Alexander prešiel so svojou armádou v tesnej blízkosti Byzanciónu, bez toho, aby mu venoval nejakú pozornosť a jeho obyvatelia si mohli vydýchnuť, nestalo sa im nič z toho, čoho sa tak obávali.

Ich mesto bolo pre neho príliš bezvýznamné a v jeho ctižiadostivých plánoch nehralo ani len najmenšiu rolu. Akonáhle sa preplavil na druhú strana Helespontu, hneď sa náhlivo vydal – akoby v podvedomí tušil, že bohovia mu doprajú pomerne len krátky život – na cestu k Tróji, ktorá bola už aj vtedy bájnou. Chcel tam bezpodmienečne vzdať hold svojmu slávnemu prapredkovi,

Homérovmu Achilovi – bol presvedčený, že je jeho priamym potomkom.

Po príchode do Tróje dal na jeho počesť v tamojšom chráme porozsýpať veľké množstvo kvetov. Už o niečo neskôr pri riečke Granikos doslova rozprášil v bitke silnú perzskú armádu a následne tiahol ďalej pozdĺž mora, až prišiel ku gréckemu mestu Milet.

História Byzanciónu prebehala celkom inakšie ako história Malej Ázie, a to napriek tomu, že bol súčasťou jej územia. Mesto sa síce na krátky čas stalo závislé od Alexandrovej obrovskej ríše, ktorú po svojich veľkolepých víťazstvách v Ázii za veľmi krátky čas založil, ale nikdy do nej nepatrilo.

Najbližších päť stroročí však história Byzanción nenechala na pokoji a zlo, ktoré mu nespôsobil Alexander, ho napokon predsa len zastihlo, a to rukami a mečmi rímskych légií.

Ku koncu druhého storočia sa objavili pod jeho hradbami a s nimi prišiel aj ich výbojný cisár Septimius Severus. Zostali tam veľmi dlho. Rímski legionári tam po tri roky videli kvitnúť kvety a zelenať sa stromy.

A trikrát pozorovali ako sa s príchodom jesene začínali od Čierneho mora nadol k Bosporu začínali ťahať jesenné hmly. Mesto dokázalo až tri roky odolávať povestnej obliehacj sile Rimanov. Ale keď lúky pred jeho hradbami začínali zakvitať po štvrtý krát, tak múry mesta napokon predsa len padli a blahobytné a prekvitajúce mesto sa za niekoľko hodín premenilo na obrovskú horiacu vatru, na bitúnok umierajúcich, cintorín mŕtvych a na orgie pomsty.

Ale to bola len jedna strana rímskej civilizácie a kultúry, a síce veľmi tienistá (existovala aj druhá, a tá bola príjemnejšia):

Kto nechcel v dobrom akceptovať rímsku predstavu o usporiadaní sveta a nechcel sa jej podriadiť a prispôsobiť, toho mestá a kráľovstvá sa premenili na ruiny, dym, prach a popol, ktorými tiekli potoky krvi zmasakrovaných obyvateľov. A tak to boli rímski dobyvatelia, ktorí spôsobili koniec existencie Byzanciónu.

Nakoniec sa ale história k nemu zachovala predsa len istým spôsobom milostivo a znova ho nechala povstať z trosiek a popola, aj keď to už nebolo na mieste, kde mesto pôvodne stálo, ale o niekoľko kilometrov ďalej.

O jeho vznik sa zaslúžil dvadsaťšesťročný mladík, plný ohňa, nadšenia a neskrotnej energie, ale predovšetkým naplnený neochvejným presvedčením, že bohovia ho povolali a predurčili k tomu, aby vykonal ohromujúce a veľkolepé činy.

Od malička bol miláčikom svojho cisárskeho otca a rímsky vládca okamžite splnil jeho želanie a vedľa Byzanciónu dal postaviť nové nádherné mesto s oslňujúcimi palácmi, prekrásnymi námestiami, hypodrómom, kúpeľmi a exotickými záhradami. A dal ho opevniť aj hrubými a vysokánskymi hradbami, ktoré mali odstrašiť svojou mohutnosťou každého nepriateľa už len pri pohľade na ne. Mesto pomenoval na počesť svojho syna – Antonia Augusta.

Antonius, pekný mladík, s očami vyjadrujúcimi túžbu po harmónii, ktorý nadovšetko neznášal spustošenú, vypálenú krajinu a zničené, popolom ľahnúce mestá, však svoje pekné mesto opustil veľmi skoro.

Keď na cisárskom tróne nasledoval otca, tak musel aj on rozširovať a hlásať slávu Ríma a mesto, ktoré jeho zásluhou na Bospore vzniklo, prenechal osudu. Moc ho veľmi skoro premenila a stal sa chorobne nedôverčivým. Pred očami svojej zhrozenej matky zavraždil svojho brata. Netrvalo však dlho a jeho život sa skončil tiež. Počas vojenskej výpravy proti Markomanom, nepriateľom Ríma, ho zastihla smrť.

Jeho celé meno znelo – Marcus Aurelius Severius Antonius Caracalla Augustus. Bol mimoriadne vzdelaným cisárom a zanechal mnoho učených spisov i hodnotných filozofických traktátov. Aj preto dostal prímenie Filozof.

Bol to ten istý Marcus Aurelius, ktorého légie prišli v druhom storočí na územie dnešného Slovenska, kde pri Váhu vybudovali opidum Laugaritio. Jeho názov zvečnili do impozantného brala, na ktorom neskôr postavili hrad Matúša Čáka Trenčianskeho.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

41. časť si môžete prečíta TU

42. časť si môžete prečítať TU