Ako klesala zbožnosť, tak rástol nacionalizmus, Európania začali považovať vlasť za najvyššiu hodnotu, bolo správne pre vlasť umrieť, víťaziť nad inými národmi, ovládať a pustošiť vlasť iných. Vlastenecké poémy boli plné hrdosti a krvi, ktorú Európe „spúšťal“ korzický „praktik“: Francúz Napoleon. Najradikálnejšie národné postoje dostali meno podľa regrúta Nicolasa Chuvina, postavy z veselohry na oslavu Napoleonovho víťazstva – šovinizmus. Aj preto, že škodlivý je šovinizmus, my by sme mohli zotrvať pri našom výklade nacionalizmu, ktorý je synonymom národovectvo: nezištná láska k národu, zatiaľ čo vlastenectvo je láska k vlasti. Ak ostaneme pri západnom ponímaní nacionalizmu, „bodliak“ národnej neznášanlivosti zasadili teda do „európskej záhradky“ jednak Nemci, jednak Francúzi. U nás Maďari.

Čoskoro po vzniku iluminátov v Bavorsku (1776) ocitla sa v plameňoch celá Európa. Tu sa nie náhodou rúcali katolícke a ortodoxné monarchie. Francúzsko bolo vzorom, sťali kráľa, potom vyvrcholil chaos zvrhnutím jakobínskej diktatúry, vlády sa zmocnilo direktórium a to o päť rokov (1799) odovzdalo moc do rúk konzulov na čele s Napoleonom Bonapartem.

A Napoleon „buntošil“ po Európe až do svojej definitívnej porážky v roku 1815 a na kopytách koní vtláčal Európe francúzsky liberalizmus. Tento diktátor vládol nad 80 miliónmi z celkového počtu 170 miliónov Európanov a hrozilo dokonca, že pod jeho vedením by mohla francúzska armáda zničiť Európu. A napriek tomu je dnes Napoleon hrdinom kladným. Jeho žoldnier má dokonca sochu v našom hlavnom meste, takom chudobnom na pomníky vlastným: opiera sa o lavičku na Hlavnom námestí.

Je tam na pamiatku toho, že naše hlavné mesto obsadil Napoleon v novembri 1805 a po bitke pri Slavkove Francúzsko a Rakúsko uzavreli mier 26. decembra 1905 práve tu, v Primaciálnom paláci? Ten mier znamenal koniec „Svätej ríše rímskej národa nemeckého“, ktorá trvala takmer jedno tisícročie. (Bitky pri Slávkove sa zúčastnil aj ruský cár Alexander I., ktorý sa do Ruska vracal údajne cez Trenčín, kde sa zastavil 7. decembra 1805 a všetkých dojal svojou vľúdnosťou, láskavosťou a „na slávnostnom obede konverzoval po nemecky a po slovensky.“) Alebo je tam na pamiatku delostreleckého bombardovania Bratislavy Napoleonom v máji 1809? Či obsadenia Bratislavy 26. júna 1809, keď Francúzi vyhodili do vzduchu Devínsky hrad a Bratislavu navštívil Napoleon? Alebo žeby „na počesť“ veľkého požiaru, ktorý zachvátil Bratislavský hrad neopatrnosťou francúzskych a talianskych vojakov v roku 1811, odkedy ostal ruinou až do roku 1953? A zase dovetok: V roku 1811 nezhorel len Bratislavský hrad, ale 15. marca vyhlásila štátny bankrot Rakúska monarchia, čo v praxi znamenalo stratu hodnoty papierových peňazí o 80 percent.

Možno ten vojak pripomína, že Viedenský mierový kongres všetkých európskych štátov okrem Turecka, od 14. septembra 1814 do 9. júna 1815 sa čiastočne konal aj v Bratislave (vtedy aj Bratislavu navštívil cár Alexander I.) Na „tancujúcom“ kongrese, keďže každý deň bola nejaká udalosť, plesy, bály, divadlá, sa zúčastnilo až 100 tisíc účastníkov(!) z toho 700 diplomatov. Najdôležitejší účastníci boli cár Alexander I. – Rusko bolo považované za toho, kto nabúral Napoleonovu slávu a stalo sa európskou veľmocou – a knieža Metternich. Prijali sa dve zásady: zásada legitimity – panovníci sú tu od Boha a nikto ich nemá právo zvrhnúť, a zásada rovnováhy síl, nepripustia, aby niekto v Európe získal nadvládu.

Kongres bol načas prerušený, a to pre útek Napoleona z ostrova Elba a jeho požiadavku na „pôvodné postavenie“. Kráľovský dvor okamžite z Paríža unikol, ale pre Napoleona sa začalo  posledných 100 dní moci, keď v júni 1815 v bitke pri belgickom meste Waterloo bol definitívne porazený britskými a pruskými jednotkami.

Hoci kongres prijal záverečné ustanovenia 9. júna 1815, niektoré otázky sa riešili aj neskôr. Nemecká otázka bola vyriešená vznikom 37 štátov, ktoré vystriedali bývalú Rímsko-nemeckú ríšu. V septembri bola na podnet Ruska a Rakúska vytvorená Svätá aliancia, do ktorej nakoniec vstúpili všetky európske štáty s výnimkou Svätej stolice, Veľkej Británie a Turecka. Mala cieľ udržanie mieru v Európe a organizovanie pravidelných stretnutí panovníkov. Nasledovalo 34 rokov mieru, ktorý prerušili až revolučné udalosti rokov 1848/1849.

Dôležitá poznámka: Cieľom Napoleona, ako už všetkých nasledujúcich vojnových akcií po ňom, boli útoky na Rusko, najväčší slovanský národ. Keďže všetky sa priamo dotkli aj Slovenska, je dôležité poznamenať, že na Rusoch si „zlomil väzy“ Napoleon ako prvý európsky diktátor, aby sa to o 130 rokov neskôr prihodilo Hitlerovi. Zdá sa, že pravoslávne Rusko – a my ako jeho „predpolie“ – bolo, je a bude terčom svetovládcov. Už Ľudovít Štúr vedel prečo: preto že je nádejou nielen Slovanov, ale aj ochrany tradičných, teda kresťanských hodnôt v celej Európe.

V našich dejinách je zapísaný aj rok 1831. A to nielen preto, že sa po vypuknutí povstania poľskej šľachty vydal do Poľska ako dobrovoľník a v roku 1831 bol zranený v bojoch pri Haliči. V tom roku, 24. júla, vypuklo aj cholerové povstanie na východnom Slovensku, pričom ho už v máji začal pripravovať zeman z Malých Raškoviec Peter Tasnády. Ten bol od roku 1825 členom slobodomurárskej lóže v Krakove, odkiaľ očakával pomoc pre svoje podujatie. Bezprostredným dôvodom rebélie bola veľká neúroda v roku 1830, ktorá zapríčinila biedu a hlad najmä roľníckej dedinskej chudobe, ako aj ázijská cholera, ktorá sa šírila z Haliče na východné Slovensko. Smrť veľkého počtu postihnutých privádzala do zúfalstva celú spoločnosť. Úmyselne šírená zvesť, že páni sa chystajú otráviť ľuďom studne, sa napokon stala rozbuškou povstania v asi 150 obciach na Zemplíne, Šariši a Spiši. Povstalci ničili panské majetky, prepadali a vraždili zemepánov, lekárov, úradníkov, kňazov a židov, všetkých pánov bez rozdielu. Okolo 40-tisíc vzbúrencov bolo však pomerne rýchlo vojenským zásahom pacifikovaných. Rýchle štatariálne súdy odsúdili potom na smrť 119 ľudí, a vyše 4000 poddaných na palicovanie a väzenie. Napokon 19. septembra prišiel do Zemplínskej stolice zástupca dvorského kancelára barón Ignác Eötvös, ktorý sa usiloval zmierniť krutosť súdov, aby potom 4. novembra cisár František II. nariadil prerušiť činnosť štatariálnych súdov a normálne súdy vyniesli nad povstalcami miernejšie tresty.

Prelom 18. a 19. storočia bol nepokojným obdobím. Európa sa triasla v základoch možno aj preto, že básnici objavili úctu k materinskému jazyku, historici rekonštruovali dejiny svojich národov a pripomínali si dávne časy nezávislosti, pričom ponižovali, či vyčiarkovali z dejín ostatných. Nemci Nenemcov, Francúzi Nefrancúzov, Maďari Nemaďarov. Johan Gottfried von Herder a ďalší nemeckí myslitelia vynašli zádrapku, aby už odteraz vždy sa našiel dôvod pre „Drang nach Osten“: Slovania ich vytlačili zo srdca Európy…

Každý národ mal svojich významných mysliteľov. V Kráľovstve poľskom, rozdelenom medzi Rakúsko, Prusko a Rusko, zohral významnú úlohu básnik Adam Mickiewicz (1798–1855), ale aj skladateľ Frederyk Chopin (1810–1849), ktorému osobitným spisom vzdal hold náš Franciscus List (1811-1886). V Kráľovstve českom František Palacký (1798–1876), ktorý prežil mladosť u Štúrovcov v Trenčíne a podľa Francúza Ernesta Denisa bol „Poloslovák“, uvažoval o existencii českého národa len v rámci habsburskej monarchie.

Naši myslitelia si zaslúžia osobitnú kapitolu.

Marián Tkáč