenčine: „Prosím stavy a rady, aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych (počiatočných) školách vo všetkom vynaučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou slovenská ostala.“ Šiesteho marca 1848 prosí stavy a rady, aby sa „vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov, čím najskôr, čím najchytrejšie rozhodli, bo aj na nás pozerá prísna tvár času.“ 13. marca 1848 poslednú zo svojich snemových rečí začína takto: „Politické zničenie nikto si nepraje a vskutku malomyseľný človek by bol ten, kto by sa tomuto neoprel.“
Pätnásty marec 1848 bol „Petőfiho dňom“ v Budapešti, snem skončil svoje zasadal v Bratislave 11. apríla 1848 a už o niekoľko dní cestuje Štúr na Fričovo pozvanie do Prahy. A tu na svoju stranu v boji za slovenčinu získa – na rozdiel od kollárovcov – českých študentov, združených v spolku Slávie! Z jeho iniciatívy zakladajú v Prahe Slovanskú Lipu, spolok na podporu vzájomnej súdržnosti Slovanov.
Po tom, čo 10. mája 1848 je Štúr v Liptovskom Sv. Mikuláši jedným z navrhovateľov Žiadostí slovenského národa, ktoré o deň na to verejne prečíta v Ondrašovských kúpeľoch Janko Francisci, 12. mája 1848 vydáva maďarská vláda zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Kocky sú hodené, slovenská sloboda nie je v programe maďarskej vlády. Štúr uniká do Prahy a 2. júna sa zúčastní Slovanského zjazdu, ktorý však prerušia boje na barikádach. A tak odchádza do Záhrebu, hľadá pomoc u Chorvátov i u Srbov. Mladý Štefanovič je netrpezlivý, načas opúšťa Štúra, ktorý v septembri 1848 prichádza do Viedne a začínajú sa prípravy na ozbrojené povstanie.
Šestnásteho septembra ustanovia Štúr, Hurban a Hodža ako politickí predstavitelia Slovenskú národnú radu, Bloudek, Zach a Janeček sú jej vojenskí predstavitelia a Nosák a Bórik tajomníci. Prichádza 19. september 1848. V ten deň Národná rada na Myjave ústami Ľudovíta Štúra vypovedala poslušnosť maďarskej vláde, vyhlásila po stáročiach slovenskú nezávislosť a vyzvala národ do boja za slobodu. Tento deň by mal byť naším najväčším štátnym sviatkom, „Dňom nezávislosti“. Škoda, že si to neuvedomila Slovenská národná rada a terajšiu slovenskú ústavu neprijala práve vo výročný deň Štúrovho vyhlásenia, 19. septembra 1992! To by bola kontinuita! Nie, ešte nedokážeme doceniť význam symbolov…
Marián Tkáč
.jpg)
