Naša šľachta „sa dala zviesť“ aj preto, že pokiaľ naši slovenskí romantici snívali o Slovanstve, Maďari nesnívali, ale konali. Zdá sa, že maďarská národná idea bola oveľa konkrétnejšia a zrozumiteľnejšia, ako slovenské škriepky o písmenká, či Kollárovo blúznenie o domove vo svojich srdciach. Pre viacerých z našich pragmatických predkov prijatie maďarskej identity i reči bolo prijateľnou podmienkou kariéry. A vymenili aj reč, aj národ, gény však nie.

Trochu inak to vidí Štefan Polakovič vo svojich Esejach o národe: „V 17. storočí si maďarská šľachta začala všímať, že jej slovenský protipól hovorí v domácnosti iným jazykom, ktorý je podstatne odlišný od ich jazyka a rušilo ich, že sa medzi Slovákmi udržiava akýsi druh historických spomienok (myslel napríklad na Maginov obranný spis). Prenesenie uhorského hlavného mesta z Bratislavy do čisto maďarského prostredia (Budapešť) nútilo slovenských šľachticov, aby sa učili po maďarsky…“

Istým dôvodom maďarizácie v školstve bola aj zaťatosť časti evanjelickej inteligencie za češtinu. Keď v roku 1806 sa ešte mohlo na ľudových školách vyučovať v národnom jazyku, Maďari využili to, že čeština nie je jazykom Slovákov a nanucovali do ľudových škôl maďarčinu, lebo veď slovenský národ nemá kodifikovanú spisovnú reč, ktorou by sa mohlo na Slovensku jednotne vyučovať. „Kollárovci“ sa činili proti bernolákovcom, a aby všetko zaklincovali, keď vznikla „štúrovčina“, vydali v roku 1846 „Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky“…

Napokon aj viacerí intelektuáli prešli do cudzích služieb. Prvý medzi nimi, aj keď sa formálne hlásil za Slováka, bol zrejme „Čechobrat Protištúrsky“, teda Ján Kollár. Tridsať rokov pôsobil v Pešti (1819-1848), kde bol evanjelickým farárom a veľký chrám na dnešnom Deákovom námestí sa stal dôležitým centrom národného života tamojších Slovákov. Tí sa však mali utopiť buď v českom, alebo v maďarskom mori. Veď nevyberalo kritizoval zavedenie „štúrovčiny“. A tento človek-čechoslovák od roku 1848 pôsobil vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako „dôverník vlády pre otázky Slovenska“.

Radíme sem aj Františka Palackého (1798-1876), „Poloslováka“ z Valašska. Ten študoval na latinskej škole v Trenčíne a býval u učiteľa, otca Ľudovíta Štúra, potom do roku 1818 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa spriatelil so Šafárikom, ale aj s vydatou šľachtičnou Ninou Zerdahelyovou, a tak napriek želaniu otca – chcel z neho učiteľa a kňaza – nepokračoval v štúdiu, ale tri roky vychovával v uhorských šľachtických rodinách. „Tvrdým Čechom“ píšucím o Slovákoch ako o „českom národe žijúcom po Tatrami“, sa stal údajne preto, lebo mu spolužiak v Trenčíne prebral frajerku.

Palacký „počeštil“ aj Šafárika (1795-1861), spolu vydali dielo Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (1818), Šafárik však do literatúry vstúpil už zbierkou Tatranská Múza (Levoča 1814). Po tom, čo vyhral súbeh na miesto riaditeľa gymnázia, odišiel v apríli 1819 medzi Srbov do Nového Sadu. Bol pri zakladaní najstaršej z Matíc, Matice srpskej (1826), v ktorej spolupracoval na vydávaní časopisu Serbski letopis. V Novom Sade sa podieľal aj na zbieraní a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích (Pešť 1823). Keď potom nezískal učiteľské miesto v Rusku, odišiel na „pozvanie a záruku priateľov“ do Prahy, kde mu dali byt, čo bolo vtedy najpotrebnejšie, pretože čoskoro pribudlo do jeho rodiny šesť detí. Jeho život závisel od 380 zlatých, ktoré ročne dostával pod Palackého podmienkou: „Odteraz, čokoľvek budete písať, budete to písať len v českom jazyku“. A tak sa zo Šafárika stal Šafařík – začal si písať kvačku nad r, a jeho podpis je aj na Kollárových „Hlasowé o potřebě jednoty…“ Hoci Šafárik – na rozdiel od Kollára – vždy považoval Slovákov za osobitný národ, bol za používanie „slovenského slohu češtiny“ ako literárneho jazyka na Slovensku. Psychické depresie priviedli ho k skoku vo Vltavy 23. mája 1860. Podarilo sa ho zachrániť. Umrel 26. júla 1861.

Odnárodneným Slovákom bol Ľudovít Košút (1802-1894), ktorého rod pochádza z Turca, pričom on sa narodil na Zemplíne v Monoku, ako syn Ladislava Košúta, slovenského právnika z dediny Košúty (dnes súčasť Martina). Mladý Košút veľa času v detstve trávil u svojho strýka Juraja Košúta, veľkého slovenského vlastenca. Tu ako 12-ročný pri naháňačke padol do močovky a nebyť záchrannej ruky strýka Juraja, utopil by sa… Vo Vrútkach dlho opatrovali slovenský šlabikár, z ktorého sa učieval. Košút vniesol do politiky radikálny nacionalizmus ako rečník a novinár s dávkou demagógie, dokonca ho za to odsúdili na tri roky väzenia. Vydával rukou písané správy zo zasadnutí uhorského parlamentu v Bratislave – Pesti Hírlap, s masovým úspechom v rokoch 1841–1844. Ignoroval emancipačné snahy nemaďarských národov, čím prispel k zániku Uhorska. Naivne sa domnieval, že Srbi, Rumuni, Chorváti a Slováci sa vzdajú svojich národných požiadaviek a uspokoja sa s rozšírením „občianskych práv“. Cynicky presadzoval víziu čo najrýchlejšieho pomaďarčenia všetkých. V jeho plánoch nemali Slováci žiadne miesto, nebral do úvahy slovenské národné hnutie. Nepovažoval Slovákov za rovnocenného partnera a nikdy nevyšiel v ústrety slovenským požiadavkám.

Slovenským renegátom bol aj Petőfi – Alexander Petrovič, syn slovenských rodičov. Otec Štefan bol mäsiarskym majstrom a maďarčinu ovládal len lámane, matka Mária Hrúzová z Necpál je autorkou ľudovej pesničky Sadaj slnko sadaj. Bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v Aszóde, bol v rokoch 1838 a 1839 spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, kde sa mu vysmievali pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. Vo svojich veršoch vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.“ Striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Šoproni vojakom, potom študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol s Mórom Jókaim. V roku 1842 prvý raz vyšli jeho verše A borozó podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra už vyšli jeho verše už pod menom „Petőfi“. Verziu svojho mena – Sándor Petőfi – používal iba šesť rokov počas svojho života. Jeho veľkým dňom bol 15. marec 1848. Ako jeden z vodcov marcovej mládeže predniesol v Budapešti Pieseň národa, oduševňujúcu báseň revolúcie.

Na jeseň 1848 sa ocitol v armáde ako vojnový korešpondent, a keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa dostal do oddielov maďarskej armády generála Béma. Posledný raz ho videli pri Segesvári 31. júla 1849, kde údajne umrel ako „hrdina“. Dodnes sa však vedú spory o jeho smrti. Podľa správy agentúry TASS z 20. júla 1989 na cintoríne v Barguzine pri Bajkale našla „medzinárodná expedícia zložená z maďarských, sovietskych a amerických antropológov, ktorú financoval maďarský podnikateľ Ferenc Morvai“ hrob Alexandra Štepanoviča Petroviča – Petőfiho. Pravosť nálezu potvrdili všetci prítomní vedci. Dokázala to aj laboratórna expertíza vlasov z hrobu, ktoré sa zhodujú s prameňom zachovaných básnikových vlasov.

Ako vojnového zajatca ho odvliekli do Ruska a tu žil do roku 1856, aj sa tu oženil a písal – už nie po maďarsky. Napriek tomu Petőfi je diamantovou sponou, ktorou sa maďarská literatúra pripojila k literatúre svetovej. Ohnivý národ maďarský nemá väčšieho syna ako jeho a nemal šťastnejší deň ako deň, keď sa Slovenke Márii Hrúzovej, vydatej za novohradského Slováka Štefana Petroviča 1. januára 1823 v slovenskej dedine na juhu Maďarska, v Kiškereši, narodil syn Alexander Petrovič, ktorý sa medzi najväčších básnikov sveta zapísal ako Šándor Petőfi. A jeho vnuk Alexander sa stane na začiatku 20. storočia podplukovníkom ruskej cárskej jazdy…

Marián Tkáč