Lenže zápisy zničili Frankovia, Turko-Maďari, Tatári, Matúš Čák, „spanilí“ Česi, Turci… Keď sme pred zhruba 32 generáciami vstúpili do uhorského obdobia našich dejín – aj keď názov Uhor „už dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe“ (Sasinek) – zápisy pribúdajú, no nie sú „našské.“ Ešte že sa rozprávaním počas dlhých zimných večerov zachovali povesti i rozprávky. Miesiželezo, Lomidrevo, Popolvár sú odozvami našich baní, lesov a chalúpok so zadymenými pecami.

Čo teda spôsobilo, že sme počas ďalších 28 generácií (do roku 1918) pretrvali v mnohonárodnom štáte ako Slováci aj bez zápisov – ak chceme takými ostať v ďalších generáciách? Boli to práve prastaré tradície zachovávané v ľudovom podaní (povesti a rozprávky) a kresťanstvo? Koniec-koncov oba tieto fenomény ovplyvnili náš národný charakter: dobro má v nich navrch nad zlom. Anton Semeš si pritom myslí, že „kresťanstvo nás, Slovákov, poznačilo väčšmi ako naše prekrásne rozprávky.“

S kresťanstvom sa stretla už tá generácia našich predkov, ktorá žila v čase ukrižovania Krista, teda osemdesiata prvá pred nami. Je záznam, že za Dunaj (z hľadiska Ríma), teda k našim predkom poslal už v roku 50 prvý pápež sv. Peter misionárov Syra a Juventia, aby tu kázali evanjelium. Zachovala sa aj legenda, že sv. Pavol chodil k Slovanom aj nad Dunajom, že v meste Sirmium založil biskupstvo a ustanovil tam za biskupa jedného zo 72 prvých učeníkov, Andronika. „Hľa prečo je učiteľom Slovenov sv. Pavol,“ napísal Nestor. Hľa, prečo je kresťanstvo cez dvojkríž v našom národnom erbe!

V rozprávkach a povestiach, ale aj v našich dejinách sú aj králi. Baťko Vladimír Mináč sa mýlil, ak pod vplyvom materializmu ukrátil naše dejiny o uhorských kráľov, ak ich zúžil len na dejiny práce a stavania, ústupu a skrývania sa v horách. My vôbec zvykneme prenechávať skutky i slávu uhorských kráľov našim južným susedom, pričom uhorskí králi boli väčšmi kráľmi „slovenskými“ ako „maďarskými.“ Už spomenutý biskup Viliam Frankl/Fraknói, rodák z Mojmíroviec, by vedel – vlastne nevedel – rozprávať o ich maďarskosti! Rovnako celé uhorské dejiny sú väčšmi naše, slovenské, ako maďarské. Len musíme na naše mlyny dejín púšťať všetku vodu, ktorá vyviera z našich žriedel. Robiť tak, ako národy navôkol, ktoré často načrú aj z našich prameňov. Nemáme dôvod vzdávať sa vlastných dejín ani v prospech Maďarov, ani v prospech Nemcov. Platí, že čo je uhorské, nie je iba maďarské a čo je dejinách germánske, nemusí byť vôbec nemecké. Boli dokonca v uhorskej etape našich dejín aj také časy, keď Slováci vedno s Maďarmi boli na jednej strane a „hostia“ Nemci na tej druhej.

Záujem Nemcov – ku ktorým sa zavše pridávali Česi – o nás bol systematický, neustály, kontinuálny, nemal prestávku od čias Karola Veľkého. Vždy mal vynachádzavo iné postupy a metódy, ale cieľ ostával ten istý: ovládať nás, naše mysle, ale aj naše „ruky“, náš výrobný potenciál. Akurát sa plynutím času a okolností menili nemecké záujmy i spôsoby ich napĺňania. V slovensko-moravských časoch išlo o najmä o úsilie východných Frankov/Nemcov, ovládať cirkevný a politický život našich predkov. Ekonomický záujem prišiel až po tom, keď si Nemci všimli, že u nás máme staré prosperujúce strieborné a zlaté bane, dokonca oveľa staršie ako sú ich bane. Najstaršie nemecké bane vznikli až vtedy, keď v slovenských sa ťažilo už dvesto až štyristo rokov. O baniach pri nemeckom Goslari sa prvý raz píše v roku 968 a pri Freibergu v roku 1168 – toto vieme z kníh nemeckého historika a metalurga Agricolu, ktoré napísal v 16. storočí.

Ako čoskoro uvidíme, slovensko-moravskí panovníci – predovšetkým Rastislav a Svätopluk – boli vo vzťahu k Nemcom na cirkevnom i politickom poli oveľa odvážnejší, ako ich následníci na „všetkých poliach.“ V uhorských časoch využívali Nemci fakt, že uhorská kmeňová spoločnosť prevzala turko-maďarské zvyky a uprednostňovala vek a nie prvorodenstvo pre nástupníctvo na tróne, z čoho hrozilo veľké nebezpečenstvo pre úradujúceho kráľa Arpádovca zo strany príbuzných. V časoch, keď ešte veľká časť Slovenska nepatrila do uhorského štátu (v 11. a 12. storočí) viedli sa dynastické vojny, z ktorých ťažili Nemci. Vazalstvo uhorských kráľov korenilo práve tu, v sporoch Arpádovcov o trón. Nemci pomohli raz jednej, raz druhej strane za výhody, ústupky a odmenu.

Zoznámime sa postupne nielen s bojmi o moc, úspechmi či prehrami uhorských kráľov, ale predovšetkým s tým, čím ten-ktorý spomedzi nich pomohol Slovensku, našim predkom, a teda cez nich aj nám.

Po smrti kráľa Štefana nastúpil na trón pronemecký Peter, čo spôsobilo doma odpor. Keď ho v roku 1041 vyhnali, kráľom sa stal Aba Samuel, ale v júni 1044 nemecký cisár Henrich III. s výdatnou podporou Čechov vrátil na trón Petra. Ten „prijal uhorské kráľovstvo“ ako léno od Henricha III. a Abu Samuela popravil. Nasledovalo povstanie, ktoré Petra opäť zmietlo a kráľom sa začiatkom roku 1047 stal Ondrej I. Keďže rozbroje v nemeckej ríši nedovolili cisárovi zaútočiť na Ondreja, „zastúpili ho“ Česi. Tí v auguste 1051 „poplienili územie na ľavom dunajskom brehu“ – teda južné Slovensko.

Koncom roka 1063 „zavítal“ do Uhorska opäť Henrich, tentoraz už IV., určil za kráľa Šalamúna a „daroval mu“ uhorské kráľovstvo. Po bratskej vojne, pri ktorej bol pri Mogyorode Šalamún porazený, vlády sa ujal Gejza I., ktorého v roku 1075 korunoval byzantský cisár Michal VII. dnešnou „svätoštefanskou korunou.“ Nástupcom po Gejzovi sa stal Ladislav, vládol do roku 1095, umrel v Nitre a o sto rokov ho vyhlásili za svätého. Počas Ladislavovej vlády sa posunuli hranice nového kráľovstva z juhu na východnom Slovensku po Vihorlat a celé Slovensko až po Karpaty sa stalo súčasťou Uhorska v priebehu ďalšieho, 12. storočia, a to počas vlády kráľov Kolomana, Štefana II., Bela II. a Gejzu II. Gejza II. vládol od 13. februára 1141 do roku 1162 a on to bol, kto prvý povolal do Uhorska nemeckých kolonistov, teda „hostí“ a dovolil im tak naplniť ich východné ambície…

Prelomovým bol rok 1152. V tom roku sa na nemecký trón usadil Fridrich I. Barbarossa (1152-1190) a ten hneď po korunovácii programovo pristúpil k „východnému úsiliu (Drang nach Osten).“ Na ríšskom sneme v Regensburgu/Rezne predstavil plán bližšieho vazalského pripojenia Uhorska k nemeckej ríši. Ak prvkom, ktorý bol sprievodným javom vzťahov slovensko/moravsko-nemeckých, bola lesť – hojne ju využívali Nemci (zajatie Rastislava, Metoda a Svätopluka, vyhnanie Metodových žiakov, neuveriteľné Vichingove výčiny), ale i Sloveni/Slováci: zajatý Svätopluk sa ľsťou dostal na čelo nemeckého vojska, ktoré potom rozprášil – vzťahy uhorsko-nemecké charakterizuje lokajstvo a servilita uhorských kráľov. „Maďari, odkedy ich história zná, nasledovali a nasledujú i teraz slúžiť mocnejším,“ všimol si Jonáš Záborský. Bol to schizofrenický vzťah. Na jednej strane uhorskí králi pozývali Nemcov a titulovali ich ako „hostia,“ na druhej strane Nemci drancovali Uhorsko a králi svoju závislosť tajili a predstierali suverenitu. Tu zrejme sú zárodky maďarskej politiky: doma hovoriť ako to vyhovuje nám, vonku ako chce počuť svet.

Tu sú však aj korene osudového „východného úsilia“ Nemcov, ktoré poznačilo ich budúce ideológie a činy. Nevznikla neskoršia Herderova teória o „vytlačení Germánov Slovanmi“ zo strednej Európy v 5. či 6. storočí len preto, aby odôvodnila „Drang nach Osten“? Johann Gottfried Herder ovplyvnil nemecké konanie v 19. a 20. storočí. Pritom jeho teória a nadväzne nemecká politika bola založená na falošných východiskách: predsa roľnícki Sloveni/Slovania nevytlačili bojovných Nemcov z ich sídel. V skutočnosti to bolo práve naopak, Nemci vytláčali z ich sídel a z ich baní Slove(a)nov.

Marián Tkáč