Môj profil 
Predplatné
„Po tieto dni, ktoré trávim na mori, som aj ja nadobudol dojem, že more patrí k najobdivuhodnejším zázrakom na Zemi, ktoré nám daroval náš Stvoriteľ. Je nesmierne protichodné v tom, ako sa nám ukazuje. Raz je strašné vo svojej búrlivosti a vzbudzuje v nás strach a hrôzu, no zároveň je aj nesmierne nádherné a čarovné, keď nám ukazuje svoju druhú tvár. Vždy ale v nás vzbudzuje úžas a obdiv.“
Nasledujúci deň, už predpoludním, vplávali do impozantnej a úzkej šije Helespontu. Filialos rukou naznačil Anastáziovi, aby sa pozrel smerom k pravému brehu. Povedal mu, že niekde tam by sa mala nachádzať bájna Trója, o ktorej napísal svoje eposy slepý bard Homér.
Keď sa začal siedmy deň, ako opustili Solún, tak sa už pomaly blížili k Marmarskému moru. A nasledovný, ôsmy deň ich plavby, bol už jej ostatným dňom.
Popoludní sa pred zrakom Anastázia konečne v diaľke objavili obrysy najpompéznejšieho a najmocnejšieho mesta Byzantskej ríše – v celom svete presláveného Konštantinopolu.
Čím viac sa k nemu blížili, tým väčšie nadšenie a úžas sa ho zmocňovali. Pohľad na obrovské mesto rozprestierajúce sa na početných pahorkoch nad morskou úžinou bol priam rozprávkovo úchvatný. Tento dojem bol najúchvatnejší vtedy, ak sa k nemu niekto približoval od mora.
Ako oči mladého muža vnímali čoraz intenzívnejšie harmonickú jednotu a spojitosť mora, pahorkov a prekrásnej architektúry chrámov, kostolov, palácov a domov, ktoré sa vyznačovali svojráznosťou a neobyčajnou nápaditosťou tvarov a foriem, tak Anastázius odrazu obsiahol vo svojom vnútri, že najslávnejšie „romány“ antiky, Ilias a Odyseus od Homéra, nie sú ničím iným ako výtvorom a výplodom mora, tak ako ho vedel vtedy zachytiť a pretaviť do literárnych slov len on.
More, jeho nádhera a vznešenosť, dokonalá súhra jeho vlniacich sa vôd so zemou a pieskom pobreží, odraz jasu slnka i mesiaca v jeho hladine, to všetko je geniálnou múzou, ktorá múdreho človeka vediaceho zručne používať pero, inšpiruje k najušľachtilejším ideám prózy, ale i k vzletným poetickým slovám.
Konštantinopol sa v mnohom podobal starému Rímu, a tak sa nemožno čudovať, že tak ako na začiatku Ríma stála mýtická legenda o jeho vzniku, práve tak bolo aj založenie hlavného mesta Byzantskej ríše opradené pútavou legendou:
Takto prehovorilo delfské Orákulum v starom Grécku, k Byzasovi, mužovi z mesta Megary, keď si prišiel pýtať radu, ako môže nejaké jeho rozhodnutie urobiť jeho život neobyčajným a priniesť mu veľkú slávu:
„Choď z Megary preč navždy a usaď sa v meste slepcov, tam najdeš tvoje veľké poslanie a aj nesmrteľnú slávu.“
Slepcami nazývali Gréci obyvateľov mestečka Chalkedonu, ktoré ležalo na ázijskej strane Bosporu. Menovali ich slepcami preto, lebo ignorovali pri zakladaní svojej osady oveľa priaznivejšie miesto, ktoré bolo na protiľahlej strane Bosporu.
Stará legenda hovorí, že Byzas poslúchol radu z Delfy a odišiel do mesta slepcov a potom okolo roku 688 založil na správnej strane Bosporu mesto, ktoré dostalo meno po ňom – volalo sa Byzasción, neskôr Byzanción.
***
Boli štyri hodiny popoludní, kď sa ich poškodená loď blížila k prístavnej hrádzi. Tam už kotvilo také množstvo lodí, že len veľmi ťažko našli miesto na pristátie. Mali však šťastie, lebo práve v ich blízkosti zdvihla kotvu veľká dvojradová veslica, a tak mohli zakotviť na mieste, ktoré uvoľnila.
Prv ako dvaja muži z posádky spustili kotvu, tak Anastáziovi , ktorý priam hltal očami čo pred sebou videl, ešte v hlave prebleskla spomienka na to, čo mu voľakedy Eutymios rozprával o malom meste, z ktorého raz mal vzniknúť Konštantinopol a ako Alexander Veľký nechtiac vystrašil jeho obyvateľov:
„Jedného dňa makedónsky kráľ Filip II. povedal svojmu synovi Alexandrovi (neskoršiemu Veľkému), aby si vyhľadal kráľovstvo dostatočne veľké a bojaschopné – jedným slovom také, ktoré by ho bolo hodné. Zdôraznil mu, že ich Makedónsko je pre neho príliš malé a bezvýznamné. Bolo to posledný raz, že Alexander svojho kráľovského otca poslúchol.
Už čoskoro sa vydal so svojimi bojovníkmi na cesty. Vhodné kráľovstvo začal hľadať na východe. Najprv ho zlákala obrovská a bohatá ríša Peržanov, ktorej skutočnú veľkosť nepoznal nikto, ani samotní Peržania. Preplavil sa do Malej Ázie. Svoju legendárnu dobyvateľskú cestu, aká nemala v celej histórii obdobu, začal v meste Pella (v tých časoch hlavné mesto Makedónskej ríše), kde sa vyšvihol na chrbát svojho znamenitého koňa a na čele na všetko odhodlaných 40 000 makedónskych bojovníkov vyrazil dobyť a podmaniť si polovicu sveta.
Netrvalo veľmi dlho a na ceste do Ázie Alexander a jeho muži dorazili k Helespontu. Keď ale bojovníci uvideli na jeho druhej strane len nevľúdne vyzerajúce svahy a pusté rokliny, tak sa sklamane pýtali svojho vodcu, či to má byť tá bohatá Ázia, ktorú im nadšene opisoval a sľuboval. Dokonca aj vody deliace ich od ázijských brehov sa im akosi nepozdávali. Boli veľmi tmavé a zdali sa až prihlboké a pôsobili na nich odstrašujúco tajuplne.
No Alexandrovi sa v nich svojou plamennou rečou opäť podarilo zapáliť nadšenie – bol nielen nepremožiteľným bojovníkom, ale aj vynikajúcim a skvelý rétorikom, veď roky bol jeho učiteľom slávny Aristoteles – a tak sa s hromovým bojovým pokrikom vydali na druhú stranu. Počas plavby temnými vodami Helespontu obetovali morskému bohu Poseidónovi prekrásny exemplár býka a potom vyliali do mora holbu vzácneho makedónskeho vína a napokon hodili do vĺn aj drahocennú zlatú čašu. Zároveň pritom prosili cudzích ázijskych bohov, aby im boli milostiví a naklonení pri dobýjaní ázijského kontinentu (čo bolo z nášho pohľadu zaiste nelogické, veď prečo by im mali pomáhať získať územie od tých, ktorí ich zbožne vzývali a stavali im veľkolepé chrámy).
Ľudia v Byzancióne si hovorili s obavami, že čoskoro príde Alexander a zničí ich. Kolovali medzi nimi správy, že ten barbar už bez rozmýšľania zničil aj staré slávne mesto Théby a počas jeho ničenia prikázal muzikantom, aby mu hrali a sa pritom divoko a hlučne zabával a tancoval.“
***
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
40. časť si môžete prečítať TU
41. časť si môžete prečíta TU
