41. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 15. decembra 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Odrazu sa obaja, kapitán i kormidelník, súčasne otočili dozadu. Obom sa zdalo, že z vĺn, ktoré už oslabli, akoby začuli nejaký celkom slabý hlas. Pozreli na seba a mysleli si, že majú halucinácie. Ale o niekoľko sekúnd bolo hlas počuť silnejšie. Prichádzal z ľavej strany lode. Z vĺn zaznelo:

„Voisia, voisia! Ego ine indo. Voisia! Pomoc, pomoc! Tu som. Pomoc!“

Nechceli veriť vlastným ušiam. To musel predsa byť len Anastázius. Volanie sa ozvalo opäť.

Kapitán sa rýchlo odviazal od kormidla a o pás si náhlivo ovinul dlhé lano, ktoré bolo omotané okolo jedného zo sťažňov. Potom sa po všetkých štyroch vydal tak rýchlo ako len vládal k miestu odkiaľ z mora zaznel chlapcov hlas.

Keď sa tam doplazil, tak zbadal, že cez okraj paluby viselo lano. Bolo to jedno z dvoch istiacich lán, ktoré pri zakotvení lode ju ešte dodatočne istili, aby ostala bezpečne zakotvená.

Filialos sa opatrne naklonil cez palubu a v spenenej víriacej sa vode zbadal Anastáziove telo. Mal veľké šťastie, keď ho obrovská vlna strhla z lode, tak jednou nohou uviazol v slučke kotevného lana. Váha jeho padajúceho tela slučku ešte viac zatiahla, a tak sa noha z nej nemohla vytrhnúť, aj keď ho vlny zmietali na všetky strany.

Kapitán musel okamžite konať, a to bez ohľadu na to, že aj sám sa vydal do veľkého nebezpečia, lebo vlnobitie sa opäť rozdivočilo. Slučka okolo nohy chlapca sa mohla každú chvíľu uvoľniť a potom by bol navždy strhnutý do pažeráka mora. Oboma rukami mocne uchopil lano s chlapcom a začal ho celou silou ťahať hore do lode.

Po niekoľkých sekundách, ktoré sa zdali byť večnosťou, sa mu ho podarilo dostať na palubu a ho zachrániť. Potom, keď si obaja niekoľkokrát zhlboka vydýchli, pričom Anastázius vyvrátil z úst množstvo morskej vody, tak sa spoločnými silami doplazili k otvoru, odkiaľ viedli schody do podpalubia a po schodíkoch zišli dnu. Keď už boli pri Anastáziovej kajute, tak mu Filialos prikázal, aby si dal suché šaty a sa zotavil nejaký čas na lôžku.

Krátko ešte ostal pri ňom a mu vyčítavo dohováral:

„Anastázius, prečo si len pri takom strašnom uragáne vychádzal na palubu? Mohlo ťa to stáť život – mal si obrovské šťastie.“

„Najprv ti chcem poďakovať za to, že si ma zachránil. Moji rodičia i ja sme ti do smrti zaviazaní veľkou vďakou. Ale ver mi, nevedel som si vôbec ani len vo sne predstaviť, že more môže mať takú nesmiernu zničujúcu silu. Ako vieš, som po prvý raz na takejto plavbe po mori. Až dosiaľ som zažíval more len z pevniny a odtiaľ sa mi nikdy nejavilo ako veľké nebezpečie. Vídaval som ho len ako pokojné a hladké a len občas trochu rozvlnené. Teraz som sa ale na vlastnej koži mohol presvedčiť, koľko nebezpečnej sily sa skrýva pod jeho hladinou a v jeho vlnách.

Povedz mi teraz ale jedno, a to celkom otvorene, ako skúsený námorník a kapitán. Myslíš si, že máme nádej, že túto veľkú búrku nejako prestojíme a sa živí a zdraví dostaneme do Konštantinopola?“

„Uisťujem ťa, syn môj, že ti odpoviem pravdivo. V tomto prípade naozaj netuším a neviem, ako to s nami dopadne. Prežil som na mori už nejednu veľkú búrku, ale len raz podobnú ako je táto. A vtedy naša loď nevydržala nápor vĺn a potopila sa. Zachránil som sa len ja a ešte dvaja moji námorníci. Podarilo sa nám z posledných síl doplávať na breh, ktorý nebol ďaleko.

Sme teraz už celkom len v božích rukách a jedine len Boh nás môže zachrániť pred stroskotaním. Vlnobitie, kltoré sa už utišovalo, sa opäť vrhá na nás s plnou silou a môžeme sa len modliť a dúfať, že s božou pomocou to predsa len prežijeme.“

Po tých slovách Filialos zanechal mladíka v jeho kajute a ponáhľal sa ku kormidelníkovi, aby mu pri kormidle pomáhal boriť sa s vlnami a udržiavať optimálnu polohu lode voči vlnám, čo bolo v tomto prípade najdôležitejšie a jediné, čo mohli v nerovnom boji s nimi urobiť. To vyžadovalo vynaloženie všetkých síl a neprestajnú sústredenú pozornosť.

Loď povážlivo pukala a praskala pod váhou vĺn, ktoré ju doslova bombardovali a chvíľami sa zdalo, že to už nevydrží a sa rozlomí na dve časti. Ale zatiaľ stále odolávala náporu vĺn – ako ešte dlho, to vedel len sám boh mora Neptún.

***

Napokon asi po hodine sa zdalo, že to najhoršie pretrpeli a už mali za sebou.

Búrka sa začínala skutočne utišovať a hustá clona mrakov nad nimi dostávala prvé trhliny. Boh Neptún bol k nim milostivý a nestiahol ich do svojho morského kráľovstva pod hladinou.

V priebehu troch hodín – tak dlho trvala búrka – ich víchrica zahnala dobrých tristo štadiónov na východ. Za normálnych okolností by na to potrebovali takmer deň plavby.

Mali skutočne obrovské šťastie, lebo loď vyviazla z búrky akoby zázrakom len málo poškodená a bola schopná ďalšej plavby. Asi po hodine plavby uvideli na hladine, ktorá sa už len slabo vlnila, prevrátenú veľkú loď, ktorá nemala toľko šťastia ako ich plavidlo a stroskotala. Na vraku nebolo vidno nikoho, zrejme sa celá posádka utopila.

Filialos povedal Anastáziovi, že v tomto strašnom uragáne s istotou stroskotalo viacero lodí a pritom prišli o život stovky námorníkov.

Rozprával mu:

„More je nekonečne veľké a jeho hĺbky sú nepredstaviteľné a ostanú nám navždy neprístupné. Dno mora je pre nás tak nedosiahnuteľné ako aj mesiac, ktorý nám v noci svieti nad hlavou. Čo je na ňom, to sa človek nikdy nedozvie. Som presvedčený, že v moriach sú ukryté obrovské tajomstvá, ktoré nikdy nevylúštime.

Pozeraj vždy pozorne okolo seba a porozumieš mnohým veciam, ktoré si iní ani len nevšimnú. Máš veľkú výhodu, ak si námorník, lebo sa dostaneš tam, kde sa iní nikdy nedostanú.

Ako námorník vieš, že všetky najmúdrejšie a najvyspelejšie národy žili alebo žijú v blízkosti mora. Egypťania, Rimania, Gréci, Feníčania, Etruskovia, ale i my Byzantníci patríme k nim.

More nám umožňuje obchodovanie s ďalekými krajinami a tiež aj ich spoznávanie, a tak rastie naše vlastné poznanie. Preto prímorské krajiny sa rýchlejšie vyvíjajú a aj oveľa viac bohatnú, ako všetky ostatné krajiny, ktoré sú ďaleko od mora.

Ak niekto prebrázdil mnohokrát ďaleké moria a navštívil a spoznal nespočetné krajiny, tak ho ľudia pokladali za nesmierne odvážneho hrdinu a pripisovali mu vlastnosti bohov. Tak to bolo od nepamäti, a tak je to aj dnes.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

39. časť si môžete prečítať TU

40. časť si môžete prečítať TU