Z roka na rok prijímal uhorský snem čoraz maďarizujúcejšie zákony. V roku 1883 stala sa maďarčina autentickým jazykom zákonov a na všetkých školách bolo zavedené jej povinné vyučovanie. Aj preto nacionalizmus nemaďarských národov (Slovákov, Chorvátov, Rumunov, Rusínov) bol zväčša obranný. Protesty Slovákov – Michala Kuniča, katolíckeho pedagóga z Bánoviec nad Bebravou, či evanjelického kaplána Samuela Hojča z Tisovca nijako nepomáhali. V zahraničí informovali o nemilosrdnej maďarizácii Matej Ľudovít Šuhajda v Lipsku, Ján Chalupka v Bazileji, aj iní. Patrí sa pripomenúť, že pôvodná Šuhajdova myšlienka, že „národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru“ natrvalo ovplyvnila slovenskú národnú ideológiu až po najnovšie časy.

Slovenskosť posilnilo menovanie Alexandra Rudnaya (1760-1831) z dnešných Považian za ostrihomského arcibiskupa 12. júna 1819. Hoci na žiadosť cisára Františka II. vrátil sídlo arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu, bol zanieteným Slovákom: „Slavus sum, Slavus ero – et si in cathedra Petri essem, Slavus maneo (Som Slovák a Slovákom ostanem – aj keby som bol na Petrovom stolci, ostanem Slovákom)“. V seminári v Budíne zaviedol slovenčinu popri nemčine a maďarčine. Keď ho pápež Lev XII. v roku 1828 vymenoval za kardinála, jeho osobným tajomníkom sa stal Juraj Haulík (1788-1869), ktorý sa stal v roku 1838 sídelným biskupom v Záhrebe a v roku 1856 dokonca prvým kardinálom v Chorvátsku.

V tom istom roku (1819) spišský biskup Ján Ladislav Pyrker (1772-1847) založil v Spišskej Kapitule Učiteľský ústav s vyučovacím jazykom slovenským, ako prvú školu na prípravu pedagógov v celej monarchii. A aj keď v roku 1879 maďarizačné zákony nanútili aj tejto škole vyučovať po maďarsky, slovenčina ostala vyučovacím predmetom. Keď vtedy (1819) povýšil pápež Pius VII. biskupa Pyrkera za patriarchu Benátok a o rok za prímasa Dalmácie, Pyrker vzal so sebou Ladislava Zábojského (1793-1870), prešovského rodáka, ktorý sa stal v roku 1851 spišským biskupom a správal sa ako slovenský národovec. Slovenskosti pomohol aj čin mecéna, kanonika Jura Palkoviča (1763–1835), ktorý v Budíne v rokoch 1825 až 1827 vydal v šiestich zväzkoch Bernolákov Slovár slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Na 5302 stranách obsahoval vyše 30-tisíc slov.

Na evanjelickej strane vzdelaný statkár z Nižného Skálnika Ján Feješ (1764-1823) vydal v Pešti (1807) rozpravu o jazyku a vedecky odôvodnil nespravodlivosť nanucovania maďarčiny Slovákom. O rok na to (1808) založil s kňazom Matejom Holkom Malohontskú učenú spoločnosť v Nižnom Skálniku, ktorá do roku 1842 vydala 25 zväzkov ročeniek Solennis Bibliothecae Kishontanae.

Slovenskosť posilnil v tom pozoruhodnom roku 1819 aj príchod Jána Kollára (1793-1852) na post evanjelického kazateľa do Pešti, kde mimochodom konfirmoval vtedy ešte Slováka Alexandra Petroviča-Petöfiho, a vydanie jeho slávneho diela Slávy dcéra (1824). O dva roky na to Kollár spolu s Martinom Hamuljakom (1789-1859) založili v Pešti Slovenský čitateľský spolok a knižnicu a v roku 1834 dokonca Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, pričom Kollár myslel na literatúru „československú“. Až do smrti trval na stanovisku jazykovej a kultúrnej jednoty „československej“, a tak prudko útočil na štúrovcov, že sa dokonca aj podpisoval ako Čechobrat Protištúrsky.

Ak hľadáme korene slovenskej jazykovej nejednoty, treba sa vrátiť do roku 1803, keď na evanjelickom lýceu v Bratislave zriadili „Katedru řeči a literatury českoslovanské“ na čele s Jurajom (Jiřím) Palkovičom. Táto myšlienka sa zrodila v hlavách prívržencov českého jazyka na čele so superintendentom banského dištriktu Martinom Hamaliarom a Bohuslavom Tablicom. Mala „neutralizovať“ činnosť Bernolákovho Tovarišstva, čo bol veru nemúdry dôvod, prejav slovenskej nesvornosti v časoch bujnejúcej maďarizácie, keď uhorský snem prijal zákon (1792), podľa ktorého verejný úrad bude môcť dosiahnuť iba kandidát, ktorý ovláda maďarčinu a podľa spisu Samuela Décsyho Panónsky fénix (1790) „cudzí, ktorí tu u nás žijú a maďarský chlieb jedia, musia lebo hneď preč odísť, alebo za to, že tu budú smieť ostať, musia sa naučiť náš jazyk“.

Zrejme aj nejednota v jazyku zapríčinila, že po roku 1806, ktorý sa zvykne pokladať za začiatok systematickej maďarizácie, začali slovenské stolice z vlastnej iniciatívy uvádzať maďarčinu ako rokovací jazyk, resp. v Bratislavskej, Gemerskej a Zemplínskej stolici ako jeden z dvoch rokovacích jazykov popri latinčine. Jazyková nejednota spôsobila, že zemplínski kalvíni vytlačili po roku 1750 päť náboženských kníh v zemplínskom nárečí. Iba Spišská stolica až do roku 1840 úradovala iba po latinsky a slovensky.

Bratislavská katedra však našťastie prešla prerodom a v časoch Ľudovíta Štúra sa stala semeniskom slovenstva. Pri odpovedi na otázku „prečo?“ dostaneme sa k menu takmer neznámeho katolíckeho kňaza Jozefa Ščasného (1813-1889). Ten ako farár pôsobil v Dražovciach a Močenku, ale dôležitý bol jeho pobyt ako kaplána v Uhrovci. Tu sa spriatelil s Ľudovítom Štúrom a jeho meno nájdeme v podpisovej akcii za povolenie Štúrových novín, patril medzi prvých podporovateľov a aktivistov spolku Tatrín, horlivo propagoval spolky miernosti, bol zakladateľom Matice slovenskej v roku 1863 a členom jej výboru.

Ščasný získal Štúra na stranu Jána Hollého (1785-1849) autora básnickej skladby Svatopluk, víťazská báseň ve dvanásťi spevoch (1833), čo bola prvá slovenská národná epopeja, ktorá inšpirovala národne zanietených Slovákov. Svojou trilógiou, kam patrí aj jeho Sláv a Cyrilo-Metodiáda, vstúpil Hollý do dejín ako prvý veľký básnik slovenského jazyka a svojím národným zanietením ovplyvnil celé ďalšie storočie nielen slovenskej literatúry, ale aj historického vývoja slovenského národa. Tu sú slová Jozefa Miloslava Hurbana: „Vyznať vám musíme, že sme sa Slovákov milovať a za nich sa potiť priučili od nesmrteľného básnika slovenského, zo školy Bernolákovej pošlého, Hollého“.

Štiepiť sa na báze spisovnej reči bolo nemúdre v čase, keď uhorský snem z roka na rok sťažoval život Nemaďarom. Stretnutie štúrovcov s Hollým bolo tou kvapkou, ktorá prelomila ich čechofilstvo. Rozhodnutie pre slovenčinu bolo podľa Francisciho „strmhlavým skokom do studenej a hlbokej vody. My sme však Slováci a nemáme potrebu svoju individualitu zaprieť. Ak by sme toto urobili vo vzťahu k Čechom, načo sa Maďarom protivíme? Prečo neprijmeme radšej ich reč, ako sa dáme trápiť a prenasledovať a trpíme radšej, akoby sme v pokore sa podrobili mocnej vôli Božej, ak je taká?“

Škoda, že k ekumenickému zjednoteniu Slovákov prišlo až v roku 1847 na zasadaní Tatrína v Čachticiach, že sa dovtedy Slováci nevedeli zjednotiť a zosilnieť. Možno by napríklad nedošlo k tomu, že vo Vespréme v roku 1828 pred stoličným domom verejne bili na dereši evanjelických Slovákov z Lajoš-Komárna, len preto, že nechceli prijať nanúteného maďarského kňaza. A kaločský biskup Patačič dal pred svojím kaštieľom vyťať po 12 palíc každému zo svojich poddaných, ktorí sa opovážili hovoriť po slovensky…

Napokon potrebnej jednoty v našom národe nikdy nebolo a ani nie je nazvyš.

Marián Tkáč